O mužskej i ženskej polarite často hovorievame. Vieme si ju vypočítať v duchovnej numerologickej mriežke, ale niečo povieme v ďalšom rozhovore  s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom.

Je dôležité v živote ostať vo svojej polarite, ktorá nemá nič spoločné s orientáciou muža či ženy?

-Muž a žena patria k sebe, a keď sa vzájomne podporujú, je špirála ich vzťahu – pružina funkčná. Treba si uvedomiť, že sme  polaritami jednej energie. Dva póly jednej energie. Keď sa nepodporujú, každý z nich sa posúva svojím smerom.  Vzďaľujú sa, stráca sa medzi nimi sila príťažlivosti – vášeň. Stráca sa ich prirodzená pudová príťažlivosť.

Ženy potom pohŕdajú takto oslabenými mužmi a muži nenávidia takto mužsky silné ženy.   Zo ženy sa stáva energetický muž, keď sa necíti v bezpečí, chráni sa svojou mužskou stranou polarity sama. Dôsledkom je strata ženského vyžarovania, tepla.  Chladne a hrubne. Aby sme udržali vzťah v prirodzenosti, pružina musí ostať funkčná a jej strany, to znamená strana otvárajúca sa do priestoru a druhá zatáčajúca sa do lúča, ako noha tornáda,  ostávajú medzi sebou v jemnom napätí.  Ako v hodinách, ktorej zdrojom pohybu je pružina. Aby medzi dvoma polaritami zostalo toto jemné napätie, vášeň, je potrebné, aby žena zostala na svojej strane polarity a muž tiež. Treba však vedieť, že sme tu štyri typy ľudí, ženy  so ženskou (femínnou) a ženy s mužskou (maskulínnou) polaritou a muži s maskulínnou a muži s femínnou polaritou. Tí s opačnou polaritou vedomia ako majú telo, prišli po prvú skúsenosť so svojím pohlavím.

To, že som prišiel na svet ako muž a ty ako žena, má svoje hlboké dôvody a príčiny. Na hlbšej úrovni sme sa pre danú polaritu rozhodli, lebo sme potrebovali v tomto živote skúsenosť – ja v mužskom tele, ty v ženskom. Na mentálnej úrovni však už nevieš, že si sa rozhodla pre túto možnosť. Na hlbších úrovniach, najmä na spirituálnej, to bola tvoja voľba – inak by si nebola ženou v tomto živote.

Prijmi toto vysvetlenie ako hypotézu. Prijmi ju najmä vtedy, ak máš v sebe vnútorný konflikt, ak nepoznáš svoju ženskosť, nepoznáš ten pocit, cítiť ako žena. Prijmi, že práve preto si prišla na Zem, aby si sa naučila byť ženou. Prijmi to ako výzvu. To isté platí aj pre nás mužov, ak nepoznáme svoju mužnosť a nevieme  sa rozhodovať ako muž. To, že ženská a mužská polarita patria k sebe, ukázal som ti na príklade pružiny, špirály.

Príklad so špirálou možno uplatniť v ľudskom svete či ho vidíme ako niečo prirodzené aj inde v prírode?

-Pozrime sa do prírody, napríklad na medvede. Keď medvedica uprednostní svoje mladé, ktoré má pri sebe len dočasne, pred samcom, on príde a zabije mladé. To, že ho vymenila za mláďatá, a teda ho zradila, je úplne v prirodzenosti energie. Zviera funguje na prirodzenosť, môže sa nám to nepáčiť: bože, to je hrozné, ale cez správanie medveďov môžeme pochopiť ako funguje prirodzenosť. Tým nechcem povedať, že človek by mal ostať zvieraťom a takto sa správať k svojmu potomstvu. Tým hovorím, aký je prirodzený poriadok. Na Zemi sme spolu so zvieratami preto, aby sme cez zvieratá porozumeli prirodzenosť, ale my už nie sme zvieratá. Jedna polarita bez druhej nedáva zmysel a ani nemôže v dualnom, energetickom systéme existovať.

My, ľudia, máme možnosť voľby a namiesto tvrdosti môžeme prejaviť súcit. Súcit je prejavom sily človeka. To však ešte neznamená, že by sme mali byť slabí, alebo sa vzájomne beztrestne opúšťať. Keď muž opustí svoju ženu, má to dôsledok. Stratí zdroj. Žena  opúšťa muža, keď je slabý a necíti sa pri ňom v bezpečí. Ak sa chráni sama posúva sa smerom k mužskej polarite, tým často na fyzickej úrovni trpia ako prvé jej reprodukčné orgány.  Ak muž ženu opustil a ona zostane v ženskej polarite, bude síce svietiť, no nebude mať komu. Zdroj tvojho svietenia potom zodpovedá tvojej intenzite a vie zaplniť teplom a svetlom len taký  priestor, ako si si vedomá seba samej. Keď nemáš vytvorené hranice, ktoré dáva muž, tvoje svetlo sa rozptyľuje a slabne. Žena sa doslova rozleje bez hraníc všetkými smermi. Môže mať pocit, že stagnuje, nehýbe sa. Na druhej strane -  každý muž postaví svojej žene taký veľký dom, o akom vie, že žena dokáže svojím teplom zaplniť. Keď by ti postavil muž malý domček, potom je domček odrazom toho, aký priestor dokážeš ty naplniť svojim svetlom a teplom.

To znamená, že čím viac žena vyžaruje tepla, tým viac motivuje muža?

-Áno. Muž potom dostáva energiu pristaviť, nadstaviť, rozšíriť, zväčšiť, budovať. Posúva hranice. Muž, ktorý má tendenciu posúvať hranice, zrkadlí žene, že je schopná zatepliť a zasvietiť väčší priestor. To je vzájomná symbióza. Keď ty už cítiš, že máš silu svietiť viac, vtedy nepotrebuješ mužovi nič povedať. On sám príde rovno s tým – miláčik, pristavíme ešte dve izby. Alebo – ideme stavať nový dom. Ty si vtedy povieš – aký múdry chlap, presne čo cítim, on zariadi.

Musela si mu niečo hovoriť? Musela si ho riadiť? Nie, lebo všetko funguje na prirodzenosti, na inej úrovni. Problém je, keď to tak nefunguje. Keď nerozumieme, že sme schaosení, že nevieme spolu vytvoriť spojenie, aby symbióza pekne vo vlnkách harmonicky fungovala.

Tvoja veľká arogancia a ignorácia je v tom, že sa pozrieš na chlapa – noooo, ešte aj plat máš malý, hrozné, a ja by som chcela to, a také, a také, a také... Princeznička, nárokuješ si, pritom, keď prídeš do veľkého zámku, ani špajzu nezateplíš. Pyšná princezná. Príklady máme v rozprávkach.

Mám teda prijať, že na viac nemám? Veď sa môžem cítiť ako obeť...

-Byť v prijatí a pokore, znamená, že si si vedomá, že v tejto chvíli máš na prehriatie izbičky tri krát tri, a si vďačná za tri krát tri. Si vďačná za to, že presne tvoj Ďuro prišiel a tri krát tri ti postavil. Bude vám teplo, teplučko spolu v tri krát tri. Keď pridáš viac dôvery v život a ženy tvojho rodu ťa ešte podporia, potom zateplíš aj šesť krát šesť. Tvoj chlap príde s nápadom zväčšiť izbu. To je funkčný model, lebo je v súlade s prirodzenosťou. Keď to tak nemáš, treba začať od seba. Príčinu hľadaj v sebe a keď si žena, staraj sa o to, aby si viac svietila a hriala. Pre muža je zdrojom energie žena. Muž je závislý na žene v tom zmysle, že potrebuje cítiť, že je užitočný. Bez toho nemôže konať. Užitočnosť je zdrojom jeho energie.

Dnes sme v katastrofálnej situácii, lebo  vy ženy ste vonkajšími mužskými okolnosťami posunuté do toho – byť rovnaké alebo lepšie ako muži. Slabý muž ťa tlačí – zarábaj rovnako. Keď nezarábaš, nie si dosť dobrá pre neho, ale ty si chcela byť doma, vychovávať jeho deti a svietiť mu ženskou polaritou. On zmätený vo svojich hodnotách odchádza  ďaleko z domu, vracia sa len raz za týždeň, za mesiac. Za ten čas, čo odišiel ďaleko z domu, zabudol, že žena je jeho zdrojom. Neskôr to môže pochopiť, vráti sa, ale načo mu je taká utrápená žena, potrebuje sviežu... Keď si to neuvedomí, zabije aj ju.

Keď sa pozrieme na odchod chlapa od ženy z hľadiska budúcnosti, chlap si vytvára takú karmu, z ktorej sa bude lízať veľmi dlho a bude musieť prežiť veľa bolestí. V tomto zmysle ak sa žena, ktorú opustil muž, cíti obeťou, je na tom lepšie ako muž, ktorý opustil ženu.

Počkaj, predsa nie je náhoda, že som si pritiahla do života muža, ktorý ma opustil. Mám v tomto procese aj ja svoj diel zodpovednosti? Či?

-Presne tak. Z nejakých dôvodov si si pritiahla k sebe tohto muža, ktorý dôsledky svojich krokov nevidí, nechápe. Príčina je však naozaj v tebe, prečo si si do života pritiahla práve muža, ktorý ich nevidí a opustil ťa? Pochopiť toto je tvoja karmická úloha. Nepochopíš, príbeh sa ti v živote opakuje. Hodila si kameň, ten vytvoril kruhy a osud ti priniesol práve tvojho muža. Nemohla si nesprávneho chlapa dostať ani omylom ako niečo pokazené. Mohol prísť do tvojho života len taký muž, ktorý ti frekvenčne, rezonančne, v danej chvíli zodpovedal. Čiže on ti zrkadlí nejakú tvoju nevedomosť, ktorú ty nevidíš. Preto prišiel. Je darom pre teba a všetko, čo sa ti deje s rozpadom partnerstva, môže byť výťahom, ktorý ťa dostane na vyššie frekvencie vedomia, na svetlo kde je poznanie. Pochopíš, vyliečiš sa, zažiari v tebe svetlo. 

Príbeh o medvedici je silný v tom, ako muž a žena tvoria pár a pár by si mal byť na prvom mieste navzájom. Sľubujú byť spolu v dobrom i v zlom. Strata integrity urobí zo sľubu iba prázdne slová. Funkčný vzťah funguje vtedy, keď pre muža je žena na prvom mieste a pre ženu je jej muž na prvom mieste a tak  to aj zostane, keď oprídu deti. Múdrym partnerom, ktorí cítia, toto netreba vysvetľovať, oni vedia.

Vieš mi povedať príklad z praxe, ako takto funguje funkčný vzťah aj bez vysvetľovania, bez slov?

-Raz mi moja žiačka rozprávala o tom, akú múdru starú mať a starého otca mali. Ona to však pochopila až neskoro v dospelosti. Jej starí rodičia vždy na nedeľu pozvali vnúčence na obed. Nikdy nepozvali svoje deti, vždy ale vnúčence. Deti si užívali nedeľu bez detí a pre vnúčence začal rituál pri obede  starých rodičov. Starí rodičia hrali pre ne divadlo: babka nabrala prvému dedovi polievku s najkrajšími kusmi mäsa na tanier, potom nabrala vnúčencom, potom sebe. Dedo pozrel, zobral svoju lyžicu a najkrajšie kúsky mäsa zo svojho taniera preložil babičke. Potom babička ešte jeden najkrajší kúsok zo svojho taniera preložila do dedkovho. Pozreli na seba – že dobre, pomodlili sa a jedlo sa. Moja žiačka vraj dlho nechápala, prečo starkovia toto divadlo pre vnúčence  hrali.  Až v dospelosti pochopila, že ich učili príkladom: pozrite sa, takto to má byť. Oni im to ukazovali, nie hovorili. Až ju zamrazilo, keď pochopila, že  úctu k partnerovi má v sebe vďaka starúšikom. Samozrejme, potom nemala v sebe ani pohŕdanie mužmi, ktoré si mnohé vy ženy nesiete. Babička totiž prejavovala úctu dedovi. Dedo dostával cez jej úctu silu. Napríklad aj ísť do hory a rúbať drevo. Babka si zatiaľ doma muškátiky pooberala, navarila, bylinky pripravila, periny vyvetrala... „Makala“ celý deň a pripravovala, keď sa dedo vráti z hory, aby doma bolo teplo, aby si oddýchol...

Prečo mi taký život nemáme?

-... lebo sme hlúpi. Ohlúpli sme, stratili sme kompas. Stratili sme Boha. Stratili sme vedomosť o tom, čo je správne, čo je božské a celistvé. Celistvé je dokonalé. My však to celistvé hľadáme v nakupovaní, v spotrebe, v hlúpostiach, a to podstatné nám odišlo z očí. Najprv sa musíme vrátiť k podstatnému, nasmerovať rúčku kompasu správnym smerom a pustiť sa ním. Potom pomaličky krok po kroku s veľkou úctou, rešpektom, pokorou upratovať v sebe a dávať vecí na správne miesto. Krok po kroku. Potom sa zmena prejaví vo všetkých oblastiach života.  Vyžaduje to však aj ochotu, chuť vidieť aj také veci, ktoré by sme najradšej nevideli. Aj nelásku voči sebe, aj tlak, ktorý vytvárame na seba... Všetko treba precítiť a naučiť náš mozog  vidieť.

Náš mozog nevidí?

-Náš mozog je naučený vidieť len to, čo bol naučení vidieť. Ostatné vytesňuje a nezobrazuje. Náš mozog v podstate permanentne halucinuje. Permanentne vytvára reťazec halucinácií. Tú halucináciu, ktorú považuje na základe informácií, ktoré dostáva cez päť zmyslových kanálov,  ktorú  považuje za najpravdepodobnejšiu, vyhodnotí ako realitu.

Teraz si napríklad všetkými zmyslami vyhodnotila, že sa rozprávame, ale je to halucinácia. Tvoj mozog to nevidí, nemá žiadne receptory, ktorými by cítil, vedel čokoľvek. On len spracováva dáta, ktoré dostáva cez oči, uši, nos, chuť, hmat. Skús zastaviť zmysli a vnímaj, čo tvoj mozog vyhodnotí, akú realitu? Vôbec žiadnu! Bude si len uvedomovať, že stále je nejaké vedomie. To, že máš obrázky a vnímaš nejakú kvalitu a z toho vytáraš nejaký pocit, je dôkazom toho, že halucinuješ. Toltékovia hovoria, že snívame. Snívame svoj denný sen.

Za realitu považujeme to, čo dokáže náš mozog zobraziť, a preto každý snívame svoj sen. Aj teraz zažívaš svoju halucináciu, svojím spôsobom vnímaš moment, ktorý tu zažívame. Keby nás tu bolo dvadsať a keby každý z nás mal popísať, čo sme tu zažili za poslednú hodinu, tak by vzniklo dvadsať rozdielnych popisov. Boli by také rozdielne, že ak by ich čítal niekto dvadsiaty prvý, povedal by, že príbeh sa odohral na dvadsiatich rôznych miestach.  To nebolo v jednej miestnosti v jednom čase! Rozumieš? Preto každý jeden z nás vytvára absolútne autentickú jedinečnú realitu. Deje sa tak od narodenia, čiže náš neokortex, horná šedá mozgová kôra, je nepopísaný papier, keď prídeme na tento svet, a my ho postupne zapisujeme. Už spôsob, akým sme sa narodili a všetko, čo zažívame od prvého momentu, vytvára akciu – reakciu, podnet. Na základe podnetu sa vytvára nová a nová štruktúra sietí, prepojenie neurónov. Keď sa sieť sformuje, vidíme, myslíme na základe impulzov, ktoré v neurónovej sieti bežia. Mozog každého jedného z nás je jedinečný, neopakovateľný a neexistujú dve rovnaké neurónové siete. V celom vesmíre neexistujú dve rovnaké.

Zodpovednosť za to, akú sieť vytvárame, máme každý sám za seba. Potom vidíš, ako konáš a aké sú tvoje naučené reakcie, akcie, podnety. Čím viac si reaktívna, tým viac len reaguješ na situácie, ktoré prichádzajú zvonka. Čím viac si proaktívna, tým viac vieš, že ty vytváraš podnety, na ktoré následne reaguješ. Ešte stále však  máš možnosť sa rozhodnúť, ako budeš reagovať: či zareaguješ napríklad na štyri jednotky v numerologickej mriežke, ktoré hovoria o tom ako veľké máš ego spôsobom – „to je veľká katastrofa,“  alebo zareaguješ spôsobom: „wau, môžem objavovať pravdivejší obraz seba samej a rozpúšťať ilúzie ega.“ Je to na tebe, čo si vyberieš, ale vyberieš si podľa zdroja, frekvencie, akú máš práve ty. Reakciu môžeš zvoliť len vtedy, keď ti prichádza energia zospodu, z dolných energetických centier. Keď ignoruješ svojich predkov, potom sa staviaš do pozície obete – no, som chudák, život je ťažký, idem skočiť z mosta. Rozumieš? Čo teda treba urobiť? Obnoviť energiu koreňov! Liečiť si vzťah s predkami a sebou samou. Neodkladaj to na inokedy, urob to teraz. Rastieme spolu.