Ak sa človek pozerá na svoj život z priestoru, kde sa vníma od ostatného života, prírody, ľudí oddelený, vytvára si duálny pohľad - Ja a ostatný svet. Celostný pohľad, naopak, je priestorom vedomia, že som súčasťou prepojeného a všadeprítomného života. Predstavte si, že by sa ktorákoľvek vaša bunka vo vašom tele vnímala ako oddelená od buniek orgánu, ktorého je súčasťou a od celého tela. Priestor advaity – nie-dvojnosti je priestorom, kde nevnímame antagonistické (nezmieriteľné) protiklady, ale naopak symbiózu, synergiu a spoluprácu, teda harmóniu, ktorá je opakom rozorvanosti a boja.

Duálny pohľad na život vyvolá vnútorný nezmieriteľný konflikt

Ilúzia oddelenosti vytvára vzťah. Ja a ostatní ľudia, veci, javy. Kvalita tohto vzťahu ovplyvňuje kvalitu života. Narušené vzťahy vedú k bezmocnosti a chorobám. Tu je základ psychosomatického prístupu k sebaliečeniu. V tomto vzťahu v dôsledku mylného kontextu dochádza k porovnávaniu. Z porovnávania súťaženie, súperenie. Dieťa tieto vzory preberá od rodičov a bezprostredného okolia. Nadobúda presvedčenie, že život je večné súperenie. Dokonca súperenie dobra a zla. A tak kým mu sily stačia, stavia na dobro a bojuje so zlom. Všetko, čo v sebe odmietame, s tým začíname bojovať.

 

Samotné slovo boj v sebe obsahuje agresivitu, čím viac bojujeme, tým agresívnejší sme. Svoju agresivitu zameriavame mimo seba, voči domnelým nepriateľom, ktorí nás môžu pripraviť o pokoj, lásku, majetok, šťastie. Všetko si to chránime tým, že staviame stále väčšie bariéry, múry, oddeľujeme sa. Dôsledkom je hlboký pocit samoty za múrmi, ktoré sme si vystavali, už do nášho priestoru nepreniká ani svetlo, ani podnety pre Radosť. Existencionálny smútok, osamotenie, strach sú spoločníčky v tomto domácom dobrovoľnom väzení.

Zo stáleho porovnávania a potvrdzovania si, že sme na strane dobra, teda výroky - „som lepší, toto ja by som takto nikdy neurobil, ja mám správny názor“ a podobné myšlienky  zdanlivo zvyšujú  človeku sebavedomie, sebaúctu ale navonok sa od ostatných ľudí ešte viac oddeľuje, dochádza k pýche , teda  v skutočnosti rastie Ego.  Ego je neskutočná, mylná, bludná predstava o tom kto sme a čo je všetko ostatné mimo nás. Teda taká fatamorgána.  Takýto človek je uviaznutý a uzavretý vo svojom tele, má strach, že ho stratí a prestane existovať, strach zo smrti. Úzkosť, strach potom motivujú jeho myslenie a konanie, stanú sa naučeným vzorcom správania i myslenia.

Vnútorný konflikt je konfliktom medzi tým, čo robíme na základe nesprávnych vzorcov, programov a tým, čo treba robiť pre udržanie spojenia so svojím zdrojom, prepojenia s celým naším svetom, pre udržanie kontextu celistvosti. Vnútorný konflikt premietame do vonkajšieho sveta, od ktorého sa cítime oddelení. Často preto príčinu konfliktu vidíme v iných, mimo seba. Je to však ilúzia. Konflikt je v nás a v sebe ho aj vnímame a cítime.

Napríklad na jednej strane stále odmietame to, s čím nesúhlasíme, to, čoho sa bojíme, to, čo nenávidíme, odmietame však iba plody toho, čo sme si sami zasiali a dopestovali. Neustále sebaobmedzovanie a zužovanie životného priestoru sa potom prejaví ako strach, úzkosť, bezmocnosť.

Na druhej strane túžime po slobode, možnostiach, tie nám umožňujú žiť autentický život, teda tatvu autetickosti. Čím viac slobody a voľby možností máme, tým autentickejší, farebnejší, vášnivejší život žijeme. Tieto dve stratégie stoja proti sebe a vytvárajú patový stav, základ vnútorného konfliktu. K jeho manifestácii vo vonkajšom svete je už len otázkou času, kým si vytvoríme situáciu, kde sa naplno prejaví.

Plodom spojenia je radosť. Plodom oddelenia sa je strach, smútok, bolesť

Na to, aby sme mohli byť Celiství, teda žiť šťastný, naplnený, spokojný život, byť zdraví a žiť hojnosť, musíme byť vnútorne integrovaní, prepojení, autentickí, teda jedineční, byť zodpovední, prebrať úplnú zodpovednosť za svoj život a svet a mať vôľu obohacovať, teda tvoriť, vytvárať svoj svet. Tieto štyri vlastnosti (v sanskrite tatvy) Univerza – Vesmíru, alebo inteligentnej energie, ktorej sme súčasťou, popisuje starobylé védcke učenie. Poznali ho naši predkovia, starí Slovania, uchovalo sa dodnes v Indii, Tibete, ale aj inde. Je základom celostného, pozitivistického prístupu k životu, základom na zmysel zameraného života.

Etikokoterapia ako archeológia duše odhaľuje, kde človek je v rozpore s integritou svojej osobnosti, nežije autentický, neopakovateľný a jedinečný život, ale naopak stereotypne opakuje nesprávne vzorce, v ktorých uviazol. Nachádza presvedčenia, za ktorými je odovzdanie alebo premietanie zodpovednosti za seba na iných a korene sebectva, pažravosti, chamtivosti a chtivosti, ktoré mu bránia obohacovať, zdieľať a robiť bohatším jeho svet. Dôsledkom sú arogancia, pýcha, ignorácia, ktorá sa prejavuje sebectvom, agresivitou, konfliktami, utrpením.

Hadí príbeh alebo ako v sebe zjednotiť dve rôzne podoby

Žena prišla na desaťdňový sebapoznávací pobyt s etikoterapiou pri mori veľmi vystresovaná. Tvár stiahnutá, oči nepokojné, pohyby trhané, celá jej bytosť kričala akýmsi chaosom. Keď prišla do večerného kruhu pri meditácii na priestor – tu všetko je možné - sa dotkla jej boľavého vnútra, plakala, celým telom jej trhalo, napínalo ju a čkala naraz.

Dve subosobnosti v jednom tele boli v odpore, konflikte

Cez telo jej jedna z nich dávala spätnú väzbu – sem nechcem ísť, nedovolím to. A čkala, a plakala, a čkala. Akoby sa v nej bili dve bytosti. Jedna túžila po harmónii, vyrovnanosti. Druhá nútila ženu ostávať v chaose a rozorvanosti. Prvá bola hlboko a ticho v žene, druhá sa manifestovala veľmi nahlas a neústupčivo. Neskôr situáciu komentovala: „Mne hneď na začiatku meditácie namiesto príjemných obrázkov naskočil hologram, ako sa zlostne zvíjam ako had.“

Keď vyslovila tieto slová, skutočne urobila telom prudký pohyb. Celú ju striaslo. „Podotýkam, že som vždy mala panický strach a odpor z hadov. Teraz bol obraz veľmi jasný a zlosť taká intenzívna, že som mala problém v meditácii zotrvať. Bolo to veľmi, veľmi bolestné až hnusné. Obraz zostával vo mne počas celej meditácie a ja som len vysielala myšlienku, aby to už konečne skončilo.“

Žena šla spať s veľmi zlým pocitom. Nepríjemný hadí obraz totiž nezmizol ani po skončení meditácie.

Zlostný had, zlostná časť ženy sa mení

Ráno zasadla s ostatnými na breh mora a v tratáku, špeciálnom cvičení pri východe Slnka, a za zatvorenými očami si uvedomila, že obraz z večera sa zmenil. „Už som vnímala v sebe veľkého plaziaceho sa hada. Bol pokojný do okamihu, keď si moje ustráchané JA s odporom uvedomilo, že je to had. Vtedy sa vymrštil a zlostne zasyčal,“ žena pred sebou zašermovala rukami, akoby sa bránila. „Po chvíli sa had plazil pokojne. Úľava.“

Problém znovu nastal pri rannom cvičení. Na pokyn cvičiteľky totiž mali cvičenci zaujať pozíciu, ktorá im bola počas cvičenia najmenej príjemná, vnímať, či niektorá z cvičených pozícií v nich vyvolávala odpor. Žena zaujala na podložke pozíciu dážďovky – v miernom zvlnení tela ležala na zemi. „Uvedomila som si, že cvik mi pripomína hada,“ povedala.

Keďže v skupine viacerí urobili túto ásanu a hodnotili ju ako nepríjemnú, zareagoval som. „Dážďovka lezie po zemi, v zemi, má veľmi blízko k hadom. A hady mnohí z nás vnímajú ako niečo nízke, prízemné, nepríjemné, hladké – prekĺznu v rukách, alebo keď nebudú chcieť, nezachytíš ich. Ak máš niekde v sebe tieto kvality, či si alebo nie si si ich vedomá, prejavia sa v nejakom pocite. Napríklad v nepríjemnom, keď cvičíš spomínanú pozíciu. V takom prípade sa treba pozrieť na svoje pocity a pomenovať ich, posvietiť si na ne, zistiť, prečo prichádzajú do tvojho života, čo ti hovoria a čo máš v sebe spracovať. Možno je to agresivita, možno strach či hnev.

Toto vysvetlenie opäť vyvolalo v žene bolesť. „Opäť nepríjemné pocity pre moje rozdvojené JA, a tak som z cvičenia odchádzala s vedomím, že obraz plaziaceho sa, občas syčiaceho hada vidím stále, bez ohľadu na to, či mám, alebo nemám zatvorené oči. Nevedela som, čo s tým a akoby len tak mimovoľne som si vzdychla - Ach, ty moja hadica.“

Bolo to ako keď matka s porozumením vníma svoje nezbedné, neposlušné dieťa.

Rozdvojené vnútro sa dokázalo zjednotiť

V tej chvíli sa v žene niečo zmenilo, sama chvíľu nevedela čo, cítila sa však komfortnejšie. Obraz v jej vnútri sa menil. Navyše, dokázala hada pomenovať: „Kobra bola ovinutá okolo môjho krku a potmehútsky pozorovala, čo na to moje JA.“

Tá subosobnosť, s ktorou sa stotožňovala. Kobra totiž predstavovala subosobnosť, ktorú odmietala a oddeľovala sa od nej. „Pri predstave pocitu dotyku hada na svojom tele ma striasalo. Kobra sa vtedy zamračila, ale zlosť v jej pohľade už nebola.“ Žena vyriekla tieto slová pokojne, dokonca urobila rukou pohyb, akoby chcela hada na svojom krku pohladkať. Tento obraz si znovu nosila v sebe celý deň.

Stretol som ju večer, pýtala sa - čo s tým budeme robiť? Povedal som jej, že vnímam, že kobra - jej odmietaná subosobnosť - sa mi sťažuje, že ju vôbec nepočúva, nespolupracuje a udržiava si odpor k nej. Ona totiž túži po porozumení. „Nepočúvam, čo mi chce povedať?“ rozmýšľala žena. Keď si zopakovala vo svojom vnútri otázku, obraz hada sa opäť zmenil. „Kobra a moje vnútorné Vedomé JA boli spojené a prepletené – moje rozdvojené JA sa spojilo. Pocity, ktoré za týmto obrazom boli, som si uvedomila až neskôr. Tento obraz harmonického prepletenia dvoch bytostí vo mne už nezmizol. Úplne jasne som pocítila, že som sa dostala do stavu celistvosti a Som konečne v harmónii. Ten nádherný pocit cítim stále.“

Pri týchto slovách tvár ženy žiarila, jej pohyby boli pokojné, celá jej bytosť vyžarovala harmóniu. Žena skrásnela. „Viem, že si túto celistvosť – advaitu udržím, pretože som konečne pochopila, čo sa so mnou dialo a začala som naozaj počúvať samu seba. Okrem toho mám v sebe nádherný nástroj, ktorý ma vnútorným rozkmitaním hneď upozorní, že niečo nie je v poriadku. Že potrebujem hľadať vnútorné sebaporozumenie. Pochopila som, že bojom a agresivitou sama nad sebou nemožno zvíťaziť, iba sa zničiť. Konečne svoje vnútro počujem a počúvam.“

Tiež so sebou bojujte a zotrvávate v bludnom presvedčení, že takýto boj je možné vyhrať? Vyskúšajte zmeniť tento toxický postoj. Hľadajte hlbšie porozumenie seba samých.

Urobte to teraz. Rastieme spolu.

VladiMír Červenák, etikoterapeut, životný kouč

Hadí príbeh spísala Dagmara Sarita Poliaková

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS

Kalendár

Tipy a inšpirácie

Relaxačné pyramídy

Analýza aury

Zdravíčko

 

Makrobiotická jedáleň v Bratislave

 

Webmagazín Rozhledna

 

 

Chutné zdravie