Úcta a rešpekt brána k laskyplným vzťahom

 

Ak sa navzájom rešpektujeme, nedochádza ku konfliktom. Keď sa nebojíme lásky a nekladieme pre svoju lásku podmienky, všetko sa zmení.  Ľudia majú málo úcty jeden k druhému, lebo nemajú úctu k sebe.

Ak niekomu hovoríme, čo má robiť a aký je, znamená to, že si ho nevážime, je to prejav nedôvery a absencia úcty.

 

Ak niekoho ľutujeme, prejavujeme nedostatok úcty. Ak ľutujeme seba, prejavujeme nedostatok sebaúcty. Ľútosť nie je súcit.

 

Keď niekoho ľutujeme, vyvoláva to našu vlastnú sebaľútosť. Pokiaľ vás ľutujem, znamená to, že si myslím, že nie ste dosť inteligentný či silný, aby ste situáciu zvládli sám. Ak ľutujete vy mňa, nevážite si ma alebo si myslíte, že nie som dosť inteligentný či silný, aby som všetko zvládol sám. Je vo vás pýcha, myslíte si, že ste lepší ako ja.

 

Keď sa snažíme pre druhého niečo urobiť  bez toho, aby nás o to žiadal, ukazuje to na nedostatok úcty, čo  zas ukazuje na neprítomnosť sebaúcty a prítomnosť pýchy.

 

Človek sa musí naučiť flexibilite pružne meniť svoje  postoje, dovtedy, kým mu  jeho vnútorná autorita cez viaceré cesty, (pocity, myšlienky, sny...) začne prinášať  pozitívnu spätnú väzbu. Tak spozná, že nadobudol postoj, ktorý  ho vedie k životu naplneného šťastím, zdravým, hojnosťou a láskou.  

 

Naučí sa  prijímať okolnosti také, aké sú a nie aké ich chce mať,  akceptovať všetko živé, žiť v súlade,  porozumení  a mieri s ostatnými formami života.  Naučí sa oceniť to, čo má, rozvíjaním pocitu dostatku a hojnosti  a  byť vďačný za dar života  predovšetkým rodičom, ktorý mu  dali telo a Bohu za dar existencie.  Potom si naplno uvedomí, že sme stvorení k láske.

 

 

Horus, ten čo prešiel kolobehom inkarnacií, cestou zverokruhu spoznal všetky protiklady, pozná dôsledky svojich rozhodnití, je flexibilný, spoznal kým je, vždy bol a vždy bude.

 

Som duchovnou silou vo svojom vnútri.


Som v tvojom vnútri.  Nie som v jednej duši o nič viac než v druhej, je to iba  otázka  miery uvedomenia. Niektoré duše sú vnímavejšie k božstvu v sebe než iné a sú schopné čerpať z tohto prameňa a žíť z neho. Preto sa môžu zdať ich činy nadprirozené, žijú  podľa Mojich zákonov a správne používajú silu, ktorú má v sebe každý. Vzduch je tu, aby bol dýchaný, ale záleží na tebe, či ho vdýchneš. Elektrika je tu, aby bola využitá, ale musí byť  najskôr spútaná, a potom  pripojená. Inak aj keď tu je, neprejaví svoju silu, čakajúcu na uvoľnenie.  Rovnaké  je to s duchovnou silou  v tebe. Je tu na tvoj úžitok, ale  pokým ju nezapojíš, zostane tam, kde je.

 

Eileen Caddy

 

Ó Majster, čo je čas?”

Potom ku mne prehovoril On, Majster:

Vedz, ó Thoth, na začiatku bola prázdnota a ničota: večná, nekonečná ničota. A do ničoty prišla myšlienka, zmysluplná, všeprenikajúca, a naplnila Prázdnotu.
Neexistovala žiadna hmota, len sila, pohyb, vibračný vír účelnej myšlienky, ktorá naplnila Prázdnotu.”

A opýtal som sa Majstra, hovoriac:

Bola táto myšlienka večná?”

A odvetil mi Prebývajúci, hovoriac:

Na začiatku bola večná myšlienka, a aby myšlienka bola večná, musí existovať čas. Tak do všeprenikajúcej myšlienky vyrástol Zákon Času. Áno, čas, ktorý existuje skrze všetok priestor, plynúci hladkým, rytmickým pohybom, ktorý je večne v stave znehybnenia. Čas sa nemení, ale všetky veci sa menia v čase. Pretože čas je sila, ktorá drží udalosti oddelené, každú na svojom náležitom mieste. Čas nie je v pohybe, ale ty sa pohybuješ skrze čas, ako sa tvoje vedomie pohybuje od jednej udalosti k druhej.

Áno, prostredníctvom času existuješ, všetko vo všetkom, večná Jedna existencia. Vedz, že hoci ste v čase oddelení, predsa stále ste Jedno vo všetkých existujúcich časoch.”

Prestal potom hlas Prebývajúceho a odišiel som uvažovať o čase. Pretože som vedel, že v týchto slovách leží múdrosť a cesta na preskúmanie mystérií času.
 

 Úryvok zo Smaragdové dosky Thotha Atlanťana,

 

 

 

 

Naše mysl by mohla z malé části spočívat v Já (v brahma) a práce (se vším ostatním) by šla sama sebou.

 

Prodlévej v klidu, příteli, tak často, jak jen můžeš. Při práci i zábavě. Znal jsem několik mladých žáků jógy (sám jsem mezi ně kdysi patřil), kteří chodívali meditovat do kina. Byli jsme odevzdáni Bohu a spočivali v jeho vůli jako v kostele. I při detektivce. Obojí jde velmi dobře. Víra v Boha nás naučila, že je všudypřítomný. A skutečně byl, i v tom biografu. I teď tam ještě je, protože je všude. Zkus si to, příteli...

 

Prodlévej všude v klidu Já, kdekoliv - v biografu i u televize.

 

Nejrychleji a nejspolehlivěji se dostaneš do klidu, staneš-li se pozorovatelem svého vlastního života, všech svých myšlenek a citů, pocitů i vášní, příhod a událostí. Indiferentním pozorovatelem. Vše to (včetně tebe) je jedinou nerozbornou iluzorní jednotou. Ale jednota sama není iluzí. I to, co se nám jeví jako myšlenkové formy, je brahma. Postavení neosobního svědka je rychlou, i když zatím jen poloviční cestou k pravdě. (pozn. Tato dualita je v sahadža nirvikalpa samádhi překročena)

 

Tomáš, Eduard: 108  meditací