LÁSKA je celistvoť – advaita.
Slovo láska čítame a počúvame už takmer všade, kam sa pohneme. Veľa ľudí o nej rozpráva, veľa duchovných vodcov ju považuje za jedinú možnosť, ako sa liečiť, veľa odborníkov na osobný rozvoj ju ponúka ako univerzálny liek na všetko.
Majú pravdu.
Porozumenie vytvára hlboké priateľstvo, je to láska.
Ponorte sa do tohto príbehu z knihy Malý strom o rodine z kmeňa Čerokiov...
 
Stará mama sa volala Včelička. Vedel som, že keď som ho v noci začul hovoriť: „Sme svoji, Včelička.", že vlastne hovorí: „Ľúbim ťa." Dalo sa to vycítiť z tých slov.
A keď sa zhovárali a stará mama povedala: „Si so mnou, Wales?" a on odpovedal: „Som s tebou.", znamenalo to „Rozumiem ti."
 
Pre nich bola láska a porozumenie to isté. Stará mama vravela, že nemôžeš ľúbiť niekoho, komu nerozumieš. Nemôžeš ľúbiť ani ľudí, ani Boha, ak nerozumieš ľuďom ani Bohu.
Starý otec a stará mama mali POROZUMENIE, a tak mali aj lásku.
 
Stará mama vravela, že s rokmi sa porozumenie prehlbuje a podľa nej môže ísť hlbšie, ako si vedia obyčajní smrteľníci predstaviť alebo pochopiť. A tak tomu vraveli - sme svoji.
 
Ako sa na Lásku pozerá etikoterapia?
Lásku vníma ako cielene zameranú, priateľskú pozornosť nasmerovanú na vytvorenie porozumenia, spojenia.
Láskou sa spájame navzájom a vytvárame väčší celok, na ktorom potom spoločne participujeme.
Láska je spojenie, ktorého plodom je na všetkých úrovniach spojenia - RADOSŤ.
Je teda opakom nenávisti alebo pýchy, ktorou sa navzájom oddeľujeme a vytvárame si osamotenosť a utrpenie.
Mnohé príručky odporúčajú ako návod na šťastný život - milujte seba a budete milovať iných, majte sa radi.
Otázkou je, ako to urobiť, ako lásku cítiť, zažívať, keď duša človeka je zranená, naplnená smútkom, žiaľom, hnevom alebo nenávisťou?
Ako milovať, keď len pri myšlienke na niekoho, koho vnútorne odmietame, sa v nás všetko vzbúri?
Ako milovať seba, keď človek na seba pozerá ako na obeť, alebo na niekoho plného chýb a nedokonalostí?
Za najväčšiu prekážku toho, aby sme vytvárali vzťahy plné porozumenia, považujem v súlade so starovekým Védskym učením sebanenávisť, sebaodmietanie a sebaspochybňovanie.
 
Čo je sebanenávisť, sebadmietanie a sebapochybňovanie?
Sú to negatívne postoje k sebe samému. Je to odmietnutie života v sebe samom. Vzorce sebanenávisti, sebaodmietania a sebaspochybňovania, ako aj vzorce bezmocnosti si navzájom odovzdávame z generácie na generáciu. Už malé deti sa ich učia v sebe vytvárať pozorovaním správania dospelých okolo nich. Tak sa im zapíšu do mysle, do neurónových spojení, a tak ich potom opakujú ako biologické automaty. Nevedome stále dookola, až do úplného vyčerpania, sebazničenia.
Čím intenzívnejšie prežívame tieto toxické vzorce, tým deštruktívnejšie pôsobia na naše vnútorné prežívanie seba samých. Potom sa zrkadlia v našich narušených vzťahoch k iným, ale najmä k sebe samým.
Narušenými vzťahmi sa uzatvárame do sociálnej izolácie, narastá arogancia, ignorácia, pýcha, oddeľujeme sa navzájom jeden od druhého. Dôsledkom je strach, smútok, trápenie, osamotenosť, tuposť, lenivosť, pažravosť, nenásytnosť, chtivosť.
Takéto nastavenie vnútorného sebaprežívania je základom pre ochorenia na telesnej úrovni. Oslabuje meridiány životne dôležitých orgánov. Oslabuje činnosť obličiek, pečene, žlčníka, srdca, tráviaceho aparátu, narastá strach, svalové napätie, stres a dôsledkom sú závažné psychické i fyzické ochorenia.
Srdce je nielen životne dôležitý orgán, ktorý zabezpečuje distribúciu krvi v tele, ktorá je výživou, pokrmom pre telo, ale je tiež silným zdrojom elektomagnetického vyžarovania. Naše srdce vytvára silnejšie elektromagnetické pole ako náš mozog.
Oslabené srdce má toto vyžarovanie slabšie.
Práve jeho vyžarovaním, ktoré je o to silnejšie, o čo pozitívnejšie emócie prežívame, vytvárame pozitívne pole nadšenia, vďačnosti, radosti, lásky.
Vzájomným spájaním sa, najmä hlbokým priateľským porozumením, vzniká prepojenie, ktoré v sebe pociťujeme ako príjemný pocit, teplo, priateľstvo, náklonnosť, lásku.
Ak stretnete človeka, ktorého srdce je naladené na vysoké vibrácie lásky, hneď to na ňom spoznáte. Oči mu žiaria, svietia, ústa sa usmievajú, cítite sa pri ňom príjemne.
Takýto človek ľahko vytvára porozumenie, je ľahké sa naňho naladiť. Rýchlo dokážeme byť s ním v spojení. Vytvárame jeden energetický celok.
Vytvoriť s niekým porozumenie neznamená so všetkým s ním súhlasiť, znamená to rozumieť tomu, z akého uhla pohľadu nám situáciu opisuje, ako k záverom, o ktorých hovorí, prišiel.
Potom stačí jednoduché potvrdenie pohľadom, že si vzájomne rozumejú a duše sú si blízke, tváre rozžiarené.
Je to stav Aloha – Lásky.
Naopak, na človeka s nízkym vyžarovaním elektromagnetického poľa, ktoré má blokované sebanenávisťou, často maskovanou a premietanou do vonkajšieho sveta ako nenávisť k niekomu alebo niečomu mimo neho, na takéhoto človeka je naladiť sa oveľa náročnejšie. V komunikácii s ním dochádza k nedorozumeniam, nepochopeniu, oddeleniu.
Láska je stav spojenia, ku ktorému dochádza po vzájomnom prepojení elektormagnetických polí bytostí, ktoré lásku vytvárajú v sebe svojím vnútorným sebaporozumením. Len človek, ktorý naplno rozvinul schopnosť milovať, môže lásku v sebe cítiť. Inak je to iba slovo, pojem alebo naučené správanie. Len takýto človek sa potom môže svojou vyžarovanou láskou dotknúť lásky vyžarovanej z inej bytosti, a tak sa vzájomne spojiť v porozumení.
 
Opak lásky, nenávisť, je stav, keď tieto polia sú navzájom oddelené. Zručnosti vyžarovať elektormagnetické pole lásky sa učíme rozvíjaním empatie, rozvíjaním schopnosti súcitu.
 
Súcit znamená sú–cítiť, teda cítiť to, čo cíti druhý človek. Súcit je jedna z najvyšších úrovní lásky, lebo umožňuje úplne prepojenie, zažiť celistvosť na všetkých úrovniach existencie.
 
Je to zručnosť, ktorej sa učíme opakovanou skúsenosťou niekoľko životov.
 
Aké sú dôsledky prvého a aké druhého stavu?
 
Dôsledkom spojenia, plodom spojenia, porozumenia je RADOSŤ.
 
Naopak, plodom nedorozumenia je smútok, hnev, osamotenie.
 
Prejavovať aj cítiť v sebe Lásku sa učíme.
 
Naučili ste sa to už?
 
Naše telo sa od narodenia túži všetko učiť.
Tak sme sa naučili chodiť, hovoriť, jesť.
Dovoľte si učiť sa, smiete pri tom robiť chyby.
Vývoj nášho učenia pokračuje celý život, nikdy nekončí. Sme súčasťou inteligentného samoučiaceho sa systému.
Veľa vecí, veľa myšlienkových vzorcov sme sa naučili. Stali sa nám návykom. Robíme ich nevedome kompetentne, automaticky.
Napríklad - jeme príborom, je to zručnosť, ktorú sme sa naučili.
Tak sa potrebujeme naučiť aj zotrvať v stave pokoja a cítiť Lásku.
 
Viete to už?
Osvojovanie nových návykov a zručností pokračuje celý život.
Návykom je aj negatívne myslenie. Vychádza z negatívnych skúseností. Stalo sa zlo-zvykom. Nepodporuje nás v zámere byť šťastní, byť v stave Blaženosti, čo je stav šťastia bez vonkajšej príčiny.
Takýchto zlo-zvykov, sebapoškodzujúcich návykov, sme si osvojili veľa. Patrí medzi ne oddeľovanie sa od iných - pýcha, strach, nedôvera, smútok, ľútosť, krivda, závisť, nenávisť, žiarlivosť, trápenie sa, pocit viny, výčitka, pohŕdanie, kritika, agresivita, hnev, arogancia, ignorácia. Tieto návyky, padnúť do automatického ne-súhlasu so životom, sú silne seba-deštrukčné, seb-poškodzujúce. Blokujeme si nimi životnú energiu, oddeľujeme sa nimi od života a postupne zomierame. Páchame nimi nevedome samovraždu.
Videli ste film Náš domov? Odporúčam pozrieť si ho.
Liekom na ukončenie opakovania týchto návykov je vytvorenie nových, preferovaných sebapodporujúcich návykov a vytvorenie zámeru, tie staré ukončiť.
Urobte rozhodnutie, že tieto staré návyky ukončíte. Urobte to teraz.
Zavrite oči a spomeňte si na situáciu, keď ste v sebe cítili intenzívny pocit lásky.
Môže to byť situácia, keď ste vy niekoho milovali, alebo keď ste v sebe cítili intenzívne, že vás niekto miluje a on vám to prejavoval.
Mohlo to byť rôznymi spôsobmi. Krásne ich popisuje kniha Päť jazykov lásky od Gary Chapmana. Odporúčam prečítať si ju. Dozviete sa v nej, že existuje niekoľko odlišných spôsobov, ako si lásku prejavujeme. Možno ste milovaný a neviete o tom, lebo spôsob, akým je vám láska prejavovaná, nepoznáte, a teda nevidíte. Náš mozog zobrazuje iba to, čo pozná.
Dôležité je spomenúť si na intenzívny pocit lásky vo vás, ktorý ste už niekedy cítili. Mohla to byť akákoľvek situácia. Možno tá, keď vás ráno budila starká a všade voňalo jej kakao.
Alebo tikot hodín, keď vám ako dieťaťu rozprával niekto rozprávku. Čokoľvek.
 
Urobte to teraz...
Spojte si túto udalosť s mentálnou kotvou. Čo vám tú chvíľu hneď pripomenie?
Môže to byť spojenie rúk na hrudi. Ľavá ruka na srdci a pravá krížom na nej.
Položte si tak ruky a precíťte pocit, ktorý vnímate, keď si spomeniete na situáciu, keď ste cítili lásku.
Tento pocit si dobre zapamätajte.
Prekrížené ruky na hrudi vám ho budú pripomínať.
Začnite si vytvárať návyk, aby vaše telo vždy, keď si spomeniete na túto udalosť, alebo keď položíte ruky na hruď, si vyvolalo tento príjemný pocit. Rozvíjajte ho ďalej.
Potom sa posúvajte ďalej, naučte sa vytvárať príjemný pocit tepla, usmievajte sa pri tomto novom návyku.
Kedy ste cítili intenzívny pocit tepla na hrudi alebo v tele?
Usmievajte sa pod viečkami v očiach. Ten úsmev posielajte všetkým vašim orgánom a bunkám. Vaše telo vám úsmev vráti a usmievať sa budú aj vaše pery. Pokojne sa pri tom smejte nahlas.
Užívajte si Radosť, veď cítite Lásku.
Rozvíjajte tento nový návyk, cvičte ho 21 dní každý deň, až kým sa stane nevedome automatickým.
Robte to vytrvalo a trpezlivo.
 
Naše telo sa všetko učí cez 4 kroky:
1. Nevie, že nevie.
2. Vie, že nevie.
3. Vie, že vie.
4. Nevie, že vie, robí to :-)
To chce veľa vytrvalosti a trpezlivosti, stojí to však za to.
Potom naučte tento svoj nový návyk aj niekoho iného.
Keď sa niekde stretneme, spoznáme sa, budeme sa navzájom na seba usmievať a v celom tele budeme cítiť Lásku. Naším vzájomným poznávacím znamením bude úsmev a láska v očiach.
Urobme to hneď. Tat hastu(sanskrit)- nech sa tak stane.
Rastieme spolu.
Vladimír Červenák, životný kouč a etikoterapeut
www.advaita.sk, www.vladimircervenak.sk

 

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS