Etikoterapia

Autognostická - sebapoznávacia metóda, sebaliečenie duše i tela

Etikoterapia hľadá príčiny ochorenia v narušených vzťahoch človeka. Takto to rozpoznal už začiatkom minulého stroročia MUDr. Ctibor  Bezděk, zakladateľ etikoterapie. Narušené vzťahy  prinášajú  vnútornú nespokojnosť, smútok,  žiaľ, a to je dôsledok nízkej frekvenčnej hladiny v dôsledku blokovanej  energie  v toroidálnom poli človeka. 

Tieto jeho závery sú dnes už vedecky potvrdené. Nedávno  bola prezentovaná štúdia  Harvardskej univerzity, ktorej vedúcim je psychiater Robert Waldinger. Štúdia sa realizuje už 75 rokov na vzorke 724 mužov, s cieľom zistiť:

Čo nás robí šťastnými a zdravými počas našej cesty životom?

Jej výsledkom je jednoznačný záver:

Šťastných a zdravých nás nečiní bohatstvo, ani  pracovná kariéra, ani sláva. Jednoznačným záverom tejto štúdie je, že šťastnejšími a zdravšími nás udržujú kvalitné vzťahy.

Narušené vzťahy môže mať človek najmä sám so sebou, teda ako sám seba prežíva. Nespokojnosť, sebakritickosť, hnev sám na seba, sebapohŕdanie, sebanenávisť, sebaodmietanie - všetky tieto vzorce sú symptómami odpojenia sa na základnej úrovni. 

V etikoterapii tomu hovoríme, že človek je odpojený od vlastného zdroja. Inak povedané - je v stave pýchy. Pýchu chápem širšie, než   za čo ju bežne považujeme. Teda pýchou nie je len stav, keď sa človek odpája tým, že sa vyvyšuje nad niekoho iného, ale aj stav, keď sám seba ponižuje, umenšuje, znižuje svoju hodnotu. Teda akákoľvek strata spojenia, prepojenia, súcitu, schopnosti byť v spojení, vcítiť sa a byť citlivý  na všetko v sebe aj mimo seba, je stavom pýchy.

Psychosomatické dôsledky pýchy

Aj podľa biblie človek upadol do pýchy prvotným hriechom, ktorým bolo  ochutnanie z ovocia stromu poznania DOBRÉHO A ZLÉHO. Teda vystúpenie z priestoru celistvosti do priestoru permanentného odporu, vzdoru a odmietania zlého či toho, čo sa mu nepáči, čo mu nevyhovuje, s čím je nespokojný. Tento stav odporu je stavom pýchy, oddelenosti od Celistvosti či Jednoty.

Z akého dôvodu je to smrteľný hriech alebo stav spôsobujúci smrť?

Nie je zložité to porozumieť. Povedzme si príklad. Ak je počítač správne zapojený na elektrickú sieť i sieť internetu, potom je v poriadku a na monitore sa zobrazuje odpoveď na každé naše zadanie, každú otázku. Ak počítač odpojíme od internetu, zostanú mu k dispozícii iba dáta na pamäťovej jednotke (hardisku). Ak sa preruší spojenie medzi pamäťovou jednotkou, kde sú uložené dáta, monitor prestane  pracovať. Nič nezobrazuje, môže poslúžiť  maximálne ako  nočná lampa. Tak je to aj s nami. Ak sa odpojíme od  kolektívneho nevedomia, niekto to nazýva  Boh, Vyššie Ja, alebo  Duch svätý, či Kristovo vedomie, alebo Buddhovo vedomie, potom strácame hlboké spojenie s našimi najhlbšími  zdojmi, predkami.  Upadáme do nevedomosti - ignorácie.  Strácame  nielen silu, životnú energiu, ktorú potom  čerpáme iba zo záložného zdroja, kde sa ju snažíme naakulumovať, ale aj intelekt, schopnosť porozumieť sebe samému.  Dôsledkom bude nedôvera v seba i svet, ktorého kauzálnym, príčinným dôsledkom bude strach. Strach nás vedie k narušeným vzťahom, agresivite a životom plným utrpenia.

Boh je Jedno a nie jeden

Mystici nás upozorňujú na to, že si často nesprávne vysvetľujeme  Boha ako niekoho od nás oddeleného.  Je to tým, že sme uverili, že Boh je jeden, a to práve ten  náš. Iný ako ho majú ľudia, ktorí veria  v iného,  podľa nich zas toho správneho a jediného Boha. Aktuálne  má veľa ľudí  na svojom oltári Strach. Jemu sa podriaďujú a ním sa v živote riadia. Je ich Bohom, aj keď tvrdia niečo iné. Skutky svedčia... Skúsme  teda opraviť  premisu, že Boh je jeden na Boh je Jedno.  Boh je Celok, teda všetko celistvé, úplné, nedeliteľné je Božské. Nazeranie  na Božský svet sa tým zmení a dáva zmysel. Sme súčasťou Jedného  a akékoľvej odpájanie od jednoty (od Božského) má pre nás smrteľné dôsledky, lebo  odpojení od Celistvosti  sme  utrhnutí vagón, odsúdení sami sebou na utrpenie a smrť.

Narušený vzťah so sebou samým, sebanenávisť, sebaodmietanie a sebaspochybňovanie vedú k sebaminipulácii a sebavydieraniu. Stratený vo svojom vnútornom sebaprežívaní blúdime, premietame svoj vnútorný stav do sveta okolo seba. Preto odpojený človek má čoraz viac  narušené vzťahy  s ľuďmi, prírodou, zemou. Krízy, ktoré zažívame, sú dôsledkom tohto odpojenia, pýchy.  Spôsobujeme utrpenie a bolesť zvieratám, strácame citlivosť k prírode, ničíme si vlastné životné prostredie. Nevedome si ubližujeme.

Vnútorný odpor, vzdor či konflikt sa na najhlbších  úrovniach  manifestuje blokovaním energie

Čínska medicína aj ayurveda rozoznávajú až 72000 energetických dráh (meridiánov, nádí), ktorými je energia  distribuovaná, a tak vytvára jedno energeticko-informačné pole.  Odporom, vzdorom je toto pole značne poškodené, deformované a dochádza k tomu, že sú príslušné bunky, skupiny buniek, alebo celé orgány, či orgánové skupiny, alebo celé systémy energeticky a informačne  blokované. Teda nedostávajú potrebnú energiu  a ani informácie o tom, ako pracuje zvyšok organizmu.

Rozvrat organizmu a informačný chaos

V dôsledku informačného a energetického chaosu následne potom dochádza k rozkladu buniek, orgánov. Organizmus je rozladený, narušená harmónia sa prejavuje ako funkčná porucha. Tá spôsobuje postupnú stratu správnej rovnováhy na biochemickej úrovni. Organizmus sa postupne zakysľuje, to vytvára vhodné podmienky pre množenie vírusov a baktérií, ktoré vyvolávajú zápalový proces. Je to obranná reakcia organizmu, v ktorom prebieha snaha o obnovenie energetickej rovnováhy. Strachom sa však ešte viac blokuje, až dôjde k úplnému kolapsu a smrti.

V čom je teda taký dôležitý  psychosomatický prístup k zdraviu v etikoterapii?

Keď sa začnete pozerať na širšiu podstatu toho, čo sa nám deje v tele a čo sa odohráva okolo nás, musíte nevyhnutne dospieť k záveru, že neexistuje choroba, ktorá by nemala psychosomatickú príčinu. To však neznamená, že je vhodné všetky ochorenia liečiť psychosomaticky. Občas si môžeme dovoliť povedať, že mám iba nádchu, a zobrať si acylpyrin. Tieto jednoduchšie ochorenia sú totiž situačné, sú krátkodobou reaktívnou reakciou na nejaký sociálny diskomfort, drobný strach, obavu, ktorú máme naučenú ako zvykovú reakciu. Napríklad keď sa v zime obávame chrípky a dostaneme ju, nemusíme hneď absolvovať regresnú terapiu a skúmať, či niekto niekedy škrtil mňa v minulom živote alebo niektorého môjho predka.

Úplne iná je situácia, ak sa ochorenie vracia a z opakovaného priebehu sa stane priebeh chronický. Potom je vhodné sa začať zamýšľať nad tým, že to nie je náhoda, že ochorenie má nejaký svoj kontext a kauzalitu (reťazec príčin a následkov). To vyžaduje v terapii  individuálny  prístup ku klientovi.  Nevyhnutným sa stane nájsť základný vzorec, matricu alebo program, na princípe jeho konštrukcie potom k disfunkcii dochádza.  Tak môže začať nielen liečenie, ale aj proces uzdravenia. Niečo iné je liečiť sa a iné uzdraviť sa. Teda nastoliť stav zdravia.

Čo to konkrétne môže byť?

Môže to byť napríklad program, ktorý nám nechtiac a nevedome odovzdala naša matka a ktorý sa volá: „Rastieš pre šibenicu, nikdy z teba nič dobré nebude.“ Takéto  sebadefinovanie sa  pri opakovaných neúspechoch začne zrkadliť na fungovaní nášho tela. Sem patria napríklad rodinné autoimunitné ochorenia, poruchy imunity, ktoré sú v 70 až 80% príčinou  aj ostatných ochorení, rovnako tak všetky onkologické ochorenia, primárne vychádzajúce z oslabenia protinádorovej imunity.

Školská západná medicína pre takéto ochorenia nemá vysvetlenie, hovorí im genetické alebo tiež esenciálne či idiopatické. To v preklade znamená nevysvetliteľné alebo vznikajúce náhodne. Keď sa však dobre pozrieme na svetové genetické štúdie, nebola až na zopár  vzácnych prípadov genetických ochorení dokázaná genetická súčinnosť.

Na liečení musí spolupracovať pacient plným prebraním zodpovednosti za svoj život

Musí predovšetkým ukončiť tok konkrétneho chorého spôsobu myslenia odovzdávaného z generácie na generáciu.  Nie však útekom od rodiny či zanevrením na predkov. Nie je to odovzdávané iba v zápise nejakého genómu, chromozómu, ale je to odovzdávanie mentálnych vzorcov.  Typickým je v našich končinách pohŕdanie žien mužmi, ktorí v očiach žien neplnia svoju mužskú ochrannú funkciu. Toto nevedomé sa presunie do vedomej roviny, a všetko potlačené, neprežité, bezemočné, si prežijeme. Klient si po desaťročiach odplače staré potlačené strachy, krivdy, zahanbenia. Dôjde k náprave emočného deficitu, a predovšetkým dôjde k zmene postoja k tomu, čo sa stalo a k novému uvedomeniu a rozpusteniu bludného, nesprávneho, riadiaceho presvedčenia. Samozrejme, nemôžeme zmeniť minulosť vo faktoch, ale môžeme k tomu, čo je už históriou, zmeniť postoj.

Ako etikoterpia hľadá tieto hlboké príčiny narušenia energetickej nerovnováhy?

Často stačí, keď sa dopátrame príčiny dve-tri generácie pred nami. Nie vždy však je nevyhnutné pátrať tak hlboko, niekedy sa stačí vrátiť o desať rokov alebo do detstva. Do 6 rokov si dieťa obnovuje všetky neukončené vzorce, s ktorými do života prišlo. Treba povedať, že  prišlo práve preto, aby  neukončené vzorce v živote ukončiť mohlo.

Niekdy je, naopak, potrebné ísť  hlboko do osobnej histórie, a na to sú potrebné iné techniky, napríklad kineziológia, ktorá sa cez bunkovú  pamäť a svalový test dostáva k informačným potenciálom, ktoré sú mimo naše bdelé vedomie. To, čo vnímame a vidíme, nie je celý vesmír. Informačné kanály vedú i tam, kam už vedomá myseľ nedosiahne, do podvedomia.

Myseľ preto tieto informácie nemôže potláčať. Môže ich iba následne spochybňovať, čo je tiež návyk našej mysle.  Pokiaľ nemáme na niečo vplyv, nemôžeme to ovplyvňovať.  A moc niečo ovplyvňovať, naopak, získavame  tým, že získavame informácie, poznanie, zmenou postojov a preberaním zodpovednosti.

Ak dnes ovplyvníme zmenou postoja históriu, ktorá sa odohrala pred desiatkami, stovkami rokov, potom spätne meníme prítomnosť. Vieme, že naša dnešná prítomnosť je kauzálnym výsledkom minulosti. Ťažšie je si predstaviť, že keď  zmenou postoja zmeníme minulosť, zmení sa aj prítomnosť, a to aj na skutočnej, materiálnej úrovni. Z tohto pohľadu je cestovanie v čase celkom jednoduché.

Cesta k vyliečeniu každého človeka môže viesť cez znalosť  kontextu jeho života

Ak vieme, že nič sa nedeje náhodne, že všetko spolu súvisí a deje sa v spojitostiach, ktoré nám nie sú v bežnom spôsobe uvažovania dostupné, potom sa môžeme naučiť vidieť a počuť aj za roh. Teda vidieť skryté neviditeľné súvislosti. Ak porozumieme ich logike, dostaneme nový kontext. Takže ak zistím, že sa trápim, napríklad stratou niečoho, na čom som bol zavislý a ešte sa mi v živote nedarí odpustiť niečo, čo dlhodobo pociťujem ako krivdu, môže sa stať zjavným, že to môže mojím zdravím zalomcovať.  Zvlášť ak mám návyk neprejavovať emócie a neprežívať ich, ale potláčam ich.

Spomienky sú  ukryté v našich bunkách

Každá bunka má svoju celoživotnú biochemickú nevymazateľnú pamäť. Naša myseľ môže spomienky potlačiť, ale naše telo a naše nevedomé zložky osobnosti si všetko pamätajú. A to, že je to obsiahnuté v našej mysli, znamená, že je to obsiahnuté aj v našej prítomnosti. Všetko, vrátane emócií, sa zapisuje do materiálnych štruktúr našich buniek. Emócia nie je nejaké nehmotné povzdychnutie, emócia je definovateľná bielkovinná struktúra. To, že prežívame na nejakej úrovni radosť, smútok, úzkosť alebo inú emóciu, mení v tej istej sekunde štrukturálne zloženie nášho bunkového prostredia.

Začnime sebauzdravenie zlepšením vzťahu k sebe samému a k svetu.  Učme sa prejavovať vďačnosť a radosť a kračajme dôstojne životom tak, aby radosť bola prejavom vdačnosti za život, ktorý sme dostali.

Urobme to teraz. Rastieme spolu.

Mgr. Vladimír Červenák

 
BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS