Niekedy je nám okamžite jasné, že sme to práve my, ktorí pohli určitou situáciou, niekedy ani za svet koreň situácie nevidíme a máme snahu obviňovať svojich najbližších, priateľov, nie celkom priateľov, šéfa, celý svet.  Ako sa dopátrať ku koreňu, k príčine toho, čo sa nám v živote deje? Efektívnym spôsobom je schopnosť pozrieť sa na seba a prebrať zodpovednosť za všetko, čo nám prichádza do života. Viem, že v niektorých či mnohých prípadoch to nie je jednoduchá cesta. Najmä boľavé informácie z rodu či svojich zrodení máme v tieni, nechceme ich vidieť, a tak sa nám opakovane dejú rovnaké alebo podobné veci. Dokedy ešte chceme v tomto stave zotrvávať? Kedy naberieme odvahu sa pozrieť do seba a zistiť, že sme to my, ktorí takéto situácie potrebujeme, kým sa zobudíme? 

S Vladkom sme pripravili sériu rozhovorov na témy, ktoré sa vyvrbili na jednotlivých seminároch školy etikoterapie a ktoré cítime, že chceme podať ďalej. Teraz sa pozrieme na túžby, potreby a vízie. Pamätáte si, po čom ste túžili v detstve? Niekto veľmi presne, dokonca povie, že detské túžby sa mu splnili. Šiel totiž svojím životom celkom jasne za tým, po čom túžil, a tak urobil z túžby potrebu. Navyše, mal jasnú víziu, ako a z akého dôvodu je preň potrebné naplniť svoju túžbu.

Niekto iný si za svet nevie spomenúť, po čom túžil v detstve. Jeho detstvo je v danej chvíli veľká čierna diera. Čo sa stalo? Z nejakého dôvodu si nevie alebo  nechce spomenúť na detstvo. Veľmi pravdepodobne je tam trauma, blok, bolesť, a tak radšej spomienky zatlačí do tieňa a nie a nie ich vydolovať, aj keď už príde trochu snahy sa do detstva pozrieť. Čo urobiť? Ako sa uvoľniť a na ktorej úrovni, aby sme to zvládli? Začnime teda od detstva.

V etikoterapeutickej škole Advaita Vladimíra Červenáka sme si vytvorili na celistvosť pomôcku - želáme si byť vo vlne, v  CUNA. To znamená C ako celistvosť, U ako úplnosť, N ako naplnenie, A ako advaita. 

Zručnosť cítiť sa celistvo znamená byť v priestore nie-dvojnosti, teda byť v priestore, jednoty -  Advaity, naučiť svoje telo cítiť sa celistvo, naučiť sa vnímať vnútornú hojnosť. Slovenský synonymický slovník ponúka na celistvosť okrem iných aj ekvivalent  integrita s vysvetlením, že je to stav, do ktorého nemožno zasiahnuť, ktorý nemožno porušiť, zmeniť. Keď si predstavíme, že cesta deviatich zručností sa uzaviera celistvosťou a sme v nej v bezpečí sami so sebou, je to dobrá správa. Ďalšia dobrá správa sa týka toho, že keď sme v celistvosti, rozumieme všetkému, čo sa nám v živote dialo a deje, máme nadhľad a pochopenie so sebou samým, so všetkými bytosťami a dianím sveta, vidíme súvislosti, poznáme dôsledky svojich činov.

Prešli sme deviatimi etikoterapeutickými zručnosťami, a tak je čas pozrieť sa, ako ich možno uplatniť v živote. Posvietili sme si na ženy a dievčatá z Liptova, pretože v Liptove, konkrétne v Ružomberku, sa etikoterapia narodila.

V Ružomberku sa etikoterapia narodila v tridsiatych rokoch minulého storočia. Jej zakladateľom a autorom niekoľkých etikoterapeutických kníh je český lekár Ctibor Hugo Bezděk, ktorý v Liptove pôsobil. Etikoterapia má  v liptovskom regióne aj svojich pokračovateľov. Sú nimi ľudia, ktorí prešli etikoterapeutickou školou Advaita alebo navštevujú v Liptovskom Mikuláši etikoterapeutické ženské kruhy. Prosím, tu sú ich výpovede:

Dopracovali sme sa spoločne k ôsmej zručnosti. Táto súvisí na prvý pohľad najmä so zručnosťou aktívne počúvať, má však aj hlbší ťah. Ťah na spojenie, lásku.  Ak totiž vytvárame porozumenie, milujeme. 

Zručnosť vytvárať porozumenie znamená vytvárať spojenie s inými ľuďmi i so sebou. Ak vytvárame porozumenie, milujeme.

Každá zo zručností, ktorou sme doteraz prešli, nás podporila na ceste do spojenia v celistvosti, úplnosti, naplnení, advaite. Zvládnutie predchádzajúcich zručností otvára možnosť bezpečne byť aj v priestore ticha. 

Prvých šesť zručností, ktorými sme prechádzali aj v textoch na Advaite, nám pripravilo priestor na posledné tri majstrovské zručnosti. Jednou z nich je práve i zručnosť byť v priestore ticha. 

9. "Slovom môžeš liečiť aj zabiť." 5. 11. 2017,  Hosť: Mgr. Vladimír Červenák, etikoterapeut, životný kouč

Počúvať a naozaj počuť, čo druhý hovorí, je veľkou zručnosťou, ktorú fyzicky prezentujeme postavením tela, mimikou tváre, výrazom v očiach a vnútorne nastavením mysle na počúvanie. Teda sme v priestore počúvania.

Čo znamená byť v priestore počúvania? Z môjho pohľadu - venovať plnú pozornosť tej bytosti, ktorá sa so mnou rozpráva. Byť s ňou fyzicky i vo svojej mysli bez toho, aby som si dopredu vytvárala odpovede, domnienky, aby som v mysli hodnotila jej výpovede, posudzovala či rozmýšľala úplne o niečom inom. To je hlboká neúcta k hovoriacemu. Vráťme sa však k úctivému aktívnemu počúvaniu. 

Život začína a končí, všetko začína a končí. Ak prijímame začiatky, sme vnútorne pripravení prijímať aj ukončenia. Či to reálne aj robíme v bežnom živote, vieme sami. Stačí otázka – prijímaš smrť?

Prijímaš smrť? Správna odpoveď sa ukáže pred dverami na druhý breh, keď je na jednej ich strane napísané smrť, na druhej život. Kým k tým dverám prídeme, môžeme sa naučiť ukončovať  situácie v každodennom živote.