Etikoterapia

Autognostická - sebapoznávacia metóda, sebaliečenie duše i tela

 

Bezmocnosť znamená nemať vôľu a moc žiť. Preto nemať moc znamená mať ne-moc.

Etikoterapia je autognostická, sebapoznávacia metóda, ktorá umožňuje tomu, kto pozná jej techniky a má osvojené zručnosti s ňou pracovať, objaviť skryté, programy, vzorce, ktoré riadia jeho životné postoje, reakcie. Tieto sú prevažne automatické a majú za následok bolesť, utrpenie, narušené vzťahy. Etikoterapia vidí príčinu ochorení, nespokojnosti v živote práve v narušených vzťahoch.

Na pozadí príbehov uvediem niekoľko príkladov z praxe, ako možno odkrytím vrstvy po vrstve objaviť aj hlboké koreňové vzorce, programy, ktoré potom riadia postoje človeka. Na jednom stretnutí v etikoterapeutickom kruhu Sarita objavila svoj silný koreňový vzorec bezmocnosti. Potom ako si ho uvedomila s údivom niekoľko týždňov pozorovala, ako veľmi ovplyvňoval celý jej doterajší život.

Postupným odkrývaním vrstvy po vrstve sa jej podarilo vďaka presne miereným otázkam odkryť koreň programu, ktorý ju robil bezmocnou. Príčiny toho, prečo sa často cítila ako paralyzovaná obeť. Bola to bezmocnosť, ktorú porozumela ako naučený vzorec, program, a ktorému dovolila ovplyvňovať celý jej život. Je presvedčená, že aj životy minulé. Keď sa spätne pozrela na roky svojho života, videla veľmi zreteľne, ako sa v premnohých situáciách cítila bezmocná, ako bezmocnosť schovávala v sebe, ako v nej následne budila agresivitu, ktorú potom zas len potláčala v sebe. Uzavretý kruh deštrukčných programov, uviaznutá v pasci, konkrétnych malých či veľkých situácií, rozhodnutí, ktoré roky poškodzovali jej zdravie.

Spomenula si, ako si aj z regresnej terapii vybavila jasné obrazy, keď tiež cítila bezmocnosť. Napríklad jeden z nich: muž na koni jej vzal malé dieťa, ležala v prachu na zemi, šaty roztrhnuté, cítila, že dostala bitku a, navyše, ten muž ju dal uväzniť. Strašná bezmocnosť.

Strach bol silno schovaný za myšlienkami o nestrachu

Bezmocnosť ako koreňový vzorec ukončila až teraz, keď prekročila šestdesiatku. Našla svoju životnú silu, zdroj, čo jej zvýšilo sebadôveru a sebavedomie. Súčasne s ukončením tohto vzorca alebo programu (bludného presvedčenia) v sebe našla ďalšieho sebapoškodzujúceho záškodníka. Strach. Bol dôsledkom nízkej sebaúcty a sebadôvery. Uvedomila si, ako v sebe aj navonok roky prezentovala, že sa nebojí. Takmer ničoho. Presviedčala tak sama seba i druhých, že to, čo kdesi v hĺbke cítila, nie je pravda.

V kruhu vyslovila svoj zámer, želanie štastne zomrieť. Opýtal som sa jej, čoho sa bojí? Začala strach popierať. Ja? Bola presvedčená, že ničoho. Po sérii presných otázok uvidela kontúry svojho strachu. Pochopila, že jej želanie zomrieť štastne, bola reakcia na potlačený strach z bolesti a utrpenia pri umieraní. Prežila totiž pred niekoľkými rokmi nielen smrť svojho manžela a dcérky, ale bola s ňou pol roka na detskej onkológii, kde umieralo veľmi ťažko niekoľko detí a ona ich smrť intenzívne prežívala.

Uvedomila si súvislosti a ukončila aj túto predstavu. V kruhu, v ktorom sme pracovali, dostala podporu, súcit a silu, ktorú jej dodal. Cítila vďačnosť.

Potom ako si to uvedomila, ukončila vzorec strachu. Uzavretosťou v strachu zo smrti si však blokovala aj štastie v živote, uvedomila si. Nevedome si v celom živote vyberala situácie, v ktorých bol strach a v ktorých sa cítila bezmocná, ktoré neriešila a ktoré sa vzápätí somatizovali do chorôb. Videla celý kruh sebapoškodzujúcich pocitov. Celý proces bol systematickou prácou na sebe počas troch rokov, keď postupnými krokmi, ktoré ako archeológ duše odkrývala vrstvu po vrstve počas výcviku v etikoterapeutických zručnostiach. Dokázala s podporou kruhu odkryť skryté tajomstvá vlastnej duše, našla svoj životný koreňový vzorec, bludný program.

Nevinná situácia z detstva odkryla koreňový vzorec

Ďalší príbeh sa odkryl počas cvičenia vo dvojiciach s pohľadom do očí iného človeka, v ktorých každý vnímal seba. Išlo o to vidieť očami druhého seba. Zdieľanie prinieslo silné zážitky.

Barbora sa v cvičení najprv dostala na šikmú zablatenú plochu a precítila svoju nestabilitu, neistotu. Cítila nebezpečenstvo. Opýtal som sa, čo cíti, keď je na klzkej šikmej ploche? Neistotu, odpovedala, ale strach spočiatku popierala. Potom jej do spomienok vplávala priateľka z detstva. Až v príbehu Barbora rozpoznala svoj vlastný strach. Roky som ju nevidela, povedala a začala rozvíjať spomienku. Boli sme veľmi dobré kamarátky. Až také, že sme často jedna u druhej jedávali. Vtedy sme mohli mať asi päť či šest rokov. Jedla som u nej chlieb s maslom, z ktorého som jej dala odhryznúť. Urobila cvak a zahryzla mi do palca, ktorým som chlieb pridržiavala. Chlieb zletel na zem, krv, ja do revu a ona sa tak zľakla, že sa od strachu schovala do koša na drevo. Pol dňa sme ju hľadali. Veľmi som sa bála nielen o ňu, ale aj o seba.“ V tej chvíli si naplno uvedomila, čo cíti. Strach bol odkrytý.

Opýtal som sa, kde sa jej v živote objavoval strach nielen o seba, ale aj o iných. Objavil sa koreň vzorca, programu z detstva, ktorý si vytvorila v piatich až šiestich rokoch. Odkryli sme ho jemným skúmaním vrstvy po vrstve. Podobný si vtedy vytvorila aj jej kamarátka. Podľa védskej tradície, si takto do veku šiestich rokoch obnovujeme do života tie neukončenia, ktoré sme v minulosti nespracovali do celistvosti. V minulých životoch mohla zažiť ťažké situácie, keď sebe ublížila alebo jej niekto ublížil. Príbeh s chlebom si jej kamarátka mohla vyhodnotiť, tak, že ju zabila. Jej detské, nezrelé vnímanie sveta vytvorilo predstavu, program, bludné presvedčenie, preto sa ukryla a tŕpla strachom, čo sa stane, keď ju nájdu. V minulosti mohla byť za ublíženie trestaná. Obe si tam prežili svoje strachy, a tak ich ich mozog v neocortexe zapísal v neurónových prepojeniach jemnej siete šedej mozgovej kôry. Skúsenosť z minulosti bola prenesená do prítomnosti a program začal svoj život. V skutočnosti takýto program obsadí život hostiteľa a žije jeho život. Človek potom všetky svoje postoje, rozhodnutia podriaďuje takémuto programu. Barborka sa o kamarátku bála. Znova som sa opýtal - zažívala si v živote situácie, keď si sa bála o iných? Nájdi také. Potvrdila, že áno. Choď ešte raz do tej situácie, predstav si, ako ideš zahryznúť do chleba a vo svojej predstave ju zmeň. Preži si ju nanovo. Čo a ako sa tam dialo?“

Barborka súhlasne kývla hlavou. Dobre. Preži si strach a celú situáciu na telesnej úrovni. Nechaj, nech ešte raz prebehne. Prejdi si všetky strachy, ktoré tam boli. Predstav si, čo sa s priateľkou asi dialo až do chvíle, kým s ňou bolo všetko v poriadku.

Nechal som jej dlhší časový priestor na predstavy. Bolo vidno, že príbeh bol silný. Barbora sa triasla. Pokračoval som - teraz prejdi ešte raz situáciou, ale s tým, že ju zmeníme. Budeš priateľke podávať chlieb, ona ti však nezahryzne do prsta. Normálne si z neho odhryzne, ty si chlebík vezmeš a doješ si ho. Dobre? Choď do toho ešte raz. Ukonči príbeh tým, že sa tešíte spolu. Ty si sa s ňou podelila, ona to prijala. Tak, ide ti to? opýtal som sa. Keď otvorila oči, opýtal som sa: Aký máš teraz pocit? Borkina odpoveď výborný. V očiach mala radosť.

Koreňový vzorec, program bol ukončený. Takmer každý z nás si podobné vzorce, nezrelé, bludné presvedčenia v detstve vytvoril alebo obnovil. Je možné ich ukončiť a tým ukončiť ich sebadeštrukčné pôsobenie. Na začiatku u Barbory bola šikmá plocha a blato. To naznačovalo nebezpečenstvo a nebezpečenstvo naznačuje strach. Najprv bolo popretie strachu nie, nemám strach, potom - mám. Teda návyk popierať, v dôsledku strachu z dôsledkov treba ukončiť sebapopieranie. Vyhlásením sebe samému s kontextom zodpovednosti za takéto vyhlásenie, rovno do svojich očí v zrkadle povedať: Ukončujem sebapopieranie. Nemá viac na mňa vplyv v prítomnosti ani v budúcnosti. Nech sa tak stane. Som najmilovanejšie božie dieťa a preberám zodpovednosť za to, že sa nebudem spochybňovať, dôverujem svojej životnej sile. Nech sa tak stane.

Barbora získala nové uvedomenie a vlastnú skúsenosť, že za neistotou je strach. Navyše, tým, že strach poprela, objavil sa u nej sebapopierajúci program. Situácia zdanlivo banálna, ale trauma na celý život, koreňový vzorec ako svet. Zdravotne sa takéto strachy prejavujú ako srdcové ochorenia, šelesty, štítna žľaza, ochorenia dýchacích ciest.

Na pozadí Barborinho príbehu sa Sarite veľmi jasne odvinul ten jej

S cvičením, technikou, keď sa dívali priateľovi do očí a v nich mali vidieť seba, mala Sarita chvíľu problém, pretože vnímala, že sa pozerá do očí krásnej ženy a videla v jej očiach ju, nie seba. Potom jej hlavou prebehla vzdialená myšlienka, že to nie je náhoda, keď na cvičenie dostala práve túto ženu, lebo sa sama potrebuje viac prejavovať ako žena a vidieť svoju krásu. A už to bolo v jej očiach šli obrazy za obrazmi žien týraných, ponižovaných, bezmocných, v roztrhaných šatách, ale aj bosorky, oheň, škodoradost, sila i vládnuca moc a zasa pády. Autoregres sa spustil.

V obrazoch videla svoju tvár a vedela, že to všetko sú jej príbehy z minulých životov. To však neriešila, pretože z celej galérie jej ostala v očiach konkrétna traumatizujúca udalosť, pravdepodobne zo života niekde v praveku. Vedela, že žije v jaskyni, kde sedávali v kruhu pri ohni a že je iná ako ostatné ženy. Všetky mali havranie vlasy, len ona ryšavé. Tým bola viac v oku ostatným, najmä mužom z kmeňa. Obraz: Ležala na prašnej zemi a chlapi, ktorí stáli okolo mňa, ju striedavo znásilňovali. Hrozné škeriace sa tváre. Občas ju za vlasy odtiahli na iné miesto. S prachom a skalami sa miešala krv, a jej slzy. Reálne ju začalo bolieť podbruško a cítila, že potrebuje zo situácie odísť, utiecť. To isté cítila aj priateľka, s ktorou toto cvičenie robili, a tak cvičenie ukončili.

Keď som Barboru viedol znova do jej príbehu o strachu, rozhodla sa aj Sarita vrátiť pred jaskyňu. Zavrela oči a šla. Znovu cítila prach, skaly, krv, vytrhané vlasy, bezmocnosť. Napriek všetkému si dokázala dať otázku, z akého dôvodu vznikla táto situácia? Chvíľu nič. Znovu reálna bolesť podbruška a jasná myšlienka. Dieťatko. Zo znásilňovania sa malo narodiť dieťa. V tom čase som pracoval paralelne s Barborou a hovoril jej, aby tú situáciu zmenila. Sarita zaváhala: Uf, čo s mojím príbehom? Dokážeš ho, dievča, zmeniť? letelo jej niekde vzadu hlavou. A hneď myšlienka dieťatko sa chce narodiť. V tú chvíľu drsný príbeh zmenila na vášnivé milovanie v sviežej zarosenej tráve, z ktorého sa malo narodiť dieťatko. Dokonca bola presvedčená, že milý je jeden z tých drsných chlapov, ktorí ju znásilňovali, no jeho tvár teraz znežnela láskou. Zmenila postoj a zmenil sa aj program.

Saritu zalial múdry pokoj uvedomenia a pochopenia

Keď otvorila oči, zalial ju nádherný pocit pokoja. Žiadne veľké wau. Múdry pokoj. Navyše, uvedomila si aj to, že táto situácia so znásilňovaním sa jej ukázala pred rokmi u regresného terapeuta, ale vtedy ju neriešili. V tom čase na riešenie nedozrela. Zatvárala pred ňou oči, nechcela ju vidieť, čím podporila rast seba-nenávisti, seba-deštrukcie, odpoveďou bolo onkologiké ochorenie.

Zatlačila ju do tieňa. Podarilo sa jej na vedomej úrovni na ňu zabudnúť, no jej dôsledky si v podobe bezmocnosti a strachov často zažívala v životných situáciách. Z podvedomia ovplyvňovala jej postoje, preto prišli zdravotné problémy ako dôsledok.

Keď však svoj príbeh pred jaskyňou dekódovala, v jeho riešení objavila svoju schopnosť či zručnosť prepólovať aj tú najnáročnejšiu situáciu do zdravia podporujúcej emócie. Krásne uvedomenie. Sarita dnes žije radostnejší, celistvejší život.

Vladimír Červenák, etikoterapeut a životný kouč a DagmaRA Sarita Poliaková

www.advaita.sk, www.vladimircervenak.sk

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS