Sidebar

Hoc žijeme v duálnom hmotnom svete, naše vedomie sa nachádza v priestore nedvojnosti, pokiaľ sme vnútorne spojení, celiství. Opačným stavom je oddelenosť nášho individuálneho vedomia, pýcha. Sme súčasťou kvantového poľa, kde každý bod tohto poľa si uvedomuje seba samého ako celok, ktorým sme.

Na týchto stánkach píšem o tom, ako kráľovná sebauzdravenia, etikoterapia nazerá na človeka a na svet. Som veľmi rád, že čoraz viac ľudí objavuje, akým užitočným nástrojom sebapoznávania je.

Napĺňa ma hlboká vďaka, že MUDr. Ctibor Bezděk, lekár, ktorý pôsobil aj na Slovensku, nám v etikoterapii zanechal posolstvo, ktoré sa dotýka duše.

Som vďačný za tento priestor, za to, že články si našli svojich čitateľov, robí mi radosť, keď dostávam na ne veľmi pozitívnu spätnú väzbu.

Etikoterapia patrí medzi kráľovské disciplíny sebapoznávania, dotýka sa nebies, nepoznaného tajomného v nás, ale zároveň je pevne ukotvená v zemi, racionálna a logická. Tak ako Tao, spája Nebo a Zem. Etikoterapeut alebo autoetikoterappeut prepája to, čo má na povrchu vo vedomí s tým, čo má hlboko v sebe. Prepája Nebesá i Zem.

 

Nie je to ľahká disciplína, vyžaduje vôľu a vytrvalosť. Vyžaduje hlboké odhodlanie spoznať pravdu o sebe, nech je akákoľvek, vyžaduje istú dávku odvahy dať dole masky, ktorými sme sa roky chránili. Odhaliť srdce. Vyžaduje stopercentnú ochotu zmeniť seba samého. Povedať životu, napriek všetkému, áno!

Pokročilí žiaci školy etikoterapie už dokážu rozumieť tomu, čo je človek ako multidimenzionálna bytosť. Dokážu sa orientovať v hre odrazov zrkadiel, kde nie všetky majú kvalitu tých Benátskych. Mnoho krivých zrkadiel nám tú pravdu zastiera, zneostruje, kriví. Tak radi podliehame ilúzii, a tak radi vidíme seba v lepších farbách, než aká je realita.

Nie je to však často tá skutočná pravda o nás. Všetky chyby, omyly, zlyhania, sú len ďalšia maska, nánosy procesu sebapoznávania, procesu učenia sa, procesu nášho rastu.

Učíme sa aj cez chyby a omyly. Učíme sa ako viac veci nekaziť, ako nerozbíjať naše vzťahy, ako byť múdrejšími, láskavejšími, súcitnejšími, duchovnejšími a pritom zostať človekom.

Škola etikoterapie je vysokou školou života, chodíme do nej všetci, dostali sme do nej pozvanie. Niektorí ju navštevujeme vedome, iní nevedome, ale ideme ňou všetci.

Sarita sa so školou etikoterapie stretla pred troma rokmi. Odvtedy v každodennom živote veľmi intenzívne vníma moje slová, Etikoterapia je rozpoznávanie pravdy o sebe samom v prítomnom okamžiku na rôznych úrovniach a poschodiach našej bytosti a rôznych uhlov pohľadu.

Ako sa pozrieť sám sebe do očí?

Aj keď táto definícia etikoterapie znie pomerne jednoducho, prax až taká jednoduchá nie je. Pozrieť sa sám sebe do očí v zrkadle správania svojich blízkych k sebe, prípadne v zrkadle udalostí okolitého sveta či v zrkadle vzťahu k sebe samému, to je umenie.

Keďže sme sa s etikoterapiou hneď od prvého kontaktu viezli na jednej vlne, stala sa umením aj výzvou v mojom živote,“ zdôveria sa mi Sarita.

Život mi hneď začal prinášať situácie, v ktorých som mohla byť architektom, bdelým divákom aj tvorcom zároveň. Všetky tie situácie boli v mojom živote aj predtým, pred etikoterapiou, ale nevidela som ich. Etikoterapia mi dala novú optiku, schopnosť vidieť to, čo predtým bolo mojim očiam neviditeľné. Rozpoznala som, že je to nádherná hra.“

Ako som klamala skôr, než som bola oklamaná

Možno jednou z mojich najnáročnejších skúšok počas obdobia, v ktorom sa učím pozerať na seba a svet pohľadom rozpoznávania pravdy o sebe samej, bolo prijať a vyriešiť v sebe situáciu, keď sa rozišli cesty medzi mnou a priateľom. Našiel novú lásku a išiel za hlasom svojho srdca. Cítila som sa oklamaná, zranená, podvedená, strašne nahnevaná. Uvedomovala som si, že sú to všetko zdravie poškodzujúce pocity, ale nemohla som ich v sebe potlačiť, vedela som už, že potlačením by mi ublížili ešte viac, preto dostali voľný priechod. Tak som sa chvíľu utápala v slzách, zlosti, bezmocnosti.“

Bezmocnosť je mimoriadne toxický životný postoj, človeka úplne ochromí. Stáva sa strnulým a život z neho odchádza. V bezmocnosti človek stráca vieru v život, Boha, aj keď je veriaci.

Korene bezmocnosti sú kdesi hlboko v detstve. Niekde na úplnom začiatku sme si vytvorili nesprávne, nezrelé detské presvedčenie, že sme bezmocní, a tak sme sa cítili. Náš mozog túto situáciu zafixoval vytvorením synapsý, neurónových spojení, ktoré potom v ťaživých situáciách počas celého ďalšieho života generovali v tele pocit bezmocnosti.

Takéto nesprávne pochopenia, koreňové vzorce je potrebné ukončiť, prepólovať z pohľadu dospelého celistvého pohľadu.

Len tak môžeme odpustiť iným aj sebe, len tak sa môžeme vyslobodiť zo zajatia okov bezmocnosti, ne-mocnosti.

Podporil som Saritu, aby nepotláčala svoje emócie, ale aby našla spôsob ako prepólovať pozornosť z toho, čo ju zraňuje, ťaží, čo ju robí bezmocnou, na to, čo dáva tejto situácii zmysel.

To sa ti povie, lenže on ma klamal, pošliapal všetky spoločné hodnoty, on, on, on...“ kričalo jej vnútro.

Stop. Pozri sa na situáciu, dievča, z vyššieho poschodia. Nie on, ale ty. A tichý hlások dodal – je tvojím zrkadlom. Čo si ty urobila rovnako ako on? Ja? Nič. Mala som chuť hádať sa. Potom mi to však došlo. Veľakrát som priateľovi nemohla na rovinu povedať niektoré veci. Predpokladala som, že by ich nebral, alebo by mal veľa nepríjemných otázok, alebo som sa bála jeho odsúdenia. A hlások vo mne dodal: „Nepovedala si, moja zlatá, celú pravdu, teda si klamala. Na energetickej úrovni je klamstvo len klamstvom, nech si oblečie akékoľvek šaty.“

Ako prijať kyslé bobuľky hrozna

Keď som toto zrkadlo pochopila na vlastnej koži, začala som prijímať s pochopením aj ďalšie situácie. Nie on, ona a ja, ale my ako ľudia, ako celok, ako energia, ktorá má z vyššieho pohľadu schopnosť ísť dopredu a silnieť napriek všetkému, čo hráme alebo na čo sa hráme v tomto živote. Prijala som teda môjho priateľa a jeho milú ako kyslejšie bobuľky hrozna vo mne samej, ako moje vlastné bobuľky. Ako niečo, čo som v sebe odmietala. A keďže boli kyslé a nedozreté a malé a moje, bolo ich treba s láskou a pochopením mojkať. Predstavte si, dalo sa to a, predpokladám, že to bol najdôležitejší, najlepší krok nielen v danej situácii, ale zároveň sa zrodil nový model môjho vnímania. Prevzala som totiž zodpovednosť za to, ako sa cítim. Ukázala som sama sebe, že mám v sebe zručnosť prepólovať zo zdravie poškodzujúcich pocitov na pocity zdravie podporujúce. Našla som tak pokoj, šťastie v sebe.“

Sarita si začala viac dôverovať, objavila schopnosť nachádzať možnosti, ako sa dostať do rovnováhy, ako nadobudnúť pokoj. S pocitom sily prichádzali inšpirácie, ako sa liečiť, ako sa cítiť silná, sebavedomá, zdravá, šťastná.

Ako porozumieť životu v nedvojnosti - advaite

Osobný príbeh Sarity je v tejto chvíli už len pozadím toho, ako zmeniť nielen uhol pohľadu, ale celú optiku, ktorou sa pozerala na svet, ako sa učila prebrať zodpovednosť za všetko, čo sa deje okolo nej, ako sa pozrieť na zdanlivú dvojnosť a vnímať ju z vyššieho pohľadu ako nedvojnosť, ako mnohosť v jednom.

V hmotnom svete sa stretávame stále s bojom protikladov, Protiklady sú zdanlivo, akoby v súperiacom, porovnávajúcom sa vzťahu. Plus a mínus. Toto plus a mínus vnímajme ako dve naše ruky, ktoré sú v skutočnosti jednou rukou, ktorá má dva konce, teda cez telo spojené. Ako dve naše nohy, ktoré tiež zdanlivo vyzerajú, že sú každá sama, ale sú prepojené telom. A takto je to aj v našom živote. Nekonečná špirála života je vlastne prúd energie. Má dva konce, dva póly, aktívny a pasívny, jeden pravotočivý, ten je dopredu smerujúci, je mužským princípom. Vystreľuje ako šíp, ako gama lúč, ako veľmi úzky lúč svetla, energie, ktorý je schopný rezať. To je to mužské presne určujúce, presne vymedzené, presne pomenované v nás.

Opačná strana špirály je ľavotočivá. Je to príjimajúci, nasávajúci, ženský princíp v nás, ktorý sa stále ako ulita slimáka otvára do väčšieho a väčšieho priestoru, a tak sa i vesmír rozpína donekonečna.

Tento princíp je možné objaviť úplne vo všetkom, je to zákonitosť energie, ktorá vytvára celý vesmír, celý hmotný svet. Zdanlivo je to duálne fungovanie, ale je to jedna energia. Kto to objaví, pochopí život. Porozumie seba.

Ako byť zodpovedný za život okolo seba

Pochopiť život v jeho konkrétnych situáciách, pochopiť jeho toky a energie vyžaduje stálu bdelosť. „Ako sa však vyrovnať z pohľadu nedvojnosti so zodpovednosťou za všetko, čo sa deje v našom blízkom, vzdialenejšom i ďalekom svete? Je vôbec možné byť zodpovednou za to, že niekto chytí nôž do ruky a zabíja? Je možné byť zodpovednou za to, keď v lese medveď napadne človeka?“ Tieto otázky si kládla Sarita.

To sú dve situácie posledných týždňov, v ktorých som hľadala svoju zodpovednosť. Veru som potrebovala vyjsť o fraktál vyššie, aby som videla. A videla som - nie vždy som dala plnú pozornosť svojim deťom, deťom v škole, kde som učila. Možno som im nevedomky ublížila. Odpusťte, prosím, deti. Odpusťte, že nie vždy som vám dala bezpodmienečnú lásku, ktorú ste potrebovali.“

Pokračovala v úvahách..

A útočiaci medveď? Prečo je v lese, v ktorom by mal byť doma, nervózny a agresívny? Pohľad na seba – do akej miery prispievam k podrazom voči prírode? Kde prižmúrim oči a som tolerantná k netolerantnosti k prírode? Z mojej, tvojej, našej myšlienky, z môjho, tvojho, nášho správania sa rodia presne takéto situácie, ktoré majú veľký potenciál byť lepšími a krajšími, ak si uvedomím/ -š/ -me, že som/si/sme zodpovední za všetko, čo sa deje v tomto svete.“

Sarita sa naučila, že prebrať zodpovednosť za SVOJ SVET neznamená iba starať sa o vlastné pohodlie a šťastie, ale cítiť sa byť zodpovednou za celý Svoj Svet.

Predstavujem si to tak, že ak mám menej pekné myšlienky, napájam sa na energiu toho, čo v mojom svete vytvára to menej pekné. Ak však vytváram pohodové, krásne myšlienky, dopĺňam svojou troškou celý ten velikánsky priestor dobra všetkých ľudí na svete, ktorý vytvárajú pozitívnym myslením oni. Som s nimi v nedvojnosti. Vytvárame spolu silné pole energie dobra a lásky, z ktorého môžeme všetci spolu piť a rásť. Toto všetko som pochopila, keď mi etikoterapia odfúkla z očí prach, cez ktorý som nevidela advaitu - nedvojnosť. Kráčam však po ceste ďalej a cítim, že rastiem do šťastia.“

Rastieme spolu. Poďte rásť s nami.

DagmaRA Sarita Poliaková, študentka školy života, školy etikoterapie,

VladiMír Červenák, etikoterapeut, životný kouč

 

 

 

 

BLOG COMMENTS POWERED BY DISQUS