Sidebar

  • Škola aplikovanej etikoterapie - Hvar 2021

    7. Intenzívny zážitkový etikoterapeutický výcvik na ostrove Hvar nielen pre študentov Školy etikoterapeutických zručností Advaita  - Hvar 2021, ale aj pre účastníkov kurzov,  seminárov a záujemcov o etikoterapiu.  Sebapoznávanie odkrývaním bludných presvedčení a programov a rozpoznávanie  sub osobností v odpore.  1. 09. – 14. 09...
  • Škola etikoterapie Advaita, skupina V, 1. stupeň, 10. - 12. 06. 2022

    Aktuálne prebiehajúci zápis. Škola etikoterapie a etikoterapeutických zručností Advaita. Viac informácií o systéme výuky v škole etikoterapie nájdete tu. Zápis do skupiny V,  4. ročný modul otvoríme   termín 10. - 12. jún 2022 Miesto: Střílky na Morave V krásnom prostredí Stříleckeho zámku. GPS: 17.207064415313653  N 17.207064415313653...

Často s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom hovoríme, že kľúčovými vzťahmi pre náš život sú vzťahy s rodičmi, ktorí predstavujú prvé korienky v rode. Nie vždy však vieme naše vzťahy s rodičmi pravdivo vidieť. Tak si teda na vzťahy dieťa – rodič, rodič - dieťa  trochu inak posvietime, ale pozrieme sa aj na silu zámeru. Prosím, začítajte sa do príbehov a nechajte sa inšpirovať:   

Diana: Celý svoj život som si myslela, že moje najväčšie zranenia v detstve prichádzajú od matky. Vedela som, keď otehotnela, že ma odmietala. Keď prijala tehotenstvo a narodila som sa, povedala – kiežby som bola chlapcom. Keď som si však v dospelosti uvedomila, že som bola takto v detstve odmietaná, vedome som si upravovala vzťah s matkou.  Stále som bola v tom, že ona má moje najväčšie zranenie na svedomí. Čuduj sa svete, nebolo to tak.

 

Raz som si v stíšení znovu položila otázku, kto ma najviac v živote zranil. Prišla odpoveď – otec. Ja prekvapená, veď otec mi celý život nič neurobil. Kedy teda? Vraj vo ôsmich mesiacoch. Ohhh, čo som také mohla urobiť, že ma následne zranil? Neprišla som na to doteraz a myslím, že to ani v tejto chvíli nie je podstatné.

Opýtala som sa teda, aké stopy zranenie od otca mi v súčasnom reálnom živote spôsobilo. Odpoveď - stále dookola musím klásť tie isté otázky a neviem ukončovať veci. Sedí to nenormálne!

Aj druhé moje zranenie mi vraj spôsobil otec, keď som mala deväť mesiacov. Začína mi vychádzať, že evidentne mal so mnou problém, keď som bola bábätkom. Toto druhé zranenie mi spôsobilo závistlivosť. Necítim na sebe, že by som bola závistlivá. Nemám závisť v sebe ešte rozpoznanú, ale evidentne niekde vo mne je. Budem hľadať ďalej. Po týchto zisteniach som spala v noci veľmi zle. Ráno pri dychovom cvičení mi prišlo, že mama ma nikdy nechcela zraniť. Vždy ma chránila tak, aby som nemusela prežívať to, čo ona prežívala. Vždy bola obeťou... Je to veľmi silné.

O dvadsaťdva rokov sa interakcia ja a mama zopakovala. Otehotnela som a mama ma posielala na potrat. Dieťa som si však uhájila. Porodila som. Dnes má moje dieťa viac ako tridsať a tiež si o mne myslí, že ho nemám rada. Myslí si o mne presne to isté, ako som si myslela ja o mojej mame.  Silné poznanie. Rozrušená som sa išla po tomto uvedomení do kuchyne sa napiť. Po tme. Vo dverách akoby ma niekto chytil za hlavu a včesal mi hrebeň do vlasov. Rozsvietila som svetlo. Samozrejme, nikto v kuchyni nebol. Ďakujem, že som mohla príbeh vyrozprávať (žena stíchla, iba jej tichý plač znel v priestore).  

Vladimír Červenák: Dovoľ si plakať, smieš, choď do emočného procesu. Teraz nič viac netreba, len ostať v tichu, takže nebudem sa vyjadrovať priamo k príbehu. Zasvietila mi však v tvojom rozprávaní jedna veta, ktorá môže byť prekážkou a nemusí byť jednoduché ju nájsť. Môže však zásadným spôsobom ovplyvniť to, či dôjde k úplnému, vyčisteniu, uvoľneniu a spojeniu. Je to veta: otec mi ublížil dvakrát a neviem, čo také som mu mohla urobiť, že mi ubližoval. To je veta, ktorá môže byť prekážkou. Keď na ňu pozrieš, vidíš, že nemôžeš ostať v inom stave ako – SOM OBEŤ. Sťahuješ vinu na seba a cítiš bezmosnosť.

V tejto chvíli je dôležité, aby prebehlo emočné spojenie s matkou, aby si jedného dňa mohla pokľaknúť pred matkou tak, ako tvoja dcéra pokľakne pred tebou. Ty si tiež dcéra, môžeš pokľaknúť pred všetkými ženami – matkami celej rodovej línie. Celý príbeh nie je o tvojej mame a o tvojom otcovi, a tvojej dcére. Je to príbeh celej línie žien, celej línie mužov, kto komu čo urobil, a kto prvý, a kto začal, a kto pokračuje... Príbeh takto nemá koniec, nedá sa rozmotať.

Nič si neurobila svojmu otcovi. Otec bol slabý, nevedel si rady. Možno sa hneval sám na seba, že niečo nezvláda, že nevie s matkou, že nevie so životom, že nevie sám so sebou. Príbeh nie je o tebe, je o ňom a o tom, čo on robil.

Tvoj príbeh je o tvojej sebaúcte a o tvojom pocite obete. Ak malé dieťa zažije situáciu, že sa stáva obeťou a to je jedno, v akom zmysle, pocity obete sú v ňom vo vnútri a spôsobil si to niekedy v minulosti sám. Keď uvažujem týmto spôsobom, prídem na to, že zodpovednosť za všetky situácie na konci dňa môžem prebrať len ja, nikto iný. Hľadať príčiny vo vonkajšom svete, v tom, onom, tamtom je veľmi dobré, lebo to nás privedie na konci dňa k sebe. Keď sme pri sebe vo svojom vnútri a príde milosť božia, už nemáme viac potrebu trestať sa, a posilňovať v sebe vzorec obete. Vzorec obete totiž potrebuje byť stále kŕmený situáciami, na konci ktorých sa cítiš obeťou. A čím viac, tým lepšie.  Pocit obete rastie, lebo vzorec obete potrebuje rásť, zväčšovať sa rovnako, ako všetko vo vesmíre chce rásť a zväčšovať sa. Aj vzorec obete chce byť väčší - čím viac trpíš, čím si väčšia obeť, tým je to pre vzorec lepšie.

Ak príde do vnútra svetielko, zasvieti sa a povieš – dosť. Dosť bolo obete, som tvorivá sila vesmíru, som láska. Toto je pravda a to, že som obeť, bola ilúzia. Ilúzia sa rozpustí a už nikdy viac sa ako obeť cítiť nebudeš. Otvoríš si cestu k vyliečeniu aj svojej mamy, aj svojej dcéry a vyliečia sa aj všetky ženy v tvojom rode. Samozrejme, cez liečenie žien aj všetci muži. Liečenie musí začať v jednom bode a ten bod si ty.

Nie je to niečo, čo mám urobiť ja alebo ty. Je to niečo, keď sa odovzdáš, sa stane. Stane sa to ako gurukripá, ako milosť božia. Príde ako milosť. To, že subosobnosť obete sa otvorí, vstúpi do nej svetlo, ona sa so svetlom stotožní, spojí a otvorí sa vedomie. V tej chvíli vieš. Celá situácia sa kvantovo zmení.

Silvia: Keď som si prečítala citát - Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti (druhý Korinťanom) -prišiel mi obraz Ježiša s neveriacim Tomášom a Tomášova veta – neuverím, kým nevložím prsty do tvojich rán. Slová sa mi spojili so silou i slabosťou... že čím viac vo svojich vzťahoch niečo zakrývam, tým sa cítim slabšie. A naopak.

Vladimír Červenák: To je celé tajomstvo sebapoznávania. Kam zameriavaš energiu, pozornosť, to v tvojej pozornosti rastie. Čím viac zametáme pod koberec, tým viac sa koberec dvíha a vidno, že tam niečo je, pribúda, rastie. Sila spočíva v prebratí zodpovednosti.

Karol: Tiež chcem zdieľať svoj príbeh. Moja mama zomrela pred dvoma rokmi. Ostatné obdobie však mávam veľmi často sny s mamou. Naposledy bol sen veľmi, veľmi silný a mal som z neho silnú emóciu. Mama mi priniesla opratú bielizeň a dala ju do mojej skrine. Celá pointa sna bola v tom, že bielizeň nebola moja, ale otcove. Mňa to dosť rozhodilo. Precítil som v sebe obrovský hnev, že dáva do mojej skrine nie moje veci. Tak som ich vyložil zo skrine na chodbu a prežíval som vnútorne veľký hnev v sebe, na ktorý som sa zobudil. Sen bol veľmi živý, a tak som sa zamýšľal, kde sa vo mne taký hnev berie. Naivne som si myslel, že už hnev vo mne nie je, že som ho vyliečil. Vo sne som však precítil presne tú istú emóciu hnevu smerom k mame, akú som mával kedysi. Bolo to pre mňa také uvedomenie, že ešte  stále ju niekde hlboko v sebe mám a ešte stále je na čom pracovať.

Vladimír Červenák: Ako pracuješ s otcom? ... lebo sen nie je o tebe a o mame, je o tom, že v tvojej skrini je otcova bielizeň, to znamená, že ty a otec. Otázka je, kde ti otec stojí v ceste, kde ti zaberá tvoje miesto, lebo otec sa v sne pchá do tvojich vecí a ty ho vysúvaš na chodbu. Čiže ty cítiš, že ti zaberá územie, tlačí sa do tvojho priestoru. Hľadaj, kde to máte vo vzťahu alebo kde to ty tak cítiš, že otec ti niekde zavadzia, prekáža.

Silvia: Spomínaný citát o slabosti a sile je pre mňa veľmi silný. Od určitého momentu preciťujem vďačnosť, že celý život je v poriadku taký, aký je. Už viem o mnohých mojich životných situáciách hovoriť, aj tých náročných, a tiež viem, že to, čo som považovala za svoju slabosť, je mojou silou. Napríklad to, že viem s niekým plakať. Už sa plaču nebojím, hoci som ho považovala za svoju slabosť. Teraz je to sila, že unesiem príbeh niekoho iného.

Božena: Celé vaše rozprávanie sa mi spojilo v mojom príbehu. Nedávno som si dala zámer - v práci budem rozoznávať všetky svoje neukončenia. Aký zámer si dávam, takú odpoveď dostanem. Dopoludnia som bola ešte v spojení sama so sebou i s pacientami a popoludní nastala absolútna turbolencia. Mala som pocit, že keby som sa naklonovala na troch, asi by to bolo stále málo a okamžite ma vyhodilo zo seba, z cítenia seba a už som len fungovala, no nevedela som, kde skôr ísť. Na konci dňa ešte prišiel urgent, nestíhala som. Toto ma vycuclo z energie. Uvidela som, že cez zámer poznať všetky svoje neukončenia, vesmír  odpovedal turbolenciou mojich neukončení. Je ich teda veľa a v jeden deň ich neukončím, už vidím.

Vladimír Červenák: Už si nemusíš dávať iný zámer. Už si ho zadala, a tak neukončenia budú vychádzať jeden po druhom. Koriguj si ich, aby išli takým spôsobom, aby to bolo v súlade s tvojím najvyšším dobrom, aby si zvládala tempo. Totiž, tlačíš na seba. Keď pritlačíš, naraz sa vyvalia. Keď povieš, nech idú pekne jeden za druhým v súlade s mojím najvyšším dobrom, aby som ich stíhala aj spracovávať, tak pôjdu pomalšie. Ak povieš – takýto zámer si už nikdy nedám – zastavíš proces. Neukončenia sa zastavia, neukážu sa. Keď sa neukážu, nebudeš vidieť. Keď nevidíš, to je najťažšia fáza. Keď už vidíš, to je dar boží, to je milosť. Pozor teda na to, čo hovoríš.

Máš silné zámery, cez ktoré sa môžeš veľmi veľa naučiť. Pozri: cez zámer si upriamila pozornosť na neukončenia. Oni sa zjavovali aj doteraz, len ty si ich nevidela. Zamerala si na ne pozornosť a začínaš ich vidieť. Oni tu celý čas boli, ty si však až teraz procesu povedala áno, chcem ich vidieť.

Momentálne však ide o tom, že objavuješ starým spôsobom. Všetko chceš stíhať z mentálnej úrovne mysľou. Pritom myseľ je  posledná, ktorá môže do procesu hovoriť. Veľmi dobre si rozkódovala zámer a nestíhanie. Čo teda robiť? Potrebuješ sa  stíšiť a medzitým môžeš pichať injekcie, umývať zadky... ruky robia, čo majú robiť a popri tom tvoja otvorená myseľ môže byť tichučko. Môže len prijímať subosobnosti a potom prichádzajú cvaky, cvaky, cvaky. Sú to sekundové veci, v ktorých si ty uvedomíš, že už vieš, vieš, vieš. Čím menej na verbálnej či obrazovej úrovni budeš komentovať, tým efektívnejšie proces pôjde.

Nestíhanie je preto, lebo ty na všetko potrebuješ reflektovať, všetko potrebuješ dostať do slov, obrazov. Je to v poriadku, prijmi to, že ide o prechodnú fázu. Učíš sa, že tou cestou to nejde, že už nemáš šancu takýmto spôsobom všetko stíhať. Tempo je také, aké je. Treba ho prijať, len spôsob, ako všetko prijímaš, je to starý. Ešte si sa netransformovala na to nové. Nové  spracovávaš tak, že cvičíš meditáciu. Čím viac meditujeme, tým viac je nám jasné, akým spôsobom prijímať do seba ako do svetla svoje neukončenia.

Prijímame mnohí ešte starým spôsobom tak, ako sme boli naučení. Všetko ohodnotiť, okomentovať, dobré, zlé, správne, nesprávne, šošovica medzi šošovicu, hrach medzi hrach, pekne všetko do šuplíkov. Naďalej delíme a triedime. Ty si však nová bytosť a učíš sa fungovať novým spôsobom. Každý deň si niekto nový. Každý deň sa nanovo narodíš a rozpoznávaš, do akého sveta ideš, aké pravidlá platia, aké zákony platia v novom svete. Potrebuješ ich pochopiť a zabudnúť, že boli, lebo zajtra budú zase nové. Tak kráčame schodíkmi. Na každom schode je úplne iná realita. Úplne inak fungujeme, lebo iné je to, keď som na mentálnej úrovni, iné na emočnej, iné na energetickej, až potom nasleduje deväť anjelských úrovní. Každý jazyk na každej úrovni je iný a aj spôsob, akým sme prijímali v minulosti, už  nebude fungovať. Inak spracovávaš veci. Čiže to, čo si robila včera, už je vybavené. Môžeš odložiť do archívu to, ako si niečo robila v minulosti. Tvoja mentálna úroveň novú skutočnosť nemá šancu spracovať, lebo si na inej emočnej a energetickej úrovni. To znamená, prebudiť pozorovateľa v sebe. Tichý pozorovateľ, ktorý sa usmieva, je blažený a prijíma svoje deti, ktoré sa vracajú domov. To je tvoj príbeh, príbeh ďalších a ďalších...

Príbehy neuzatvárame do rozprávkového konca – žili šťastne, až kým nepomreli. Príbehy v našich textoch sú otvorené, živé, reálne a majú svoje pokračovanie v živote podľa uvedomenia si priestorov, v akých naši aktéri žijú. Či si uvedomujú, že sú v odpore a život im kladie prekážky, alebo idú v prúde života. Rastieme spolu.

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita