Sidebar

 

Nadhľad v živote hovorí o mieri a uprataní vo vlastnej duši

„Dajte mi svätý pokoj, ja už nič nechcem,“ občas začujeme takúto alebo podobnú vetu z úst staršieho a často aj „životom“ sklamaného človeka. Môžeme mu my dať svätý pokoj? Môžeme ho my sklamať? Môže nám niekto darovať pokoj? Môže nás niekto sklamať?

Túžba po pokoji a mieri je ako mrkva priviazaná pred oslíkom, ktorá má jediný cieľ - len aby somárik šiel vpred. Či mrkvičku napokon dostane, závisí na vôli gazdu či na dĺžke cesty. Túžba po mieri a pokoji nám teda môže svietiť pred nosom, môžeme sa za ňou hnať, mať plné ústa slov o mieri, pokoji, spolunažívaní, ekológii, ale kým túžbu, pomyselnú mrkvu nebudeme mať vo vlastných rukách, kým ju premeníme na životnú potrebu a vnútornú samozrejmosť, bude len našou fatamorgánou a nezaručí nám mier v nás samých.

 

Keď pokoj v duši nebol a miesto v nej zaujali hnev i agresivita

Muž v strednom veku sa zúčastňoval mnohých mierových akcií, hovoril o ekológii, doma dôsledne triedil odpad, rád pomáhal, ak niekto pomoc potreboval. Navonok mier v sebe i okolo seba. Život sa vždy postará o preverenie našich vyhlásení. Stačila situácia, keď si chcel muž odložiť batožinu do schránky na stanici a vyskočili hneď dve veci, ktoré nezvládal. Jedna – batožina bola väčšia, ako priestor na jej uschovanie. Druhá – keď už batožinu do skrinky doslova narval, tá mala pokazené uzamykanie.

„Do ri.., prečo sa to deje práve mne?“ a v tichu noci kopanie do plechových skriniek. Mierová maska spadla v situácii reálneho života. Život je totiž vždy autentický a navyše, majstrovsky pripravuje situácie a píše cez nás príbehy, v ktorých máme možnosť odhaľovať svoje negatívne a zdravie poškodzujúce vlastnosti i emócie.

Nefungujúca staničná skrinka bola spúšťačom pocitu bezmocnosti, ktorý sa pretavil do zlosti a agresivity. V danú chvíľu totiž nevedel reagovať inak. Navonok síce hovoril o mieri a pokoji, no jeho vnútro tieto kvality nemalo. Mier v jeho definovaní bol len mrkvičkou pred nosom oslíka. Ako teda z túžby – mrkvičky vytvoriť pohodu a pokoj, ako vytvoriť skutočnú potrebu žiť v mieri sám so sebou i okolím?

Jednou z ciest je prevzatie zodpovednosti za seba, svoje pocity a postoje. Vždy je totiž niekoľko možností, ako „problém“ riešiť, všetky však závisia od postoja, aký zaujmeme. Ak dokážeme prijať situáciu s postojom – takto to je – zvyčajne sa hneď ukážu nové možnosti. Nácvik tohto postoja, ak ho práve nemáme vrodený ako dar z nebies - dôsledok svojej karmy, vyžaduje prácu na sebe samom. Vyžaduje etikoterapeutické zručnosti od stanovenia zámeru, cez uvoľnenie, prijatie, odpustenie či ukončenie starých koreňových vzorcoch, ktoré sú brzdou a nepomáhajú zvyšovať kvalitu žitia. Veta v prítomnom čase – takto to je – hovorí jasne o prijatí situácii s pochopením a uvedomovaním si dôsledkov svojho konania. Takto to je – prijímam situáciu ako sebavedomá bytosť, ktorá chápe vesmírne zákony.

Iná je situácia, ak vetu použijeme v minulom čase – tak to malo byť. V takejto výpovedi cítiť bezmocnosť – prišlo k nám niečo, na čo nemáme absolútne žiaden vplyv. To však nie je pravda. Vždy máme možnosť v postoji situáciu prijať v pokoji, v mieri v duši a potom nájsť pochopenie. Všetko, čo sa nám deje v živote, je dôsledkom našich myšlienok, našich vedomých či nevedomých želaní. O to hovoria aj nasledujúce príbehy, v ktorých aktéri vedomí si svojich „želaní“ situácie prijali – takto to je.

O žene, ktorá pochopila silu zámeru a dokázala ostať napriek všetkým udalostiam v mieri

Mladá žena šla na dovolenku do zahraničia so svojimi štyrmi sestrami a so zámerom poriešiť si partnerský vzťah a peniaze vo svojom živote. Netušila, že jej podvedomie pripravilo pre ňu iný program, ale v súlade so zámerom – žieňa, rieš si vzťah s jednou zo sestier. Prvým impulzom bolo to, že hoci žiadali apartmán s výhľadom na more, nedostali ho. Nespokojnosť bola zasiata. Navyše: „Už po príchode do zariadenia som cítila, ako aj vďaka únave vzrastá vo mne zlosť. Schytala to jedna zo sestier pre banálnu situáciu s taškou,“ objasnila žena. Neskôr pri raňajšom cvičení na vychádzajúce slnko videla v ňom oči práve tejto sestry. „To nie, zježili sa na mne všetky chĺpky. Ona?“

A prichádzali ďalšie obrazy ako z regresu: sleduje so sestrou - vo vnútornom obraze s partnerom – ako do lietadla nastupuje jej dcéra a sestra-muž hovorí, že jej dievča vráti. Lietadlo však spadlo. Koniec obrazu. „Keď som sa vrátila po cvičení do apartmánu, dcéra ani moja sestra tam neboli. Obrovský strach a agresivita. Ďalšia zo sestier ma so súcitom vypočula, uverila, že sa reálne bojím, a to mi pomohlo. Upokojila som sa. Dokonca som si schladila hlavu v studenej vode. Kedysi by som sa v situácii máchala, a teraz stačilo vymáchať hlavu, aby som pochopila, čo má pre mňa hodnotu. Uvedomila som si, že ak by som šla naďalej do fyzična, tá pozícia nás všetky premelie. Precítila som, že duša je dôležitejšia ako telo, a tak mi automaticky a úplne ľahko prišiel nový zámer – láska,“ usmiala sa žena. „Naša mamka nás celý život podporovala vo vzájomnom spojení, akoby vedela, že láska znamená spojenie.“ Samozrejme, dcéra so sestrou sa vrátili.

Naladenie na lásku a pochopenie však pomohlo štyrom dievčatám zvládnuť s pokojom aj ďalšiu situáciu, ktorá nenechala na seba dlho čakať. Totiž počiatočná nespokojnosť podporená hnevom začali pracovať svojou vlastnou silou a pripravili pôdu na ďalšie komplikácie. Tie sa ukázali o deň neskôr. Žeby život chcel preveriť, ako je na tom s mierom v sebe? Rodinu so štyrmi sestrami a dvoma malými deťmi vykradli. Šok.

Žena a jej rodina sa však netvárili ako obete nešťastia. Neostávali v pocite krivdy, ale prevzali za situáciu plnú zodpovednosť a stratu prijali ako školné za veľmi drahú školu života, v ktorej sa práve učia. V ktorej majú možnosť cez vonkajšie nastavené zrkadlá pochopiť to, čo je v nich. Krádež takýmto zrkadlom bola. Samozrejme, nepríjemnosť ohlásili a urobili všetky potrebné kroky na objasnenie. To bola jedna stránka situácie. Druhá hovorí o etikoterapeutických zručnostiach, ktoré žena a jej sestry už nadobudli a o pochopení toho, aké dôsledky prinášajú slová, myšlienky.

Strata môže byť v konečnom dôsledku výhrou a odpoveďou na zámer, ktorý vznikol len v myšlienkach

Cesta do zahraničia je aj o identifikácii na hraniciach. „Pasy alebo občiansky preukazy, prosím,“ zaznie. V našom prípade odznela aj žiadosť o zelenú kartu k autu. Keďže ju vodič pod tlakom situácie a pozorným okom colníka nevedel nájsť, colník si občianske preukazy nechal a prikázal auto odstaviť bokom. Zelená karta sa však nenašla ani potom. Muž zákona sa rozhodol auto prepustiť, my šťastní, že môžeme pokračovať v ceste, sme vyrazili vpred, hoci jeden skromný hlások nenápadného muža nám prišiel povedať, aby sme sa vrátili na hranicu. Nevrátili. Nikto na nás nekričal, nedával najavo, že niečo nie je v poriadku. Okrem toho hlásku, ktorý sme nerešpektovali.

Po viac ako dvesto kilometroch nám došlo, že nemáme občianske. Zvláštnou zhodou pohybu vecí sa nenašli ani na colnici, riešili sme situáciu bez obviňovania jeden druhého na slovenskej ambasáde. Obom nám totiž došlo, že my sme tie občianske preukazy ani nechceli. Vodič mal už dlhšie zámer vymeniť si preukaz za elektronicky. Mne chvíľu predtým, ako som odovzdala občiansky colníkovi, prebehla myšlienka hlavou – musím si ho vymeniť, moja fotografia je príliš strohá, to nie som ja. Vesmír odpovedal – tath has tu = nech sa tak stane. Stalo sa. Máme možnosť mať nové občianske preukazy podľa vlastného uvažovania.

Úžasné aj na tejto situácii je náš pokojný postoj v mieri v duši a bez pocitu krivdy. Oceňujem. Obaja sme totiž hneď pochopili, že „strata“ je dôsledkom nášho myslenia. Vesmír naše želania dôsledne splnil a vybral si práve cestu do zahraničia. Tak sme mali možnosť otestovať si spôsob, ako sa dokážeme zachovať v situácii, keď sa niečo rúca, ale my vieme, že sú to dôsledky nášho myslenia.

Jesenné dovolenkové príbehy v tomto článku postupne odhaľovali, ako dokážeme pracovať so zdravie poškodzujúcimi emóciami a vďaka akému vnútornému nastaveniu dokážeme napriek vonkajším udalostiam ostať v mieri so sebou i okolím. Dokážeme to všetci? Môžeme dokázať, veď rastieme spolu.

DagmaRA Sarita Poliaková

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita