Ešte pred narodením dieťatka si rodičia veľa vecí plánujú. Pripravujú  nielen materiálne veci, ale predstavujú si aj to, ako budú dieťa vychovávať. Keď žena otehotnie, väčšinou sa na dieťatko veľmi teší. Vo svojich predstavách si ho vykresľuje v tých najkrajších farbách. V priebehu deviatich mesiacov si budúca mamička, otec, ale často i další členovia rodiny vytvárajú dokonalú predstavu o svojom potomkovi a vo svojich nekonečných fantáziách mu dokážu naplánovať takmer celý jeho život. Samozrejme, každý sa snaží snívať a predstavovať si tie najlepšie vlastnosti, schopnosti, talenty, ktoré by malo dieťatko mať. Niektorí ľudia svojimi predstavami a fantáziami nasiaknu až do takej miery, že realitu nielenže nevidia, ale keď ju aj náhodou odhalia, nevedia ju vôbec prijať.

Dieťa je samostatnou originálnou bytosťou

Ako dieťaťako rastie, často rodičia vidia, že nie je všetko také, ako si to predstavovali. Prichádza smútok a sklamanie. Do štádia smútku alebo sklamania sa rodič dostáva preto, že si spomenie na príbeh, ktorý si v predstavách o dieťati vytvoril. Najväčším rizikom pre dieťa je to, keď prevládnu potreby rodičov nad jeho vlastnými potrebami. Dieťa nemá byť zdrojom sebaúcty a hodnoty rodičov. Žiaľ, existujú rodičia, ktorí vedome používajú svoje dieťa na zvýšenie vlastnej hodnoty. Mnoho psychológov už dávno zistilo, že práve z takýchto rodín im chodia do ordinácií napríklad už šesťročné deti, ktoré sú vystresované, potláčajú vlastné pocity a samy nevedia, kým vlastne sú. Navonok sa správajú bezproblémovo, podávajú maximálne výkony, ku všetkým sa správajú slušne, ale v hĺbke duše sú veľmi nešťastné. Často práve u týchto detí bývajú ich potreby prekrývané potrebami rodičov. Súvisí to hlavne s ich túžbou, aby navonok vyzerali ako dokonalí rodičia. Tento typ rodičov si vôbec nevie predstaviť, že dieťa môže prežívať určité situácie ináč ako oni. Je pre nich nepredstaviteľné, že deti môžu mať iné pocity ako oni. Takto sa formuje dieťa ako fantazijný výtvor rodičov. Takéto dieťa nedostáva takmer žiadny priestor na to, aby sa prejavilo vo svojej vlastnej podstate. Z vlastnej praxe učiteľky poznám množstvo rodičov, ktorí nútia svoje deti aj niekoľko rokov do niečoho, čo deti nechcú robiť. Týka sa to hlavne krúžkov, športových tréningov, hrania na hudobné nástroje a podobne. Poznám veľké množstvo oteckov, ktorí nútia svojich synov trénovať práve ten šport, ktorý oni nemohli v mladosti trénovať. Títo rodičia vnímajú svoje deti ako služobníkov vlastnej  sebaúcty, teda prostriedok na to, aby sme sa oni cítili lepšie. Svojho syna  zahŕňajú chválou práve vtedy, keď dá víťazný gól v basketbalovom zápase, pretože vďaka obdivným pohľadom ostatných rodičov rastú od pýchy. Ale keď sa synovi náhodou  nedarí, nerobí im problém nadávať trénerovi aj vtedy, keď to vidí a počuje samotné dieťa.

Existujú rodičia, ktorí takmer násilím nútia študovať niečo, čo dieťa vôbec nebaví. Je to väčšinou to, čo chceli oni sami študovať, ale sa im to nepodarilo. Potom to väčšinou končí tak, že dieťa nejakým zázrakom školu aj doštuduje, ale  neskôr väčšinou aj tak robí to, čo pôvodne robiť chcelo. Dodatočne v dospelosti si urobí aspoň nejaké kurzy alebo začne študovať to, čo naozaj študovať chcelo. Potom existujú aj takí rodičia, ktorí sa dokážu dlhé mesiace tešiť z toho, že porovnávajú svoje dieťa so spolužiakmi v triede. Nesledujú napredovanie vlastného dieťaťa, ale radujú sa z toho, že tí ostatní sú v niečom horší. Súťažia navzájom v počte jednotiek, množstve krúžkov, v počte vystúpení v rôznych školských kultúrnych programoch a podobne. Raz som zažila aj takých rodičov žiakov, ktorí si rátali množstvo veršov v básni, ktoré na vystúpení povedalo ich dieťa a pýtali sa, prečo ich dieťa povedalo desať veršov a jeho spolužiak dvanásť.

Myslím si, že každý človek prichádza na svet s určitým plánom, ktorý jeho duša má a ak má v sebe dostatok sily, tak si za tým svojím plánom aj ide. A práve na tejto ceste pociťuje skutočné šťastie. Kto tú silu nemá, otupie, stráca životnú silu, utápa sa buď v nejakým závislostiach, alebo je nešťastný v bezmocnosti a vlastných strachov, napríklad z odmietnutie či opustenia. Je veľmi dôležité kráčať životom v súlade so svojím plánom duše. Rodičia by to mali chápať, dieťa citlivo pozorovať a podporovať ho  v tom, čo mu robí radosť a pri čom sa cíti naozaj šťastné.  Všetko ostatné sú len akési hry, ktoré  hráme a oberajú nás o energiu, ktorú by sme mohli investovať do pozitívnych vecí. Skúste so svojím dieťaťom len tak byť. Sadnite si k nemu, pozorujte ho a všímajte si jeho nápady. V dnešnej dobe je to ťažké, lebo sme zvyknutí len podávať výkony, ale za pokus to stojí. Celá rodina sa upokojí, odstráni sa zbytočná súťaživosť, stanete sa všetci viac sami sebou a hlavne zavládne pokoj, ktorý ponúka dostatočný priestor na premýšľanie, ale aj na rozvíjanie pozitívnych a tvorivých síl, ktoré všetci v sebe nosíme.

Ako sa oslobodiť od svojich ideálnych predstáv o dieťati?

Takmer všetci čelíme nesúladu medzi svojím idealizovaným životom a realitou, ktorú žijeme. Málokedy môžeme svoj život kontrolovať tak efektívne, že sme ušetrení rôznych nečakaných zvratov. Ľudský život prináša so sebou veľa príležitosti buď odporovať, alebo pochopiť a rásť. Je potrebné sa pozerať na svoje dieťa a na svoj život zo širšej perspektívy, v hlbších súvislostiach a vtedy sme schopní realitu pochopiť a prijať namiesto toho, aby sme s ňou bojovali. Ak potrebujeme urobiť zmeny, je lepšie, ak reagujeme z pozície spojenia než z pozície bezmocnosti a zúfalstva. Oslobodiť sa od zidealizovaných predstáv o dieťati znamená, pozrieť sa pravdivo na seba. Možno práve tak, ako bojujeme s prijatím dieťaťa, vzpierame sa aj prijatiu každodennej reality života. Ale práve priajtie reality ponúka aj rodičom nový priestor pre ich vlastný rast a rozširovanie obzoru. Výchova dieťaťa nám totiž poskytuje ideálny priestor na svoj vlastný rast a vlastné napredovanie. Výchova je obrovská výzva na to, aby sme sa stávali lepšími ľuďmi. Vytvára nám priestor na zastavenie sa, premýšľanie, uvedomovanie si nových vecí, transformáciu starých nepotrebných vzorcov správania. Vychovávame nielen deti, ale aj samých seba. Veď práve deti sú naši najväčší učitelia. Nové situácie, a tou je aj narodenie dieťaťa, môžeme vnímať s pokorou alebo môžeme reptať alebo sa hnevať. Záleží od priestoru, v ktorom sa nachádzame, záleží od toho, či sme v spojení alebo v odpore.  Niekoľkokrát za deň  sa nám núkajú príležitosti, aby sme sa radšej spriatelili  s ťažkými chvíľami, než zatínali zuby. Všetko spočíva v maličkých rozhodnutiach, ktoré robíme z minúty na minútu.

Deti túžia po pozornosti rodičov a po ich naplnenom vzťahu

Každý rodič si dáva otázku, ako zabezpečiť šťastný život svojmu dieťaťu. Hľadá tie nejlepšie cesty, najlepšie školy, exotické zážitky, najkreatívnejšie hračky... Túži si tak získavať pozornosť dieťaťa a jeho radosť. No niekedy z tohto všetkého nič nefunguje. A dospelí sa často pýtajú, prečo je to tak. Je to často preto, lebo deti cítia ich polovičatosť, nesústredenosť a neschopnosť aktívne počúvať. Deti cítia, keď  rodičov ich život nezaujíma na sto percent. A tak robia čokoľvek, aby ich priviedli k plnej pozornosti. Používajú na to napríklad plač, výbuchy zlosti, agresiu, trucovanie alebo sa prestanú učiť. Inokedy cítia nesúlad a napätie medzi rodičmi, a preto sa necítia šťastné. A tak, milí rodičia, snažte sa byť hlavne  spokojní vo vzťahu a prijmite svoje dieťa také, aké je.  Ono si vás vybralo a veľmi chce byť práve s vami. A vyhýbajte sa  predstave, že v každej situácii musíte  byť super dokonalí rodičia. Naozaj nemusíte byť vo všetkom perfektní, stačí, keď sa budete snažiť robiť veci najlepšie, ako v danej chvíli viete a ako to práve v danej chvíli najviac cítite. Život nie je len dobrý alebo zlý. Sú v ňom dobré i zlé chvíle, ale ak prevládajú tie dobré, tak je všetko v poriadku. V takejto rodine sú deti väčšinou veľmi šťastné a nič im nechýba. V takejto rodine sú šťastní aj rodičia, lebo sa cítia vo svojej  úlohe rodičov spokojní a spoločné chvíle im dávajú zmysel.

S láskou Jarka