Sidebar

  • Kurz základy etikoterapie, jesenný semester 2022 LIVE - Naživo ON LINE

    Začíname  verejnou prednáškou: Úvod do etikoterapie úvodná prednáška  vám pomôže vytvoriť si obraz o  kurze základy etikoterapie, na ktorý sa môžete po prednáške prihlásiť. Kurz začne od 6. 10. 2022. Kurz sa uskutoční   virtuálne naživo  ON LINE. Prístupové údaje obdržíte po zaslaní prihlášky. Úvodná prednáška LIVE 27. 09. 2022 o...
  • DagmaRA Sarita Poliaková: ETIKOTERAPIA S VLADIMÍROM ČERVENÁKOM - ROZHOVORY

      DagmaRA Sarita Poliaková: ETIKOTERAPIA S VLADIMÍROM ČERVENÁKOM ROZHOVORY    Knihu  si môžete objednať  na stránke e-schopu vydavateľa CADPRESS.   cena za ks 21 €   Keď sa stretnú dvaja rovnako naladení, vznikajú krásne rozhovory smerujúce k hĺbke duše. Keď sa stretne celá skupina ľudí rovnako naladených, rodia sa kľúče pasujúce do...

Už pri pracovných pohovoroch môžeme vnímať, že ľudia si z predchádzajúcej práce nesú svoje krivdy.

Na otázku, prečo odchádzate z predchádzajúceho zamestnania sa dozvieme, akého mal uchádzač o zamestnanie zlého šéfa a kolegov, ako to tam nefungovalo, čo mu vadilo, aký tam bol problém. V momente, keď uchádzač o zažitej situácii hovorí, vidíme, ako sa opäť prenesie do minulosti a emočne situáciu opäť prežíva. Niekedy má roztrasený hlas, slzy v očiach, čo signalizuje ľútosť alebo naopak je možné vnímať zovreté päste, červenú tvár, zaťatú sánku a teda jeho hnev na túto nespravodlivosť osudu.

Krivda je negatívna emócia, ktorá často aj dlhodobo človeka zaťažuje, berie mu chuť do práce a životnú energiu a je už všeobecne známe, že na fyzickej úrovni môže pocit krivdy vyvolať závažné ochorenia.  Krivdu môžeme zažiť bez ohľadu na vek, pohlavie, náboženské vyznanie, rasovú príslušnosť či spoločenské postavenie a sociálne zaradenie. Krivda môže byť vnímaná kolektívne, ale aj individuálne. Obvykle je krivda spojená s presvedčením o nejakom druhu pokorenia, poníženia, manipulácie, prípadne je vnímaná v súvislosti so stratou ľudskej dôstojnosti, slobody a pod. V oblasti práce vzniká pri ponížení, odmietnutí alebo nedostatku, pretože naša osobnosť sa domnieva alebo je presvedčená, že má na niečo právo, má nárok na viac (pozornosti, rešpektu, úcty, odmeny, materiálnych výhod a pod.) a cíti preto nespravodlivosť. V pozitívnom zmysle je pocit krivdy legitímnou žiadosťou, aby sa k ukrivdenému okolie správalo s náležitou úctou, aby bolo k nemu spravodlivé. Keďže krivda je reakciou na nízku úroveň sebaúcty, to všetko poukazuje na potrebu zmeny k sebe samému, na potrebu zvýšiť si sebaúctu. Túžba po úcte totiž vždy naznačuje nevedomú túžbu po sebaúcte. Krivdu teda cítime ako dôsledok nízkej sebaúcty. Poukazuje často tiež na pocit nízkej sebahodnoty, presvedčenie o vlastnej bezvýznamnosti. Často sa človek snaží zvýšiť si sebaúctu tým, že skúma svoju jedinečnosť porovnávaním sa s inými, čím sa chytí do pasce ega. Málokto si uvedomí, že je to pýcha a nie cnosť, vďaka ktorej si nahovárame, že my sme tí úžasní, dokonalí, kvalifikovaní, to my máme schopnosti, talenty, fyzické dispozície, prípadne sme niečomu obetovali roky námahy a sebazapierania a niekto si dovolí nás neoceniť, ale naopak skritizovať, či neuznať. Práve toto sú najčastejšie dôvody zmeny zamestnania: dlhodobý pocit nespokojnosti, nedocenenia a s tým súvisiaca emócia krivdy.

Krivda je vlastne volanie našej osobnosti po subjektívnej spravodlivosti, dožadovanie sa úcty, uznania a ocenenia od druhých. Tým ocenením môže byť tak odmena v podobe finančnej odmeny alebo v materiálnej podobe napríklad osobitného benefitu či iných výhod, o ktorých sa domnieva, že máme, resp. mali by sme mať na ne nárok. V skutočnosti, čo nám chýba, chceme od druhých, a preto sa toho dožadujeme zvonka. Takže je potrebné rozpoznať to, a cez prípadnú pokoru prejsť k sebaúcte. V takom prípade môžeme precítiť vďačnosť k človeku, ktorý nám dal priestor krivdy zažiť. 

Mnohí sa domnievajú, že krivdu majú spracovanú, ale aj po rokoch sa znova vracia. To znamená, že celé roky bola len vytesnená a zatlačená do úzadia, ale stále tu je, takže nová situácia, vďaka ktorej sa objaví, nám umožňuje rozpoznať, že nastal čas sa s krivdou vyrovnať. Lebo živiť v sebe dlhé roky krivdu, to nikomu zdravotne neprospieva. Celú udalosť, ktorá spôsobila pocit krivdy, môžeme začať vnímať ako významnú lekciu v našom živote, pomocou ktorej sme rozpoznali potrebu správať sa sám k sebe s väčšou úctou a byť k sebe láskyplnejší.

Etikoterapia ako autognostická metóda spoznávania aj uzdravenia seba samého učí pracovať s emóciami a rozpoznávať kauzálne následky svojho konania. Ak cítime krivdu, treba sa pozrieť hlboko do svojho vnútra, pretože správanie iných je zrkadlom toho, ako sa správame sami k sebe. Kebyže máme dostatok pokory, sebadôvery a sebauvedomenia, ničím podobným by sme si nepotrebovali prechádzať. Platí totiž pravidlo, že tyran a obeť sa vždy priťahujú, takže ak vystúpime z role obete, že my sme tí postihnutí, s ktorými ostatní zle zachádzajú a zmeníme svoj postoj sami k sebe, niečo sa zmení a prestanú sa nám takéto situácie diať. Zákernosť vzorca obete spočíva v tom, že prináša obeti ešte aj benefit. Ako obeť je aspoň takto stredobodom pozornosti a to jej prináša také zadosťučinenie, až sa časom stratí vôľa z tejto role vystúpiť. Ale keďže je to vzorec, dá sa identifikovať, dá sa vypočítať, pretože má svoj mechanizmus a teda aj kauzalitu, za akých okolností vzniká.

Z pohľadu zamestnanca, ak zažíva opakovane u rôznych zamestnávateľov tie isté emócie, pomáha pochopenie, že tvorcom všetkej krivdy je človek sám a teda jedine on je zodpovedný za situáciu, ktorú prežíva. Všetky emócie si totiž tvoríme sami a ostatní ľudia nám vytvárajú jedine príležitosť, aby sme tieto situácie prežili. Často sa sústredíme na posledné krivdy v práci a neuvedomujeme si, že to už trvá roky.

Preto každý, kto zažíva v práci emócie krivdy a s ňou spojenú nespokojnosť, ľútosť, či hnev, si môže položiť otázky :

Podľa akých kritérií si vyberám zamestnanie?

Aká je misia firmy, ktorú som si vybral ?

Je pre mňa dôležitý plat alebo aj to, čo firma robí ?

Aký je zmysel činnosti, ktorú vykonávam ?

Čo ma robí pri práci šťastným ?

Čo ma napĺňa ?

Ako sa cítim, keď to nemám ?

Ak si uvedomíme, že sa vlastne cyklíme, skúsme presunúť pozornosť z posledného z radu týchto autorít, pri ktorých sa nám krivda obnovila, na tých prvých, ktorí toto naše reťazenie spustili. A načo je to dobré ? Môžeme si spomenúť, kedy sme to zažili prvýkrát a uvedomiť si, že dnes sme v inej situácii. Ak sme mali štyri roky a učiteľka uprednostnila kamaráta na vianočné vystúpenie, pričom my sme boli odmietnutí, mohlo to v nás vyvolať pocit, že nie sme dosť dobrí. Alebo náš súrodenec dostal väčšiu čokoládu a naše ego utrpelo ranu, ktorú si s obľubou jatrí doteraz. S obľubou preto, že z tej energie, ktorú do toho v danom momente, keď situáciu opäť a opäť prežívame, naša osobnosť vlastne žije. Stavia na nej svoju silu, priam bujnie a úplne zatláča do úzadia naše vedomie, ktoré na okamih prestáva rozlišovať, že ide iba o opätovne dráždené naše jadro emočnej bolesti. Ak sa s tou bolesťou stotožníme, trpíme. Sklamanie, ktoré sa dostavilo v dôsledku nenaplnených očakávaní (byť stredobodom pozornosti na vianočnom vstúpení pre rodičov alebo byť odmenený väčšiu čokoládou ako súrodenec) v nás ukotvilo presvedčenie, že došlo k nespravodlivosti. Krivda je emócia, ktorá sa vždy viaže k minulosti a výdatne ju podporuje ľútosť, pretože človek sa domnieva, že niečo malo byť inak. Taktiež môže byť podporovaná „spravodlivým“ hnevom a podobne. Pomáha však uvedomenie že my nie sme tou emóciou, ani myšlienkou, ktorá nám takúto spomienku pripomenula. Sme vedomím vo fyzickom tele, ktoré si to všetko môže uvedomovať a vnímať to ako film na plátne. Pokiaľ nie sme len hercami, ale sme režisérmi svojho života, vrátane všetkých svojich vnútorných pochodov, máme to v našich rukách.

Ak teda už dokážeme rozpoznať vlastné cyklenie sa, dokážeme urobiť aj rozhodnutie, že už to nepotrebujeme znova zažívať. Je to vedomé rozhodnutie nezotrvávať v emočnej, psychickej bolesti a neubližovať takto sám sebe. Ukončeniu krivdy, ľútosti a iných súvisiacich negatívnych emócii by nutne malo predchádzať prijatie situácie takej, aká je. To znamená „uvidenie“, že situácia, ktorá nás trápi, je ilúzia z minulosti. Je to pochopenie, že to, čo tak opätovne tak bolestivo prežívame, už bolo, pričom teraz je nám dobre a tak jediné, čo môžeme zmeniť, je nás postoj.

Prijatie neznamená pasivitu, apatiu, ignoráciu či rezignáciu. Nie je to ani prejav slabosti, že v danej veci už konať nebudeme. Stav prijatia znamená postaviť sa k situácii čelom vpred, zodpovedne a ak nie je v našich silách to zmeniť, nebojovať s tým. Zodpovedne v tomto prípade znamená pochopiť, že príčinu (nie vinu) vždy máme hľadať v sebe. Prijatie znamená vnútorné rozhodnutie neposudzovať veci ako dobré či zlé, či už ide o prežitie náročnej situácii alebo o udalosti všedného dňa. Takáto udalosť, ktorá nám prinesie do života vnútornú bolesť, ale aj uvedomenie, má veľký význam. Tým, že sa nám takéto udalosti dokonca opakovane dejú, otvárajú nám oči. Umožňujú nám o tom viac rozmýšľať a niečo u seba, hlboko v sebe zmeniť.

Etikoterapia pomáha rozpoznať, čo všetko už máme ako potenciál na vyriešenie v sebe a tým sa vyslobodíme z pocitu krivdy. Okrem techniky prijatia používa ako jednu zo zručností, aj odpustenie. Je to metóda, ako od - pustiť od seba niečo, čo už nepotrebujeme. Tak možno odpustiť sebe, aj iným a spravidla nastáva veľká úľava. Je možné však prísť aj k záveru, že ak existuje myšlienkový koncept viny, ktorý vznikol v kresťanstve ako „hriech“ za naše pochybenie, môžeme si pri jeho pochopení pomôcť jazykovým prekladom. Pojem „hriech“ (z angl. sin) pochádza z gréčtiny a znamená minúť cieľ. Takže hriech nie je nič iné ako omyl, dokonca ani nie v ponímaní ako „chyba“. A omyl možno vždy napraviť. Takže ak si uvedomíme, že za to, čoho sa dopúšťame nie sme vinní, že naše konanie je možné vždy, za každých okolností, vrátane práce opraviť, môžeme za lekcie života poďakovať, omyl napraviť a tým sa viny nadobro zbaviť. V tomto chápaní dokonca nie je potrebné ani od-púšťať, pretože neexistuje vina a za ňu prislúchajúci trest. Je to len myšlienková konštrukcia, nej sme uverili a preto sme sa potrebovali za to potrestať emóciami, ktorými si takto ubližujeme.
Keď človek porozumie a prijme fakt, že si sám priťahuje do života tých, ktorí mu ubližujú, urážajú ho a prejavujú mu neúctu, a rozpozná svoju nevedomú potrebu zvýšiť si sebaúctu a takto si zlepšiť vzťah k sebe samému, prestanú sa v jeho v živote objavovať ľudia, ktorí mu krivdili. Je to tým, že druhí sa k človeku správajú podľa toho, aký má človek vzťah sám k sebe. Vyliečenie z krivdy prináša prijatie seba takého, aký som, aj s prípadnými omylmi, ktoré vždy môžem napraviť. Zmena vnútorného naladenia voči sebe k pozitívnemu postoju, prináša automaticky odozvu v podobe uznania zvonka.

Z pohľadu lídra, ktorý tieto vzorce u kolegov alebo záujemcu o prácu vidí a uvažuje o jeho prijatí do zamestnania to môže znamenať potenciálne veľa práce s takýmto jednotlivcom. Pokiaľ však k zamestnávateľovi opakovane prichádzajú ukrivdení uchádzači, otvára sa otázka, čím si to priťahuje, že dochádza k intoxikácii kolektívu a vytvoreniu chaosu, čím to je, že nastáva situácia, ktorú možno prirovnať ako keď do bunky príde vírus. Metaforicky môžeme povedať, že ak bunka nie je zdravá, prichádzajú patogény. Zaujímavé je pozorovať, ako to interpretuje zamestnávateľ, ktorý si často myslí, že „my sme tí správni, ale prichádzajú k nám tí nevhodní“.

Je dobré, keď líder pozná svojich ľudí. Ak prichádzajú toxickí zamestnanci, resp. ak do bunky prenikajú „patogény“, keď neustále prichádzajú sťažovatelia, nespokojenci a ukrivdenci, je možné položiť si otázku, či firma alebo organizácia je naozaj tá zdravá bunka alebo či nie je už oslabenou bunkou. Nádej na liečenie takéhoto kolektívu je vždy, vyliečenie pracovného organizmu nastáva často už len týmto uvedomením.

Nástroje, ktoré možno použiť na odhalenie slabých miest a dosiahnutie zmeny, sú napríklad koučing, ako aj etikoterapia. Presadiť zmenu zdola však nejde, treba začať od hlavy, aby sa uvedomenia spustili u samotného lídra. Líder musí chcieť mať zdravú bunku, zdravý kolektív. Keďže aj on je len človek, nikomu, ani jemu, nemožno povedať ani v rámci mentoringu či poradenstva, že by sa malo niečo zmeniť.

Ak je líder alebo zamestnanec v reaktívnom móde, vždy bude od takejto rady či usmernenia utekať a túto myšlienku neprijme. Výsledkom je ignorácia, pohŕdanie, narušenie vzťahov a zdravia, neustále cyklenie sa v tých istých vzorcoch. V jednom momente si však možno aj líder uvedomí, čo sa deje a povie si : „Dosť !“ To je spravidla ten moment, kedy sa rozhodne svoju resp. kolektívnu situáciu zmeniť a preberie za to zodpovednosť. Akonáhle otočíme pozornosť k sebe a jedine v sebe nájdeme príčinu, rastie aj naša sloboda aj priestor zodpovednosti. Čím som zodpovednejší, tým viac slobody máme. Principiálne teda platí, že reaktívny človek vníma zodpovednosť spojenú so zlyhaním a s jeho vinou. Očakáva tresty, vyčíta si a sám seba za to trestá. Proaktívny človek však chápe kauzálne súvislosti diania, je však slobodný v rozhodovaní sa, je otvorený možnostiam a netrestá seba, ani iných.

Súčasní lídri sú často pod tlakom, sú orientovaní na výkon, na konkrétne, rýchle dosiahnutie riešenia a nemajú akoby čas zaoberať sa tým, čo riešia ich zamestnanci, ale potom to končí vo vzťahových a výkonových krízach.

Čo môže urobiť líder, ak vníma u ľudí krivdu a s ňou spojené ďalšie negatívne emócie:

1.      Ide príkladom v tom, že sám odhaľuje vzorce, ktoré mu robia život problematickým, bránia mu byť autentickým človekom a žiť šťastný a spokojný život.

2.     Uvedomuje si, že skutočný záujem o ľudí má v popise práce.

3.     Rozpoznáva kauzálne následky svojho správania sa, myslenia a cítenia a svoj vplyv na kolektív.

4.     Vníma svojich kolegov ako ľudské bytosti, ktoré si nesú so sebou svoje vzorce a rôzne strachy.

5.     Upúšťa od vnímania jednostranne svojimi „klapkami“. Chápe, že výmena názorov je len výmena uhlov pohľadov, kedy dosahujeme len kompromis, ktorý je však ústupom strán a na každej strane zostáva niekto sčasti nespokojný.

6.    Rozvíja svoju empatiu ako schopnosť cítiť a vidieť situáciu očami toho druhého.

7.     Je schopný ľuďom ukázať, ako dosiahnuť konsenzus ako spoločenskú dohodu, ktorá je výsledkom prijatia takého uhla pohľadu, ktorý zohľadňuje záujem všetkých.

8.     Dáva ľuďom dôveru, že nájdu riešenia, ako sa to dá a nie ako sa to nedá a podporuje ich, aby našli vlastnú sebadôveru, sebahodnotu, sebaúctu.

9.    Chápe, že príčinu máme hľadať každý jedine v sebe.

10.  Podporuje ľudí, aby prevzali za svoje konanie zodpovednosť a svojou dôverou, že to dokážu, vytvára atmosféru, ktorá uvoľňuje na pracovisku tlak.

11.   Vytvára na pracovisku reformu nielen v oblasti vzdelávania a v osobnostnom rozvoji, ide do hĺbky a rozširuje tento diapazón o ďalšiu úroveň a ukazuje, aké to je druhých vnímať, cítiť a byť k nim empatický.

12.  Svojich kolegov vníma ako rovnocenných, berie ich vážne, oceňuje ich prínos a slovne prejavuje uznanie tak medzi štyrmi očami, ako aj na spoločných stretnutiach.

13.  Vie, ako preniknúť do „duše“ zamestnancov, do podstaty ich identity a spokojnosti. Chápe, že svojim pôsobením sám dáva tomu nový rozmer.

14.  Nepovažuje ľudí za stroje, nech ktokoľvek urobí chybu alebo sa dopustí omylu, podporí ho, aby dostal šancu a nápravu zvládol.

15.  Záujem o ľudí nie je pre neho slovo, je to postoj, nádej, schopnosť vcítiť sa do situácie kolegu a pochopiť, ako mu možno podať ruku.

Zora Vypušťáková, riaditeľka odboru hospodárskych služieb  Národnej banky Slovenska, ale tiež autorka blogu Priestor pre zmenu,  etikoterapeutka, life a biznis koučka

Článok bol publikovaný v časopise ZISK Manažment 9-10/2021

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.

Kalendár

Tipy a inšpirácie - spriatelené stránky rodiny Advaita