Takže nedeľa  ráno.... a dve  pokojné prespaté noci vo vlastnom dome, vo vlastnej posteli.  Okolo 9-tej vybavila sesternica, že príde sestrička z ADOSky (agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti) ošetriť a previazať starkinu nohu. Tú odumretú nohu. Zostala ochromená.... za dvadsať rokov praxe vraj nič podobné nezažila. A tak, ako som si ja od starkinho príchodu netrúfla s tou nohou nič robiť (vyhýbala som sa pohľadu na ňu, ignorovala som ju,  desila sa, mala som strach, nevedela som prijať)  tak vysoko profesionálne sa k tomu postavila sestrička z ADOSky. A okrem iného skonštatovala, že to, že starkú nechali na ODCH v takom stave, je dôvodom aj na podanie  podnetu pre Ústav dozoru nad zdravotnou starostlivosťou, že operácia  v špecifickej (spinálne) anestéze mala byť dávno urobená. Postup, ktorí zvoli lekári bol neľudský a nehumánny. Tieto slová adoskovej sestričky a jej vyjadrenie, že ešte stále má zmysel a šancu operácia (teda amputácia) naštartovali vo mne celkom iné páky...  Akcieschopnosť  a akčnosť fyzického tela - rozhodnutie o okamžitom transporte do nemocnice, predtým ešte  telefonát  na pohotovosť, aby sme mali štempeľ od lekára z pohotovosti, že starká je pacient, ktorého hospitalizáciu nemôžu odmietnuť  (lebo celkom kľudne sa aj to mohlo stať, proste náš systém zdravotníctva funguje veľmi čudne - takže som chcela mať istotu, že ju prijmú a nepošlú nás obratom nazad). Náhodou mala pohotovosť lekárka, ktorá bola nedávno starkinou obvodnou, náhodou  sanitka  na transport bola nablízku... a náhodou, kým  sme starkú transportovali do nemocnice, udialo sa i jedno dôležité stretnutie....   Medzičasom do tej trmy vrmy prišli starkini  príbuzní (teda jej staršia dcéra a moja mama v jednej osobe). Táto časť by si zaslúžila osobitnú stať, ale tak okrajovo len toľko, že -  vzťah týchto dvoch žien (mojej mamy a mojej starkej) bol v znamení odmietania, pestovania pocitov ukrivdenosti,  nepochopenia a  až nenávisti. Súc si toho vedomá a rešpektujúc slobodnú vôľu človeka som mamke povedala, žeby som bola veľmi rada, keby starkej povedala, že jej odpúšťa, že prosí o odpustenie a tiež aby si odpustila sama sebe. A potom som ich nechala na chvíľu  osamote. Pri tejto lúčiacej sa dvojici (vtedy to ešte nevedeli, že zároveň sa aj lúčia)ostalo len ako aerosolový  sprey rozprášené moje  hoopoonooponoo...

Tak sme sa dostali do nemocnice. Zdesené tváre lekárov na chirurgickej ambulancii, presun  na oddelenie a osamenie v nemocničnej izbe. Starká ubolená po transporte, opäť v cudzom prostredí a bez mojej prítomnosti  stonala a volala celú noc... V pondelok skoro ráno návšteva u primára chirurgie s tým, že vopred dávam súhlas na starkinu operáciu. Že sám bude vidieť pri vizite, ako vyzerá jej pravá noha po 21 dňovom rehabilitačnom pobyte na ODCH... O desiatej telefonát z operačky, že starká je po operácii, a že ju zvládla  veľmi dobre.  Panebože to mi padol kameň zo srdca. Peklo bolo preč. Tá pekelne čierna, mŕtva vec bola preč. Peklo už nebolo. Len začiatok poslednej etapy na ceste do NEBA.Áno,  NEBO  sa začalo pripravovať na príchod ďalšej duše...   A ten „kto mal v tom nebi  v ten inkriminovaný týždeň službu“, odviedol perfektnú prácu. Čo mám na mysli?  Tak ako som už písala, boli v tom čase  augustové neznesiteľné horúčavy, na izbách pacientov na najvyššom poschodí pod plechovou strechou zvlášť. Bežne cez deň okolo 35 stupňov, nedýchateľný vzduch.  A ajhľa. Ako som písala, už v nedeľu ráno, dážď, mierne ochladenie a po celý zvyšok pozemského bytia mojej starkej jej samo nebo zabezpečilo klimatizáciu. Od pondelka  do...... (zatiaľ to ešte ponechám v tajnosti) popŕchalo, bolo daždivo, pod mrakom... proste celkom príjemne a osviežujúco. Áno, ako rekonvalescent po veľkej operácii mala na  nemocničnej izbe „klimatizáciu od dodávateľa  NEBO“.