Ako pristupovať k dieťatku, keď sa mu niečo nedarí a je z toho nešťastné, aby ste podporili jeho sebaúctu.
„Môj syn sa vždy hnevá, keď sa mu niečo nedarí. A ja už neviem, čo mu povedať, aby s tým prestal. Nič mu nepomáha, akoby ma vôbec nepočúval.“
Nejedna mamička sa takto sťažuje na svoju ratolesť. V tom nepočúvaní má pravdu, dieťatko nepočúva, pretože prežíva svoje nešťastie a je ním pohltené. Ale ono vníma. Vníma vašu nespokojnosť s ním, vašu nepohodu a chcenie, aby prestalo. A táto reč sa bohužiaľ zapisuje hlboko do jeho sebahodnoty a sebaúcty ako ODMIETANIE.
Možno si teraz poviete si, že vy len odmietate jeho emóciu, ktorú vo svojom nešťastí prejavuje. Lenže dieťa sa prvé roky svojho života so svojimi emóciami stotožňuje, a preto si vaše odmietanie emócií vzťahuje na seba a cíti sa ODMIETANÉ. A postupne si bude hľadať rôzne stratégie na to, aby sa odmietané necítilo.
Našťastie máte možnosť svojím prístupom sebaúctu vášho dieťatka podporiť. Zjednodušene povedané, stačí odmietanie nahradiť uznaním emócie, pretože to uznanie je veľmi dôležité.
Je to dokonca jedna z najdôležitejších psychických potrieb, ktoré deti potrebujú mať uspokojené - Potreba slobodne vyjadriť a mať uznané (validované) svoje emócie.
Čo to je, to UZNANIE EMÓCIÍ?
Mylne sa domnievame, že uznanie emócií je,
- keď nekričíme a dieťa milo a pokojne prosíme, aby už prestalo plakať (prosím ťa, už neplač...),
- keď ho presviedčame, že veď sa mu to vlastne podarilo (veď to nie je také strašné...).
- keď dieťatku povieme, že ho ľúbime, aj keď sa mu nedarí (nevadí, že sa ti to nepodarilo, ja ťa aj tak ľúbim...).
Toto nie je uznanie, toto je maskované odmietanie alebo zľahčovanie emócií, za ktorými je snaha a chcenie, aby emócie prestali. Toto chcenie popiera slovo SLOBODNE.
Lebo slobodne vyjadriť a mať uznané emócie ale znamená rešpektovať intenzitu, trvanie a prejav emócie tak, ako ju cíti dieťa. Dať mu v tom slobodu. Dopriať mu prežiť všetko tak, ako potrebuje.
Všímajte si preto svoje slová, či náhodou nie sú nenápadnými formami odmietania a zľahčovania emócií.
Práve cez zápory typu: NEmusíš plakať ... NIČ sa NESTALO... vášmu dieťatku hovoríte, že to, čo práve prežíva, by nemalo prežívať. A že sa vlastne nestalo to, čo jemu dáva dôvod na jeho emóciu. Takže ODMIETATE.
A navyše, ak ste nervózni z toho, čo vaše dieťa prežíva, hoci sa snažíte nedať to najavo, dieťa vašu nervozitu aj tak vníma. Aj keď sa pri tom usmievate a komunikujete s ním milým hlasom.
Ako by teda mohlo vyzerať UZNANIE v prípade, že vaše dieťa plače alebo sa hnevá, keď sa mu niečo nedarí alebo keď prehráva?
Prv než mu niečo poviete, postarajte sa o seba. Áno, bolo by fajn, keby vaše dieťa teraz neplakalo. Prijmite, že plače alebo sa hnevá, upokojte svoju emóciu a potom sa skúste pozrieť na svet jeho očami.
Jeho emócia je oprávnená, on nevie momentálne ináč reagovať, než krikom a plačom. Veď ono chcelo ten obrázok ináč nakresliť, krajšie. Ono chcelo predsa vyhrať.
UZNANIE JEHO EMÓCIE znamená, že ju nechcete meniť:
- ROZUMIEM, že sa teraz hneváš, že si smutný (Plačeš preto, lebo sa ti to nepodarilo, však?)
- Rozumiem, že sa ti to nepáči, veď jemu sa to môže nepáčiť. Môžete sa ho spýtať, čo sa mu nepáči, s čím nie je spokojné, ale iba ho počúvajte, nemusíte na to reagovať.
Môžete povedať, že aj vy sa niekedy hneváte, keď sa vám nedarí. Skúste nájsť nejaký zážitok, ako ste reagovali, keď sa vám niečo nedarilo. Podeľte sa s ním o to.
A vetu, že svoje dieťatko máte radi, aj keď sa mu nedarí, môžete pokojne vynechať.
Vaše dieťa nepotrebuje, aby ste ho mali radi, keď sa mu nedarí.
Ono potrebuje, ABY STE HO MALI RADI, AJ KEĎ PREŽÍVA TIE INTENZÍVNE EMÓCIE, keď sa mu nedarí.
A to sa udeje práve cez UZNANIE jeho emócie.
Lebo, ako som už spomínala, dieťa sa semóciou stotožňuje. Ak uznáte jeho emóciu, uznáte jeho. A to je najdôležitejšie. Cítiť sa prijaté aj vtedy, keď zažíva negatívne emócie.
S láskou a úctou,
