STRACHY A ZRKADLÁ

Etikoterapia je autodiagnostická metóda, ktorá nám pomáha odhaľovať pravdu o sebe samom prostredníctvom našich vzťahov. A práve toto výnimočné obdobie, ktoré na nás kladie zvýšené nároky, nám dáva príležitosť pozrieť sa pravde o sebe do očí. Vystrašila som vás? Tak potom ste tu správne, veď predsa hovoríme o strachoch. ;-)

Veľa múdreho sa napísalo o vplyve našich rodičov, rodov na nás, čo nám odovzdali a ako nás tento balík ovplyvnil. Veľa zranení, ktoré sme si ako duša naplánovali a s rodičmi dohodli na ceste učenia sa, máme rozpoznaných, často i preliečených a odpustených. Tieto vzťahy nás učia vzdať sa pocitu obete,  o sile prijímania, odpúšťania, ukončovania a preberania zodpovednosti za naše vzťahy a náš život.

Ďalším významným zrkadlom sú naši partneri. Tieto vzťahy sú často náročnejšie. Vyťahujú naše tiene, bez ohľadu na to, či sme si ich vedomí alebo nie. Rozpoznávame a pomenúvame ICH nedokonalosti, ale nie vždy sme si plne vedomí toho, že sú len zrkadlami nášho vlastného vnútorného sveta. Aj o tom pojednáva veľa múdrych ľudí.

Ako to však máme s našimi deťmi?

Ak sú naši rodičia a partneri zrkadlami našich tieňov, potom sú naše deti tieňmi týchto tieňov. Idú až k podstate, až ku koreňu. Nerobia nám žiadne „naschvály“, len nás čistotou svojej duše vedú k čistej pravde o nás samých, odhaľujú naše ilúzie a sebaklamy, zrkadlia naše tiene a lži, konfrontujú naše STRACHY. Ktoré? Pozrime sa spolu na ne.

Etikoterapia definuje päť koreňových strachov : 

1. strach z odmietnutia,

2. strach z opustenia,

3. strach zo zlyhania,

4. strach z nedostatku,  

5. strach z bezmocnosti, smrti

Práve vzťah s dieťaťom a naše reakcie naň vo vypätých situáciách odhaľujú pravdu o ich hĺbke, úrovni ich zvedomenia a preliečenia.

STRACHY V NÁS

Chcela som písať o strachu z odmietnutia. Myšlienky a skúsenosti z praxe sa mi preháňali hlavou, ale zmysluplný obraz sa neukázal. Tak som písanie zavesila na klinec a užila si dlhú prechádzku. Myšlienky som nechala túlať sa rovnako slobodne, ako som sa túlala ja. A prišlo ráno a impulz - skôr, ako sa začnem zaoberať jednotlivými strachmi, pozrieť sa ešte na podstatu strachu v kontexte výchovy, čo to je, ako sa prejavuje, ako nás ovplyvňuje v duálnom svete.

Čo je strach? A ako rozpoznať, že je prítomný z pohľadu duality nášho sveta?

Nebojte sa, nebudem citovať siahodlhé definície z hrubých psychologických kníh. V Etikoterapii máme jednu veľmi jednoduchú definíciu strachu: STRACH = NEDOSTATOK DÔVERY v seba, v iných, v život.

  1. Vo vzťahu samého k sebe sa nám strach ukazuje najmä ako pochybnosti o sebe ako rodičovi. Od všeobecných zamyslení sa: „Som dosť dobrý rodič svojmu dieťaťu? Robím to správne?“, cez porovnávanie: „Moje dieťa je veľmi ... /nie je dosť ... . Je šikovnejšie/menej šikovné ... . Prečo nie je tak úspešné ako susedovie? Čo robím zle?“, až po úplné konkrétnosti: „Sú plienky, ktoré používam, najlepšie? Kamarátka používa iné!“. Strach valcuje našu rodičovskú intuíciu, dôveru v naše vnútorné vedenie a vedie nás k záplave informácií, ktoré následne vytvárajú chaos. Ten si pýta ešte viac informácií a my dostávame sa do začarovaného kruhu sebaspochybňovania. Na opačnom konci kyvadla sa strach prejavuje ako presvedčenie, že my robíme veci najlepšie a všetci ostatní sa mýlia, máme nutkanie rozdávať rady a rozumy a pociťujeme hnev, pokiaľ to tí druhí majú inak, neprijímajú našu pravdu, príp. nám oponujú. Cítite to porovnávanie a snahu utvrdiť sa vo svojej pravde a zvýšiť si tak vlastnú hodnotu?

  2. Vo vzťahu mňa ako rodiča k iným ľuďom môžeme strach uvidieť jednak ako nedôveru v to, že nás dokážu kompetentne zastúpiť (prvá samostatná noc u starých rodičov, škôlka v prírode ... a náš siahodlhý zoznam, čo majú robiť, keď ...), a jednak, že sa budú prezentovať ako „lepší“ vychovávatelia, než za akých sa považujeme my sami: „U nás takto nevystrája! Aha, už prišla maminka/tatinko, už sa to vaše dieťa nevie zmestiť do kože. Kým vás nevidel/a, fungoval/a ako hodinky!“ Z priestoru neprijatia, obete, je toto priamy útok na našu rodičovskú sebahodnotu a sebaúctu. Je to však len zrkadlo. Tieto situácie nám najrýchlejšie zdiagnostikujú, ako to v skutočnosti máme vo vzťahu k sebe ako k rodičovi.

  3. Vo vzťahu rodič-dieťa sa strach prejavuje ako nedôvera v prirodzený vývin dieťaťa a v jeho schopnosti s tendenciou buď prílišnej ochrany – fyzickej (napr. nemôže liezť na strom, aby si neublížilo), mentálnej (nemáme potrebu vysvetľovať, čo sa deje v našom svete v presvedčení, že to dieťa nepochopí, riešenia konfliktných situácií za dieťa), emočnej (ochrana pred našim vlastným emočným prežívaním tým, že zatajujeme to, ako sa cítime, odmietanie emočného správania sa dieťaťa), alebo preceňovania - fyzického (To dáš! Ja v tvojom veku som toto už dokázal/a!), mentálnej (Ako to, že to nechápeš? Je to nad slnko jasnejšie!), emočnej (Nemáš sa čoho báť! Nerob okolo toho cirkus, veď to nič nie je!)

Dôsledkom takýchto a podobných myšlienok býva „zlý“ pocit. Smútok, hanba, vina. Tie sú kontrolkami, či naše výchovné pôsobenie a komunikácia boli z priestoru lásky, bezpodmienečného prijatia a dôvery alebo nie.

Ďalším skvelým nástrojom rozpoznávania prítomnosti strachu je naše telo. Ono k nám prehovára od jemného pocitu nespokojnosti, cez rôzne odtiene nepríjemného „šimrania“ v bruchu (a verte, že tie „pozitívne“ motýliky, keď sa na niečo alebo niekoho tešíte, sú iné a jasne rozpoznateľné, napätia v rôznych častiach tela, potreby sa skryť alebo utiecť až po čiastočnú alebo úplnú paralýzu, neschopnosť konať.

Kde sa strach berie? Potrebujeme ho vôbec?

Strach je emócia, ktorú máme spoločnú so všetkými bytosťami. Nie je ani dobrý, ani zlý. Strach je jednoducho len strach. Je tu, aby nás chránil pred život ohrozujúcim nebezpečenstvom. Keď náš mozog vyhodnotí, že sme v nebezpečenstve, spustí sa reťazec chemických a hormonálnych procesov, ktorých úlohou je zachrániť život – útekom, útokom alebo paralýzou. Problém nastáva v momente, keď sa v stave nedôvery stáva naše Ego na strach precitlivené a svet a situácie vyhodnocuje ako stav pohotovosti. Ak vám to pripomína „alergické“ reakcie, tak podobnosť tu nie je náhodná. Veď ako von, tak dnu.

 

STRACHY A PRIESTORY

Môj priestor, tvoj priestor, náš priestor, ich priestor, fyzický, mentálny, emočný. Vo svete dospelých, vo svete detí, ich strety i prieniky.

V našich životoch boli ešte pred pár týždňami priestory viac-menej vymedzené – práca, škola, čas v kúpeľni pre každého člena rodiny, kto o čom rozhodoval, povinnosti, čas túlenia, čítania rozprávok ... . Výnimočná doba, ktorú žijeme, prináša výnimočné situácie. Sme doma, celá rodina, pracujeme z domu, deti sa učia z domu, mnohí sme v jednom priestore 24 hodín 7 dní v týždni a zrazu nás je nejako plno. Je požehnaním byť spolu, ale prináša to i potrebu prehodnotiť, či má každý člen rodiny dostatok priestoru pre život.

Aký priestor potrebujú deti? Prvý spomeniem ten fyzický – miesto, kde sa môžu v závislosti od veku bezpečne hrať aj samé, ktorý netreba upratovať každý večer a hra s lego panáčikmi alebo domčekom pre bábiky môže ostať otvorená. Deti potrebujú aj priestor mentálny, čas na rozhovor s možnosťou bezpečne vyjadriť názor a podľa veku rozhodovať o svojich veciach. A potrebujú aj priestor na citové prežívanie – láskanie sa v našom náručí, výskanie pri skákaní, a tiež špeciálny kútik (nie posteľ), kam sa môžu uchýliť, keď sa necítia dobre, kde sa dá vyplakať, či si bezpečne „vybiť“ zlosť. A verte, že taký kútik občas oceníme aj my, rodičia.

A čo my, dospeláci?

Pre nás Etikoterapia definuje dva priestory: priestor ODPORU (reaktívny svet, svet strachov) a priestor SPOJENIA (proaktívny svet, svet spojenia). A deti sú veľmi rýchlym barometrom toho, kde sa väčšinu času, či momentálne, pohybujeme. Pozri sme sa v skratke na ne:
?V priestore ODPORU (v reaktívnom svete, vo svete strachov):
= reagujem na vonkajší svet, životné situácie, ľudí automaticky, nechápem príčiny toho, čo sa mi deje, príčiny hľadám vo vonkajšom svete – cítim sa ako OBEŤ;
= chcem zmeniť svet a ľudí v ňom, aby som sa cítil/a dobre;
= vidím jednu – dve možnosti, často žiadnu možnosť;
= kľúčové slová: MUSÍM, NEDÁ SA, JE TO ŤAŽKÉ, NEVIDÍM VÝCHODISKO, NEMÁM NA VÝBER, ŽIADNA INÁ MOŽNOSŤ NEEXISTUJE... (Cítite tie sebaobmedzujúce vyjadrenia?);
= stratégia:
? agresívna - manipulácia, tlak/nátlak, útok, vydieranie, vyčítanie ...
? submisívna – sebaopustenie, popieranie, obrana, vysvetľovanie, útek, paralýza ... ;
= dôsledok: negatívne pocity, strach, nedôvera, vina, výčitka, hanba, bezmocnosť, smútok, ľútosť, bolesť ... ;
= vidím na deťoch: nevedia počúvať, skáču do reči a pýtajú si neadekvátnu pozornosť, porovnávajú sa a ukazujú svoju moc/nemoc, robia veci poza chrbát, vedia sa vyhovárať a hľadať chyby na iných, cítia sa ohrozené ... .
?V priestore SPOJENIA (v proaktívnom svete, vo svete spojenia):
= ja preberám zodpovednosť za seba a svoje konanie, prežívanie, chápem kauzalitu života/karmu a viem, že som viac, ako momentálne som;
= vedome mením seba, aby som zmenila svoj svet;
= vidím nekonečné pole možností;
= kľúčové slová: SMIEM, MÔŽEM, AKÉ MÁM MOŽNOSTI?;
= stratégia: prijatie situácie, vedomie, že sa všetko vyrieši v súlade s najvyšším dobrom a poznanie, že to, čo ide ťažko, nie je v súlade s vyšším cieľom, som si vedomá toho, že mám viac možností, ako momentálne vidím;
= dôsledok: dobré pocity, dôvera, radosť, silná vôľa, teplo pri srdci, láska ...
= vidím na deťoch: počúvajú, lebo sú vypočuté; akceptujú druhých i hranice, lebo sú akceptované; cítia sa slobodné prejaviť sa a nemajú potrebu ísť do afektu, či manipulácie; sú súcitné, lebo sa cítia prijaté a milované; vedia prebrať zodpovednosť za svoje chyby, lebo sme ich to vlastným príkladom naučili, cítia sa v bezpečí ... .

To, v akom priestore sa nachádzame, je pri výchove kľúčové. Z priestoru odporu (strachu) reakcia na dieťa predchádza mysleniu, je automatická, podvedomá a my máme tendenciu vynášať rozsudky a tresty. Dieťa následne cíti hnev, krivdu, hanbu a iné negatívne pocity.
Vedomá odpoveď prichádza z priestoru spojenia, prijatia, či lásky. V pochopení kauzality prichádzajú aj dôsledky, dieťa im však rozumie, a preto ich dokáže akceptovať.

Pri odhaľovaní jednotlivých strachov budete mať možnosť tieto dva priestory rozpoznávať a postupne sa oboznámime s krokmi, ktoré nás povedú z priestoru odporu a reakcií do priestoru spojenia a vedomej odpovede na konanie dieťaťa.

STRACH A AUTOMATICKÉ REAKCIE - 1. ÚTEK

Strach. Bola to moja veľká téma (v dennodennom živote i vo výchove). Žila som obeť uväznenú v strachoch. Nevedela som ich pomenovať, ani s nimi nič urobiť. Bola som príkladom i vlastnému dieťaťu. Ukazovala som, ako riešiť situácie, v ktorých som sa ja sama necítila príjemne. Predpokladáte správne, že nie celkom optimálne. Dnes mi Etikoterapia pomáha rozpoznávať najrôznejšie odtienky strachov a posúvať sa do dôvery v život, v seba, do priestoru Spojenia.
Moja cesta ma viedla k deťom. Vždy som chcela byť učiteľka. Po štúdiu som začala učiť angličtinu na základnej škole, ale tí múdri tam hore vedeli, že školský systém je pre mňa slepá ulička. Narodenie syna a informácie o detskom mozgu a jazykoch, ktoré ku mne začali následne prichádzať, ma viedli k poznaniu, prečo a ako učiť malé deti angličtinu. Spojiť čas detí a rodičov v radosti cez angličtinu. A tak sa mi otvorila dvojcesta – ja, mama, s mojim veľkým učiteľom a zrkadlom doma a ja, lektorka, pozorujúca vzťahy na hodinách. V tomto seriáli sa s vami delím o svoju skúsenosť – osobnú i profesionálnu, o to, čo ma naučili deti.
Späť k dnešnej téme. Dážď. Taký, o ktorom naši predkovia vraveli, že z neba zlato padá. Príroda sa teší a mne prišla myšlienka pozrieť sa na stratégie strachu nielen z pohľadu Etikoterapie, ale aj z pohľadu múdrosti našich predkov. Ako strach vnímali? Aké múdrosti nám zanechali? Keďže sa zamýšľam nad výchovnými témami, na začiatok som si vybrala túto: Aké (rodičovské) srdce, taký (výchovný) jazyk a aký (výchovný) jazyk, také (rodičovské) srdce.
ÚTEK
Vzal nohy na plecia. Zem sa po ňom zľahla.
Bol by sa skryl do myšacej diery. Uteká / Bočí od toho ako čert od kríža.
Obarený pes aj pred dažďom uteká.
Strach zavelí na ústup a hlava okamžite hľadá nápis „EXIT“. Náš vlastný osobný útek od detí je problematický. Tak prichádza na rad útek s dieťaťom. Viete, ten s kočíkom, rýchlym krokom k východu. Na hodinách s drobcami sa najčastejšie stretávam s reakciou „vziať nohy na plecia“ (rozumej „dieťa pod pazuchu“) a ujsť z triedy. Moja osobná skúsenosť na verejnosti bola viac o myšacích dierach, či skôr o pštrosovi, ktorý stiahol hlavu medzi plecia, tváril sa, že je neviditeľný a uháňal, čo mu para stačila do bezpečia domova. Takto deťom nevedomky odovzdávame túto stratégiu: „Ak niekde nechcete byť (obchod, návšteva, neskôr škôlka, krúžok), stačí trochu afektu a/alebo „neprijateľného“ správania a odchod je zaručený.“
Ďalšou z útekových stratégií je, že kúsok poodídeme a čakáme, kedy sa dieťa „uvedomí“ a príde za nami samo. Ideálne aj s prázdnym „Mami, prepáč, ja už budem dobrý/á.“ A s potvrdením si, kedy je pre nás prijateľné a kedy nie a že chyba je v ňom.
Keď sa zo situácie nedá utiecť nám, môže sa „stratiť z očí“ dieťa. Vynoril sa mi v spomienke Jarda Dušek v predstavení Štyri dohody, kde sa zamýšľa nad (ne)zmyslom rodičovských príkazov typu ˈStrať sa mi z očí!ˈ ˈZmizni!ˈ ˈChoď do svojej izby a vráť sa, keď sa upokojíš!ˈ ... . Smiala som sa, i keď cez slzy, vidiac absurditu svojho vlastného nemúdreho „výchovného“ snaženia. Teenageri mávajú stratégiu „zmiznutia“ tak dobre zvládnutú, že ani nečakajú na povel a vyparia sa ako gáfor. Vedia presne, ako dať patrične najavo svoj nesúhlas s našim nesúhlasom a jasne odzrkadliť náš postoj svojim postojom. „Ach, ten je môj, ten sa mi podobá“. (M. Lasica, P. Lipa: Podobnosť čisto náhodná) .

 

STRACH A AUTOMATICKÉ REAKCIE - ÚTOK

Čo v srdci vrie, v ústach kypí. Čo raz z úst vypustíš, ani štyrmi koňmi naspäť nevtiahneš. Človek raní jazykom, vôl rohom.

Hrúzu naň pustil. Nahnal mu strachu.

Nebúchaj dverami, ktorými sa raz budeš musieť vrátiť.

Útok je ďalšia maska, za ktorou sa strachy skrývajú. Všetky. Útok bolí. Telo, myseľ, dušu. Nielen dieťa, ale aj nás. Ja, typická učiteľka s krátkou štartovacou dráhou, ktorá vedela „urobiť poriadky“ veľmi promptne, mám s takýmito situáciami svoje skúsenosti. ;-) Výsledkom boli výčitky, hnev na seba, smútok, bolesť na srdci. Ešte i dnes, s odstupom rokov, si tie pocity pamätám.

Vynára sa mi spomienka na situáciu, keď som svojmu malinkému synovi obliekala pančušky. Hlava už v inom časopriestore riešila, ako nič nezabudnúť, ako všetko stihnúť a do piatich minút zamykať dvere a odchádzať. Dvoma slovami „raňajší stres“. Možno poznáte ten pocit, že ste medzi dvoma mlynskými kameňmi. Dieťa cítiace mentálnu a emocionálnu neprítomnosť mamy ma volalo späť do prítomnosti. Krútilo sa, mykalo sa a kým som mu natiahla druhú pančuchu, prvú skopalo. Môj pocit všetko stíhajúcej dokonalosti sa opätovne rozplýval v hmle. Po chrbte mi tieklo, stres, úzkosť a hnev narastali.

Čo sa vtedy deje? Detská duša túži po spojení, no v nás namiesto toho vzkypí žlč, pocítime hnev. Pod ním sa skrýva strach. Sme presvedčení, že sme vyčerpali všetky možnosti, ako s dieťaťom vyjsť po dobrom, ale ono nás v danej chvíli neposlúcha. Nechápe dôležitosť našej požiadavky. Cítime sa neakceptovaní (rozumej odmietnutí) a bezmocní, čo v tele vyvolá stav ohrozenia = reakcia na strach. Zároveň nám naša „veľkosť“ dáva možnosť reagovať z pozície silnejšieho, čiže útokom. Niektorí klienti skutočne takýto stav opisujú ako býk s červeným súknom pred očami. Ak sme zaslepení hnevom, je naša schopnosť efektívne a triezvo uvažovať ochromená a náš vlastný strach nás vedie vidieť situáciu svojimi očami. V tom momente si nie sme schopní uvedomiť, ako sa cíti dieťa v situácii, keď nechápeme dôvody jeho konania a ani ho nedokážeme vypočuť. Dieťa chcelo pomôcť (aby mala maminka čas na hranie sa), rozosmiať nás (cíti náš smútok na duši), vrátiť nás do prítomnosti (cíti náš stres) a do pravdy (vidí, že nie sme v poriadku, aj keď tvrdíme opak). Načasovanie býva absolútne presné – v tých najmenej vhodných chvíľach (5 minút pred príchodom svokrovcov alebo odchodom z domu) ;-). Prichádza naša automatická reakcia – odmietnutie jeho konania, čo sa prejaví útokom – emočným (Hanbi sa! Zase kvôli tebe budeme meškať. Bolí ma z toho srdiečko.), mentálnym (Ty si ale ... ! Môžeš mi vysvetliť, prečo si to urobil/a!? To si nevieš dať pozor!?), fyzickým (Cap! alebo Plesk!). Signály, že sme odpojení a vzďaľujúci sa od seba i od neho. Niekde vo vnútri vieme, že toto nie je správna cesta, že iba prekrývame vlastnú bezmocnosť. Výsledkom je bolesť na oboch stranách. Dieťa však naše pocity nevidí, preto nás v určitom veku začne v tejto reakcii predbiehať. Predpokladá, že ten, kto začne prvý, je chránený a pocit vnútornej bolesti neprežíva. Následne je zmätené z vlastných negatívnych pocitov. Nerozumie, prečo ich cíti, keď je na druhej strane barikády. Má byť predsa tým, kto vyhral, no pocit víťazstva necíti vôbec alebo len chvíľu. Ešte netuší, že sú vojny, v ktorých niet víťazov ani porazených.

P.S. Niekoľkokrát pred tou „pančuškovou“ situáciou obliekala syna moja mama a hrali sa pri tom na skrývačku, výskali a smiali sa. Zažívali radosť a spojenie. Podarilo sa vám prečítať odkaz môjho dieťaťa, ktorý som ja v tej situácii dešifrovať nedokázala? ;-)

STRACH A AUTOMATICKÉ REAKCIE - USTRNUTIE

Od strachu zdrevenel. Strach ho popadol. Vlasy mu dupkom stáli. Krv sa mu sekla v žilách.

Od strachu sa mu podlomili kolená. Od strachu na zadok padol.

Takmer od strachu umrel. Strach sa rovná smrti.

Naša prvotná obranná reakcia. Prináša čas na strategické rozhodnutie - mŕtvy chrobák / útek / útok. A práve stav „mŕtveho chrobáka“ bol pre našich predkov dokonalým spôsobom ako ostať neviditeľní, keď bolo nebezpečenstvo bezprostredne blízko. Zmeraveli hrôzou. Napr. v situácii, keď si dieťa hlasno presadzovalo svoju potrebu nového autíčka, či bábiky v oddelení hračiek a my sme cítili pohľady prítomných na svojom chrbte. Nehovoriac o prítomnosti maminej susedy. Áno, máte pravdu, že naši dávni predkovia oddelenia s hračkami nemali, ale oči svedka predmetnej udalosti na našom chrbte a blízkosť predátora na savane vyvoláva rovnakú stresovú reakciu. A na potenciálne nebezpečenstvo reaguje naše stresové centrum rovnako ako na to reálne. Do bodky rovnako.

Ako to vlastne celé prebieha? Do života nám vstúpi situácia, ktorú náš limbický systém vyhodnotí ako život ohrozujúcu. Aktiváciou príslušných centier, čo prebieha mimo nášho vedomia, príde k prvotnej reakcii – ustrnutiu, kedy sa v zlomku sekundy rozhodne, čo je najbezpečnejšie urobiť v záujme zachovania života – ostať nehybný, utiecť alebo zaútočiť.

O stratégii úteku a útoku som písala v predchádzajúcich dvoch častiach. Dnes sa spolu pozrime na výchovného „mŕtveho chrobáka“.

Vo svete rodičov prináša zotrvanie v ustrnutí neschopnosť konať. Bezmocne stojíme nad hlasno sa prejavujúcim potomkom. A zatiaľ čo čakáme, kým prehrmí to najhoršie, snažíme sa splynúť s regálom. Niekedy dohovárame, inokedy prosíme, aby sa utíšilo, dúfajúc, že nás nikto známy neuvidí. Často nakoniec kapitulujeme a v snahe ostať neviditeľní a nepočuteľní vložíme predmet sporu do košíka, napriek tomu, že sme ho pôvodne kúpiť odmietli. Alebo sa po výbuchu nášho dospievajúceho nezmôžeme na slovo, pretože nás jeho slová na našu adresu zaklincovali ku kuchynskej podlahe.

Na druhej strane nám práve tento „zlomok sekundy“ dáva príležitosť. Príležitosť precitnúť a reagovať inak. Základom je uvedomiť si, že od strachu ani nedýcham a začať dýchať. Ustrnutie prináša obmedzenie akéhokoľvek pohybu, aj dýchania. Sústredenie sa na dýchanie obracia pozornosť zo stresovej situácie na dych a tým zmierňuje hladinu stresu. To nám vytvára priestor vyhodnotiť situáciu racionálnejšie, uvedomiť si, že nad zlato drahší klenot je dieťa, ale nad sklo krehkejší a reagovať dôstojne, z priestoru spojenia, po vzore našich múdrych predkov:

Mysli, až potom hovor! Lepšie mlčanie ako vrčanie. Kým neprehovoríš hlavou, rukami sa neponáhľaj!

Naomi Aldort vo svojej knihe: Vychovávame deti a rastieme s nimi1) ponúka stratégiu „S-A-L-V-E“. Ako prvý krok, v súlade so skúsenosťou našich predkov, uvádza „S = separate“1) - odosobnime sa od prejavu dieťaťa i od vlastných myšlienok. Myslieť si môžeš, čo chceš, ale na reči si daj pozor! Svojou múdrosťou pritakávajú aj Toltékovia, ktorí nás vyzývajú „nehrešiť slovom, nebrať si nič osobne a nevytvárať si žiadne domnienky“2). Etikoterapia nám dáva do rúk nástroje, ako to v praxi zrealizovať:

1. dýchať a fyzicky zmeniť miesto, aby som zmenil/a uhol pohľadu;

2. položiť si otázku: „Naozaj je pravda to, čo v tejto chvíli hovorí dieťa a čo si o ňom myslím ja?“;

3. uvedomiť si: „Ja nie som moje myšlienky a dieťa nie je toto konanie, ani táto emócia.“

 

Keď sa nám navyše podarí odhaliť príčinu takejto reakcie dieťaťa, rodičovskú maturitu máme vo vrecku. Nie je to jednoduché, ale mám to odskúšané nielen ako mama, ale aj ako lektorka a výsledok stojí za to. Tiché zameranie sa na dieťa ako také („A = attention“1)) vytvorí priestor spojenia. Kde je spojenie, tam je pozornosť. A práve o tú dieťaťu ide, o našu pozornosť, o pohľad z očí do očí, o dotyk, či objatie. Stojí nás to síce trochu času, ale dieťa potrebuje byť vypočuté („L = listen“1)) a uznané („V = validate“1)). Uznanie jeho pocitov je skúškou pre nás, či je dôležité a milované naozaj a bezpodmienečne, aj keď je zrovna zabalené do ostnatého drôtu. Tá otázka na pozadí situácie je: „Mami, tati, miluješ ma, prijímaš ma a ustojíš ma v akejkoľvej situácii, alebo len keď spĺňam tvoje predstavy?“ Zavŕšením tohto procesu podľa Naomi Aldort je „E = empower“1) - dať dieťaťu priestor a povzbudiť ho, aby našlo vlastné riešenie. Uznané, lásku a bezpečie cítiace dieťa sa vie veľmi zručne pohybovať v priestore neobmedzených možností. A verte – neverte, svojim riešením vás prekvapí.

Užite si krásny deň.

Pokiaľ sa vám dejú doma „veci“ a už ste v koncoch, napíšte nám a dohodnite si konzultáciu.

Autor: Mgr. Radoslava Honková