Sebazničujúca pýcha
Pýcha je smrť myslenia
(Ludwig Wittgenstein)
Naše choroby sú odrazom našich myšlienok a pocitov. Pozrime sa teraz bližšie na niektoré negatívne emócie, ktoré – najmä ak ich pestujeme dlhodobo – môžu viesť k zdravotným ťažkostiam a rôznym chorobám. Niektoré negatívne formy vedomia v skutočnosti môžu vychádzať z pozitívnych zámerov. Ide o to, aby sme si tento skutočný, pozitívny zámer uvedomili a našli vhodnejšie spôsoby, ako ho dosiahnuť a neškodiť pritom sebe ani druhým. Touto metódou pracuje etikoterapia.
Hľadanie duchovných príčin chorôb je súčasťou každej celostnej terapie, ktorá chápe človeka ako jednotu tela, duše a ducha. Etikoterapia vidí príčinu chorôb v chorých vzťahoch k sebe, druhým i celku, ktorého sme súčasťou a ktorý nás presahuje. Etikoterapia pomáha vytvárať vnútornú slobodu človeka. Kto má vnútornú slobodu, dáva slobodu všetkým. Kto ju nemá, ostatným ju berie.
Pýcha je jednou z najtoxickejších emócií. Má otvorené, viditeľné, ale aj veľmi dobre maskované, skryté prejavy. Veľmi často v nej uviaznu aj duchovne hľadajúci.
Kresťanstvo ju považuje za jeden zo smrteľných hriechov. Má skutočne smrteľné dôsledky. Práve pýcha, pocit vlastnej dôležitosti, je príčinou trápenia a chorôb, často nevyliečiteľných a aj smrti. Práve ona je prameňom všetkých zhubných myšlienok a emócií.
Povýšený človek neprijíma zraňujúce situácie
Keď sa človek vyvyšuje, začína odsudzovať, opovrhovať, nenávidieť, rozčuľovať sa, mať nároky. Pocit vlastnej prevahy nad ostatnými rodí povýšenosť a želanie ponížiť druhých – slovom, myšlienkou, skutkom. Pocit vlastnej dôležitosti rodí ohromnú podvedomú agresivitu, ktorá sa potom obracia proti samotnému pôvodcovi. Tento pocit znamená snahu postaviť seba, svoj rozum, svoju múdrosť nad Vesmír, Boha, nad čokoľvek v tomto svete. Veľmi často pýchu vidíme u ľudí verejne činných, ktorí nadraďujú svoju predstavu o svete nad všetko. Agresivitu je v ich vystupovaní ľahké rozpoznať. Duša človeka vedie takým spôsobom, aby v povolaní, ktoré vykonáva a vo vzťahoch, ktoré má, rozpoznal, čo ho brzdí v raste. Človek, aby si pozdvihol sebavedomie, ak ho má nízke, sa porovnáva s inými ľuďmi, hľadá svoju hodnotu, môže však pri tom uviaznuť v nástrahách pýchy.
Povýšený človek za žiadnu cenu nemôže a nechce prijať zraňujúce situácie, teda tie, ktoré sa nezhodujú s jeho očakávaním. Má svoje chápanie okolitého sveta a myslí si, že práve to je najsprávnejšie a najlepšie. Snaží sa podmaniť si okolitý svet, často pomocou násilia. Preto akýkoľvek rozpor s jeho predstavami o tom, aký má byť okolitý svet, vyvoláva v jeho duši búrku agresívnych emócií: zlosť, urážku, nenávisť, pohŕdanie, závisť, ľútosť – to všetko zasa vedie k rôznym chorobám a smrti.
Ani bunka neurčuje podmienky organizmu
Pýcha je pocit vnútornej prevahy nad ostatnými alebo naopak, poníženie seba. Je to v prvom rade výsledok nepochopenia svojho pravého miesta vo Vesmíre, svojho predurčenia v tomto živote, neuvedomenie si cieľa a zmyslu života. Vyzerá to tak, že sa všetka energia vynakladá na dokazovanie svojej pravdy, na boj s okolitým svetom.
Predstavme si, že bunka začína bojovať s celým organizmom a brániť svoje záujmy, neprihliadajúc k záujmom celého organizmu. Potrebuje organizmus takúto bunku? Môže bunka určovať svoje podmienky organizmu? Nie. Organizmus sa bude snažiť zbaviť sa jej, inak sa táto bunka premení v rakovinovú a zničí celý organizmus. Na druhej strane práve tento proces nás môže upozorniť ako spojenec, že treba hľadať jeho príčinu, teda pýchu. Každá bunka je pritom jedinečná, pretože plní svoju špecifickú funkciu pre blaho celého organizmu. A pokiaľ bunka dobre zvláda svoje povinnosti, dostáva od organizmu všetko, čo potrebuje.
Príčinou rakoviny, ktorú vo výskume stále prehliadame, je vnútorná agresivita. Má ohromnú sebadeštrukčnú silu. Pod vplyvom trvalo pôsobiacej agresivity dochádza k zmenám na energetickej úrovni, čo môžeme pozorovať, napríklad pri analýze aury Kirilianovou fotografiou. Následne sa zmeny prejavia na emočnej úrovni a napokon na úrovni fyzického tela.
Toxické emócie ako hnev, nenávisť, nespokojnosť, výčitky, závisť, pohŕdanie deštrukčne zničia telo. Sú dôsledkom pýchy.
Je dôležité, aby človek cítil svoju hodnotu.
Na jemnej, podvedomej rovine je každý človek časťou Vesmíru. A nielen človek, ale akýkoľvek živý tvor, akýkoľvek predmet. Teda sme si všetci rovní. Líšime sa iba úrovňou svojho sebapoznania. Všetko v tomto svete je spojené jedným spoločným cieľom, smerovaním k celku. Všetci na tejto ceste vnášame svoj jedinečný vklad do celkového vesmírneho procesu vývoja. My všetci ideme jedným smerom, ale každý svojou vlastnou cestou.
Je dôležité, aby človek cítil svoju hodnotu, významnosť a jedinečnosť na tomto svete. Tak si vytvoríme sebaúctu. Nie však prostredníctvom vyvyšovania sa nad ostatných, pretože každý človek či zviera, bytosť je významná po svojom, ale prostredníctvom uvedomenia si vlastnej jedinečnosti v spoločnom vesmíre.
Pokiaľ je človek pyšný, buď sa povyšuje, alebo sa ponižuje a myslí si, že je niečím menej, tým sa od jednoty v jednom či druhom prípade oddeľuje. V dôsledku takéhoto oddelenia stráca prístup k zdrojom, obmedzuje si zdroje všetkého. Dostáva sa do situácie, v ktorej trpí nedostatkom takmer všetkého. Lásky, energie, zdravia, hojnosti. Stále menej sa rozpamätáva, kým v skutočnosti je. Pravda o nás je taká, že sme navzájom prepojení a Jedno. Nikdy sme oddelení neboli a ani byť nemôžeme, rovnako ako nemôže žiadna bunka v našom tele zmysluplne existovať od zvyšku tela.
Ja, ja, ja a zasa len ja.
Existuje viacero spôsobov, ako v sebe pýchu rozpoznať. Ak je človek chorý, nespokojný, agresívny, ak vidí pýchu na iných a podráždi ho. Ak s ťažkosťami získava hlboký vhľad a porozumenie situácií, môže to indikovať prítomnosť pýchy.
Ak človek často používa slovo ja, ja viem, ja som to hovoril, a podobne. Ak má človek úmysel meniť v dôsledku nespokojnosti so svetom najmä iných ľudí, je s ľuďmi nespokojný, kritizuje ich. Ak prejavuje neúctu k iným a trpí nedostatkom sebaúcty, tiež to býva prejavom prítomnosti pýchy.
Pýcha je stav oddelenosti. Je to stav, keď sa Jedinec vníma iba ako individuálna bytosť úplne oddelená od ostatných bytostí. Je to teda pohľad výlučne z úrovne tela. Pre rozpustenie pýchy a jej dôsledkov je potrebné rozpamätať sa, kým človek v skutočnosti je. Akého celku je súčasťou a aké je jeho miesto ako individuálnej bytosti v tomto celku.
Arogancia
Výrazným prejavom pýchy je arogancia. Arogantný človek je plný pýchy. Správa sa naduto, povýšene, neberie ohľad na iných. Vidí svet iba svojimi očami, neberie ohľad na potreby a záujmy iných. Svoj svet presadzuje na úkor svetov iných.
Arogancia, nadutosť, domýšľavosť alebo spupnosť sú negatívne charakterové vlastnosti alebo spôsoby komunikácie. Možno ich považovať za kombináciu prílišného osobného egoizmu, teda pýchy spojeného so závisťou. Arogantný človek používa aroganciu ako životnú stratégiu získať pre seba viac na úkor iných. Naučil sa, že arogancia mu dopomohla k tomu, aby dosiahol to, po čom túžil. Ak sa mu takáto stratégia osvedčila, bude v arogantnom správaní pokračovať. Takáto stratégia má veľmi negatívne, deštrukčné účinky na kvalitu vzťahov, a teda i na zdravie psychické a fyzické.
Arogantný človek nechápe, že príčinou jeho nespokojnosti je jeho arogancia. Nechápe ani to, že arogancia je príčinou toho, že nemá skutočných priateľov. Vo vzťahoch hľadá výhody, preto pestuje iba také vzťahy, z ktorých mu plynú priame alebo nepriame prevažne materiálne výhody. Priťahuje si tým ľudí, ktorí sa s ním priatelia tiež iba zo zištných dôvodov. Takto sa všetci spoločne nachádzajú v toxickom, deštrukčnom modeli života.
Až vážne zdravotné problémy donútia takéhoto človeka zamyslieť sa nad vlastnou aroganciou a postupne objaviť sebadeštručné vzorce správania. Až to mu umožní tieto zdravie poškodzujúce vzorce nahradiť vzorcami zdravie podporujúcimi. Empatiou, súcitom a láskou postupne rozpoznáva skutočný zmysel existencie.
Ako sa v bežnom živote zbaviť pýchy?
Pre proces rozpamätania sa je dôležité prečistiť sa od negatívnych emócií, ktoré sú blokátormi energie. Energie, ktorá vyživuje a udržiava zdravé telo a zároveň je nositeľkou informácií, ktoré k nám plynú z ostatných časti celku, ktorého sme súčasťou. Preto, napríklad, joga neodporúča jesť, tzv. tamastické potraviny, ktoré podporujú otupenosť, lenivosť (sú to, napríklad mäso, staré potraviny, káva, huby).
Hopiovia z tých istých dôvodov odporúčajú jesť najmä obilniny, ryžu, zrna ako také, v ktorých je komplexná informácia napomáhajúca čisteniu na fyzickej úrovni. Existuje viacero techník, ako podporiť proces porozumenia toho, čo všetko pýcha je.
Naštartovať tento proces môžeme tým, že prejavíme zámer prečistiť sa od pýchy, opätovne sa napojiť na energiu, ktorou sme. Môžete to urobiť, napríklad pri rannej toalete. Sediac na toaletnej mise, keď vaše telo opúšťajú nestrávené zvyšky potravy, toxické a nepotrebné látky, predstavte si, že vašu bytosť opúšťa aj pýcha. Ďalšia podobne účinná technika je napísať slovo pýcha na kus papiera a spáliť ho na domácom oltáriku, pričom prejavíme úprimnú túžbu očistiť sa.
Stále je potrebné myslieť na to, že sme viac, ako si myslíme, že v danom okamžiku sme. Že stále rastieme, rozpamätávame sa na to, kým sme, kým sme boli a vždy budeme. Že zmyslom našej existencie nie je mať, ale byť šťastným. Človek prejde mnoho ciest, kým šťastie, ktoré hľadal v svete, nájde v sebe. Telo, duch a duša sa spoja v jedno. Vtedy je človek spasený a vyliečený z pýchy – oddelenosti, stáva sa celistvým, úplným, a preto šťastným.
„Berieš sám seba veľmi vážne," povedal don Juan pomaly. „Si priveľmi dôležitý pre svoju vlastnú myseľ. A to sa musí zmeniť! Si sám pre seba taký veľmi dôležitý, až sa ti zdá, že máš právo byť zo všetkého otrávený. Si sám pre seba taký dôležitý, že si môžeš dovoliť opustiť všetko, čo sa nedeje podľa tvojich predstáv. Možno si myslíš, že je to prejav silného charakteru. Taká hlúposť! Si len slabý a ešte aj namyslený!"
Pokúsil som sa niečo namietnuť, ale s donom Juanom to ani nehlo. Poukázal na to, že som v živote nikdy nič nedotiahol do konca a práve kvôli tomu pocitu neprimeranej dôležitosti, ktorú sám sebe prikladám. Istota, s akou to tvrdil, mi vyrazila dych. To, čo hovoril, bola samozrejme pravda, lenže to vo mne vyvolávalo zlosť a pocit ohrozenia.
„Vlastná dôležitosť je vec, ktorej sa musíš zbaviť." povedal don Juan dramaticky.
C. Castaneda, Cesta do Ixtlanu
Bol raz jeden človek. Bol celkom nahý, chodil za svojím nosom a pískal si stále tú istú pieseň.
Ale keď ho voľakto stretol, hneď sa ho opýtal: „A prečo sa neoblečieš?“
„Nikdy mi to nenapadlo," odvetil človek.
„A kam ideš?" pýtali sa ho.
„Neviem," povedal človek.
„A prečo si pískaš stále tú istú pieseň?" vypytovali sa znova a znova.
„Nikdy som o tom nepremýšľal," hovoril človek.
A pískal si ďalej.
Jedného dňa prišiel na jedno miesto a na tom mieste bola lúka a uprostred lúky sedeli anjeli.
Mali velikánske snehobiele krídla.
Človek si sadol do trávy a pozeral sa na anjelov.
„A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi dobrý," povedal jeden anjel.
V tej chvíli mu krídla trochu zožltli.
„A mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi skromný," povedal druhý anjel.
No len čo to povedal, aj jeho krídla stmavli a zožltli.
„No a mne preto narástli krídla, lebo som bol veľmi tichý," chválil sa ďalší anjel.
V tom okamihu mal krídla škaredé a temné ako ostatní.
Celý deň sa anjeli chválili a ich krídla boli čoraz tmavšie a žltšie a menšie.
Človek sa pozeral na anjelov, ale nepremýšľal o tom. Vstal, zobral píšťalku a vykročil za svojím nosom.
A keď prišiel k úpätiu vysokej hory, ani mu nenapadlo zastaviť sa. Iba kráčal a pískal si a stúpal, až bol odrazu celkom hore, na samom vrchu hory.
Ale pretože o tom nikdy nepremýšľal, stúpal ďalej.
Erik Jakub Groch
Vladimír Červenák