V našej kultúre má slovko plačka historicky rituálnu náplň - plakať na pohreboch. Mne sa však momentálne spája s vnímaním života, ktorý mi odkrýva moje vlastné neukončenia. Rozpoviem príbeh včerajšieho dňa:
Zastávka mestskej dopravy. Prišiel bus a starší pán sediaci na lavičke sa ma pýta, či ide na stanicu. Príde iný, odpovedám, a to bol začiatok našej debatky.
Muž mi povedal, že bol prvýkrát navštíviť svoju ženu v dome opatrovateľských služieb. Len týždeň je tam umiestnená. Vraj ostala ležať a hoci teraz aj za jeho pomoci a barlí sa prechádzali po chodbe, dozvedel sa, že ostáva... hovoril veľmi ťažko - navždy. Brada sa mu triasla, oči zvlhli. "Obaja už máme skoro deväťdesiať a veľmi sa máme radi. Chcem ju doma." Vysvitlo, že žili v byte sami dvaja a pri opatrovaní ženy mu nemá kto pomôcť. Aj "deti" už majú staré.
Rozpovedala som mu v niekoľkých slovách môj príbeh, keď som opatrovala na posteli dcéru, manžela i maminku. Kým som bola mladšia, zvládla som opatrovanie v ľahkosti aj bez pravidelného spánku. Ostatné opatrovanie bolo nad moje sily. Nevládala som zdvíhať z postele, pretočiť, prebaliť, v noci sme pre nepokoj a bolesti málo spali. Počúval, brada sa mu prestala triasť - máte pravdu, ani ja nevládzem. A buchol paličkou o zem. "Veď ženu môžem každý deň ísť pozrieť do ústavu," zhodnotil.
"Môžem?" a v buse si sadol vedľa mňa. Ticho sme sedeli na jednej sedačke, hoci bus bol celkom prázdny. On pokojný, ja som riadne slzila. Až sa mi kričať bolesťou chcelo. Z akého dôvodu? Jeho príbeh stlačil gombík toho môjho. A to som si myslela, že toto mám zvládnuté! Hahaha. Nie čo si ja myslím, ale život ukáže! Znovu som precítila vlastnú bezmocnosť pri umieraní mojich blízkych. Ok, na svoju bezmocnosť sa pozriem... a hľadala som okamihy, kedy som sa cítila bezmocná v detstve i neskôr. Slzy ustali, "pracovala som" na uvoľnení.
Moja zastávka. Mužovi som povedala - držte sa v pohode. On na mňa kývol celou dlaňou a naznačil, že mi chce niečo pošepkať. Zohla som sa k nemu: "Ste pekne oblečená." Usmiali sme sa obaja - usmiatá bodka nášho stretnutia to bola. Pokoj v srdci a usmiaty deň môže pokračovať.
Večer veľa uvedomení z tohto stretnutia prišlo. Myslím, že sa tak dialo aj vďaka tomu, že etikoterapia ma baví, a že vďaka nej vidím presne podľa mantry Gate, gate paragate ďalej a ďalej až za, lebo etikoterapia je archeológia duše. Takže moje večerné súvislosti:
- moja nevyliečená bezmocnosť: ešte stále je niekde vo mne hlboko schovaná. Zvyčajne ju vnímam v extrémne pre mňa v emočných situáciách,
- naše lipnutia na tom, čo je: vidím, ako sa mnohí držíme "zabehaných koľají". Smrte mojich blízkych mi však ukázali, že ak na niečom lipnem a sama sa toho nepustím, život zariadi odpojenie, ktoré neslúži mojej duši,
- neprijatie smrti, hoci sme smrteľní: strach z bezmocnosti a smrti je. Občas si myslím, že som za vodou, občas prídu obrazy, ktoré ma svojou hĺbkou smrti prekvapia,
- neochota prijať zmeny: oj, ako sa ani mne niekedy nechce vystúpiť z komfortnej zóny! Keď si to uvedomím, vedome urobím krok vpred,
- pravdivosť vedie k pokoju: presviedčam sa o tom denne aj vďaka tomu, že som PULS prijala za svoj. Najprv Pravda, potom Úcta, za ňou Láska a na záver Sloboda, slobodienka moja milovaná,
- pozornosť zameraná na krásu: vnímam, ako sa krása stala zdrojom mojej energie. Keď moji najbližší umreli, krása prírody ma zachraňovala. Trávila som v nej s deťmi dlhé hodiny. Dodnes mi to ostalo a vidím, že aj "môjmu" ujkovi z busu pomohla krása, ktorú videl v mojom oblečení, vyčariť úsmev,
- vnútorná zmena vďaka láskavosti: mám na mysli často slová Vladka Červenáka - láskavosť nad zákon, nad pravidlá,
- blízkosť cez životné príbehy: ešte jeden odkaz od môjho učiteľa etikoterapie - žijeme vzorce (rozširujem - aj svoje príbehy) ako cez kopirák,
- pokoj v srdci vďaka tomu, že sme: ... že sme si blízki, lebo ja som ty, ty sme my,
- ... (a dopíš si, čo si zistil ty)
Ďakujem, muž zo zastávky, že si. Žehnám našim dňom.
