Chcem byť iný ako môj otec.

Táto téma sa týka aj dievčat, aj keď prioritne budete čítať na nasledujúcich riadkoch o chlapcoch a otcoch. Je to moja skúsenosť, je to môj príbeh, sú to príbehy mnohých mužov a chlapcov

Pri mojich cestách po svete som zahliadol medzi európou a ostatným svetom viacero odlišností vo výchove chlapcov a ich smerovaniu na zdravých rovných a inšpirujúcich mužov, ale dva veľmi silné fenomény mi utkveli obzvlášť v pamäti.  Tie ma primäli k tomu sa na túto tému pozrieť do väčšej hĺbky. O prvom pohovorím dnes. O druhom fenoméne na budúce.

Prvý fenomén

„Chcem byť iný ako je môj otec...“

Pri mojich cestách v rôznych končinách sveta som sa stretával s mužmi, chlapcami, starými otcami, a pýtal som sa dospelých „čím si chcel byť, keď si bol chlapec“ a chlapcov som sa pýtal „čím chceš byť, keď vyrastieš“?

Odpoveď bola takmer vždy identická „chcel som byť ako je môj otec“, „chcem byť ako môj otec“, „chcem sa stať tým, čím aj môj otec“

A tiež zaznievali odpovede „chcem byť ako môj dedo“ ak tam nebol otec z rôznych dôvodov.

Aj toto ukazuje na to, aký silný vzor hrá v živote chlapca jeho otec, jeho dedo alebo iní muži, ktorým môže dôverovať.

Je pravdepodobné, že  vstupom západného spôsobu života do mimoeurópskych kultúr sa aj táto odpoveď bude meniť.

Precestoval som aj každú jednu európsku krajinu. A na rovnakú otázku som dostal diametrálne odlišnú odpoveď od európskych mužov a chlapcov. „Chcem byť hocaký, len určite nie ako môj otec“, „chcem byť úplne iný ako bol môj otec“.

Pri týchto odpovediach som sa zamyslel a rozpamätal sa na ten čas, keď som to vlastne vnímal veľmi podobne aj ja sám.

Na chvíľu prestaň čítať, stíš sa a zamysli sa aj ty nad týmito vyjadreniami.

Čo my muži a ženy v Európe robíme inak ako v ostatných krajinách? Čo robíme, že naše deti sa na nás nechcú podobať.

Ako to, že európsky syn nepovažuje svojho otca, svojho deda za vzor mužskosti?

Každoročne sa koná v Dánsku konferencia European Men´s Gathering v preklade Európske stretnutie mužov a práve túto tému som tam otvoril. Plná sála európskych mužov, psychiatrov, psychológov, učiteľov, otcov, dedov stíchla. Stíchla na minútu aj dve. Zavládol smútok, lebo každý muž si spomenul na svoje detstvo a presne tak to aj oni cítili – chcem byť iný ako bol môj otec. 

Po mnohých rokoch dnes hovorím, „ďakujem ti otec za život, a chcem byť v mnohom ako ty, milujúci, zodpovedný, láskavý i prísny, chybujúci, inšpirujúci, usmievavý, zručný, schopný sa ospravedlniť....Áno chcem. A áno, chcem k tomu pridať aj svoje cnosti a hodnoty. Aby som k tomu mohol dozrieť, potreboval som mnohým veciam porozumieť, uvidieť a uvedomiť si ich a hovoriť o tom s otcom.  

Na moju otázku prečo chceš byť iný ako je tvoj otec prichádzali v európe rôzne odpovede.

„nikdy tu nie je, keď ho potrebujem“

„stále mi len niečo prikazuje a zakazuje“

„stále je v práci“

„nikdy sa o mňa nezaujímal“

„stále ma nútil niečo robiť“

„keď príde domov, stále sa díva na telku alebo do mobilu“

„stále trávi čas s kamarátmi v krčme“

„stále sa háda s mamou“

„stále na mňa len kričí“

„bije ma“

„nikdy sa so mnou nehrá“

„vykašľal sa na nás“

Prečo sa tejto téme venujem je aj to, že sledujem akí muži nám dnes vládnu v politike, akí muži často vedú firmy a ľudí. A je to často desivý a smutný pohľad. Muži v dospelých telách s psychikou chlapca, s psychikou pubertáka. Nedospelí neiniciovaní muži, poloviční muži, poloviční chlapci, dospelí adolescenti. A zaoberám sa tým, čo robiť inak, aby sme my rodičia „nevyrábali“ polovičných mužov. Raz vám rozpoviem mytologický príbeh o polovičnom chlapcovi, ktorý sa dedí z pokolenia na pokolenie vo svete A aj o téme „psychika chlapca versus. psychika muža“ tiež niekedy v budúcnosti napíšem viac.

Dnes si žijeme najlepšie ako sme žili v našich novodobých dejinách. Máme takmer všetko, na čo si spomenieme.

Nákupné košíky sa nám často prehýbajú pod množstvom rôznych výrobkov. Mobily, autá, televízory meníme mnohí častejšie ako ponožky. Teplá i studená voda nám tečie kedykoľvek zo steny, a to, čo si na toalete odpustíme odchádza jednoduchým stlačením splachovača niekam, kde sa niekto o to postará. Jeden sa postará o odpad, druhý sa postará o zdravie, tretí sa postará zase postará o môj lepší život, keď si ho zvolím do parlamentu. 

 Naša spoločnosť kráča týmto smerom s tými najlepšími úmyslami. Pre naše deti chceme to najlepšie, chceme, aby mali viac ako sme mali my, aby mali lepší život ako sme mali my. Chceme im vydláždiť cestu tak, aby nemali na nej prekážky ktoré sme mali my. Často im nedovolíme robiť chyby, čím im znemožňujeme zažiť si aké sú vlastne ich možnosti, čo vlastné dokážu a zvládnu. Často konáme tak, akoby sme nechceli, aby dospeli. Je dobré si pritom spomenúť, čo vravievali naše babičky: „cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“

Kto sa teda „postará“ o našich synov? Nielen v zmysle, že donesiem domov peniaze, aby si môj syn mal, čo obliecť, aby mal čo jesť, aby mal pomôcky do školy, aby mal mobil ako jeho kamaráti.  Materiálne postaranie sa je samozrejme tiež dôležitou esenciou muža. Dnešný muž potrebuje porozumieť tomu, že to, že zabezpečuje rodinu, nemôže byť vnímané ako niečo výnimočné, ako niečo, čo mu bude brániť byť inšpiratívnym mužom, partnerom a otcom v iných oblastiach.  Materiálne zabezpečovať rodinu nie je nič výnimočné, môžeme to považovať za hlavnú „úlohu“ muža v rodine. Často sa stretávam s názorom u mužov ako vravia svojim ženám, „veď chodím do práce a nosím peniaze, čo po mne ešte chceš“ alebo „sú to tvoje deti, tak ich vychovávaj“ alebo „to je celá tá tvoja výchova“

Kedy a prečo to začalo?

Kedy muž uveril tomu, že jedinou jeho úlohou je splodiť dieťa a len materiálne zabezpečovať rodinu?

Je to iste na dlhšie a to ani nie je zmyslom tohto zamyslenia. Môžeme o tom polemizovať, že to boli rôzne vojny, keď muži odchádzali do vojen, azda aj priemyselná revolúcia, keď muži začali odchádzať húfne do fabrík. Výchova ostávala viac a viac na ženách a synovia prestali vnímať svojho otca, otec sa stával viac a viac neprítomný, po vojne zlomený a po práci vo fabrike unavený. Syn už nevidel otca pri práci, pri bežnom živote, dnešný syn v škole už nevie nakresliť, povedať, čo robí jeho otec. Často deti hovoria, sedí v aute, sedí za počítačom, nie je doma.

Dnes vnímam tri typy mužov-otcov.

Prvá skupina je tá, ktorí nemajú o výchovu svojich detí, o rolu otca žiadny záujem. Pre nich je už bonus, že materiálne zabezpečia svoju rodinu. A niektorí ani to nerobia. Často tak vyrastal aj on sám a nevidí dôvod na hlbšie angažovanie sa vo výchove. Žena často by chcela jeho prítomnosť pri výchove, ale on nejaví záujem alebo ani nevie ako na to. 

Druhá skupina je tá, kde muž by aj rád vstupoval do výchovy a bol naozajstným otcom, aj keď tak možno nevyrastal a nevidel to u svojho otca, a aj keď by robil pri výchove chyby, ale jeho žena mu to neumožní, nedovolí mu to vstupovať do výchovy. Žena mu vytýka chyby, smeje sa na ňom, aké má názory na výchovu, je príliš prísny, chce nechať robiť svoje deti chyby a možno ich nechá behať po vonku len v jednej vrstve oblečenia a bez čiapky. A za to prichádzajú výčitky od ženy. A dokonca sa jeho žena posmešne vyjadruje o svojom mužovi a o jeho pochybeniach pred inými. Tým ho úplne zabíja a muž často rezignuje. Keď mužovi žena neumožní sa zapojiť, ak sa nerozprávajú spolu o svojich deťoch, ak sa nemôže vyjadrovať muž k téme výchovy, takýto muž bude nosiť smútok v srdci. Tu je dôležité povedať, že aj ženy často robia prešľapy vo výchove svojich detí, ale často sa stretávam s takým postojom, akoby ženy vlastnili patent na výchovu. A bohužiaľ to tak nie vždy je. A aj na tému „matky a synovia a ich budúce ženy“ sa pozrieme v budúcnosti detailnejšie.

A tretia skupina je tá, kde muž chce byť naozajstným otcom, nielen peňazovodom, chce byť súčasťou výchovy a múdra žena mu to s láskou a trpezlivosťou dovolí.  A to je paráda a teším sa, že je stále viac a viac rodín, kde funguje „my“ namiesto „ja“

To čo je napísané vyššie ma za cieľ ukázať, že existuje nezameniteľná otcovská a materská rola, muž nikdy nebude rodiť ani kojiť a materskú lásku deťom nedá. A ani to nie je cieľom, aby otec šiel na materskú dovolenku a nahrádzal matku. Matka je nezastupiteľná. Cieľom je, aby sme spolu muž a žena hovorili, hľadali riešenia ako byť jeden aj druhý viac prítomný v rodinách, ako inšpirovať deti vlastným životom tak, aby raz povedali „chcem byť ako môj otec“, „chcem byť ako moja mama“

Muž môže svojim deťom dať otcovskú lásku, môže sa stať vzorom nielen v slovách ale hlavne v skutkoch ako správne žiť, ako byť silný i nežný, ako udrieť päsťou do stola i vedieť ustúpiť, ako si ctiť život, ako sa správať k sebe, k milovanej žene, k deťom, k práci, k spiritualite i k svojej životnej vízii. Ako žiť správne tak, aby raz mohol správne a s pokojom v duši zomrieť.

A z toho, čo vidím obzvlášť medzi dospelými mužmi (ale často aj medzi ženami) je to, že ten náš materializmus smeruje spoločnosť k dospeláckej adolescencii. Závislosť na materiálnych statkoch v súvislosti s dosahovaním osobného i spoločenského úspechu je vo svojej podstate závislosťou na tempe výkonnosti, ktorú dokážu udržať len mladí. Naplno sa z nej tešiť môže len dospievajúci jedinec, mladý dospelý ale aj dospelý s psychikou dieťaťa, ktorí necíti žiadnu zodpovednosť a naháňa sa za pôžitkami a zážitkami. Mám silný dojem, že dnes žijeme v zážitkovej dobe. S každej strany sme lákaní novými a skvelými zážitkami a do určitej miery je to fajn. Ukazuje sa ale, že zážitky z nás neurobia lepšieho človeka, nerobia dospelého človeka, nerobia z chlapca muža, nerobia z muža otca. V Čechách majú v slovníku slovo „prožitek“ a jedná sa o skúsenosť, o „zážitok“, ktorý sa zapisuje v tele a na duši človeka, smeruje a posúva človeka vyššie po pomyselných schodíkoch jeho života. „Prožitek“ sa veľmi líši od obyčajných zážitkov. Neviem, či máme v slovenskom jazyku podobné slovo, ktoré by mohlo byť skutočným synonymom pre „prožitek“

Pri mojich rozhovoroch so starými mužmi v domovoch dôchodcov často vyvstáva u mňa otázka

„ako to teda je s tým tvrdením, že muž potrebuje mať hlavne víziu, ktorú v živote potrebuje napĺňať pre svoju spokojnosť a dobro rodiny, komunity a možno aj pre dobro spoločnosti?“

V mnohých knihách sa píše o tom, že muž potrebuje v živote niekam smerovať, niekam rodinu viesť, že potrebuje mať víziu.

Starí muži, keď reflektujú svoj život, máloktorý z nich hovorí o tom, že ich mrzí, že nenaplnil svoju víziu, že nedosiahol vyšší obrat vo firme, že neprecestoval svet, že si nekúpil väčšie auto, hodinky alebo drahší mobil. Čo ich trápi a kde cítia smútok je to, že netrávili viac času so svojou rodinou, že neboli viacej doma, že neboli lepším otcom svojim deťom, že neboli lepším partnerom svojej žene. Že nevideli svoje deti vyrastať, že ich udreli, keď neuniesli ich slobodu a živosť, že si nenašli čas, aby so synom, dcérou trávil viacej času.  Jednoducho na sklonku života prichádza pravdivosť, odhalenie až na kosť, už nie je čas žiť v ilúzii a v bludoch materiálneho sveta, duša muža a iste aj ženy vie presne na konci života, čo je v živote dôležité. A nie je to o tom, že muž má ostať doma pri piecke a stať sa matkou, ale je to o tom, nájsť balans medzi víziou, spiritualitou, prácou a hlavne mužskou úlohou ako otca, partnera a inšpirujúceho muža.