Mgr. Vladimír Červenák

e-mail: Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.

tel.: 0903424 636

www.vladimircervenak.sk

Pôsobím ako etikoterapeut. kouč, konzultant v oblasti  osobnostného rozvoja  a celoživotného vzdelávania. Špecializujem sa  na  celostný životný koučing alebo Life Coaching, ktorý vychádza z pozitivistickej psychológie,  gestalt psychológie, z poznatkov neurolingvistiky, z poznatkov jogy, (Swami Shivanada, Maheswarananda, Nithyananda),  z Havajskej šamanskej tradície uzdravovania  a spirituality Teawaitu, (kumu Terenia Pomaika´i Mocna),  či učenia toltétskych šamanov, (Alicia Hamm, Roy Littlesan) či Tibetskeho buddhizmu (J.Sv. Dalajlama). Vo svojej predchádzajúcej manažérskej praxi  (do roku 2006)  som uplatňoval  koučing ako nástroj riadiacej praxe na dosahovanie profesijných aj osobných cieľov. V súčasnosti vo svojej práci využívam  viaceré metodiky  a postupy,  predovšetkým metódy NLP  (Neuro lingvistické  programovanie)  a v oblasti biznis koučingu  Biznis NLP, metódu  GROW, ktorá pri dosahovaní cieľov pomáha identifikovať realitu, nachádzať možnosti a vedie k rozhodnutiam/ voľbám, ktoré efektívne vedú k cieľom.

Od roku 2006 sa profesionálne venujem  etikoterapii, komplexnej autognostickej,  sebakoučovacej metóde, ktorú v našich podmienkach  zaviedol do  praxe MUDr. Ctibor Bezděk. Rozpoznávaním pravdy o sebe samom v prítomnom okamžiku náchádza etikoterapia prekážky na ceste k spokojnému životu naplneného radosťou, šťastím,  zdravým a hojnosťou v narušených vzťahoch. Metóda je zameraná na hľadanie príčin nespokojnosti, chorôb, agresivity, strachu v narušených vzťahoch k sebe samému, iným ľudom a  celku, ktorého sme súčasťou. Etikoterapia je jednou z najúčinnejších  metód  na hľadanie hlbokých príčin ochorení   a na  rozpoznávanie emócií, stratégií a vzorcov správania, ktoré poškodzujú zdravie.   Príčinu chorôb, nehôd a úrazov nachádza v narušených vzťahoch k sebe samému, k iným ľuďom  alebo k životu ako takému. Etikoterapia je hlbinnou autoterapiou človeka smerujúceho k  celistvosti.  V procese koučovania  budujem partnerský, priateľský vzťah, založený na  dôvere.  Klienta vnímam  celostne, komplexne  so všetkými vzťahmi a súvislosťami, ktoré mu umožňujú rozvinúť  jeho potenciál,  smerom k  osobnostnému rozvoju a rastu. Vediem školu etikoterapie a etikoterapeutických zručností Advaita, praktický  autognostický - sebakoučovací  seminár, zameraný na  osvojovanie princípov a metód etikoterapie a tréning etikoterapeutických zručností.  Do roku 2018 ju absolvovalo na rôznych úrovniach  už viac ako 2000 účastníkov. Škola je zameraná na získavanie zručností v oblasti  životného štýlu zameraného na vytváranie a udržiavanie zdravých vzťahov so sebou samým  s inými ľuďmi, prírodou, životom ako takým.  Učí ako si udržať fyzické, mentálne, emočné i spirituálne zdravie. Ako životný kouč pracujem aj s individuálnou klientelou predovšetkým hľadajúcou odpovede na otázky, ako liečiť narušené vzťahy, ako hľadať hlboké príčiny ochorení, ako riešiť párové vzťahové krízy, ako  budovať viacgeneračné vzťahy, ako riešiť medzigeneračné krízy a konflikty.

Vladimír Červenák, etikoterapeut:

Nadväzujem na odkaz zakladateľa etikoterapie Ctibora Bezděka a na odkazy slovenských velikánov svojej doby, ktorí v tichosti rozpoznávali život

Narodil som sa v znamení Škorpión. Pre nás Škorpiónov je príznačné, že sa radi ponárame do hlbín, radi skúmame tajomstvá života. Tak ma prúd životnej energie priviedol cez rôzne filozofie a myšlienkové prúdy k  sanskritskému slovu Advaita. Skrýva sa za ním jedna z najstarších filozofií, filozofia  Nie-dvojnosti. Filozofia celistvého pohľadu na život, na Vesmír, na Boha.  Advaitický svetonázor opravuje mylný  výklad, alebo preklad o Pravde, že Boh je Jeden a tvrdí, že Boh alebo Božské je Jedno. Jeden celistvý, prepojený svet, jeden živý Vesmír, Jedno Vedomie. Nahliada na život a na svet ako na celistvý, nerozdelený hranicami. Človeka vníma ako integrálnu súčasť celistvého života. Život bez hraníc. Advaita je starobylý svetonázor, na jeho základoch vznikli vedy o celistvom živote – orthobióza. Tak ako sa vekmi vedomie  ľudí uzatváralo a upadalo do pýchy, strácala sa aj Védska múdrosť o prepojenom vesmíre, o prepojenom kontinuálnom živote. Po vekoch temnoty ducha, vekoch v sebe uzatvorenom vedomí, vekoch stratenosti samých v sebe, sme na začiatku etapy postupného prebúdzania, rozpamätávania sa na svoju podstatu. Prenikáme do hlbín temnoty našej duše, kde sme uväznili spomienky na to podstatné - čo sme. Opätovne nachádzame stratené či odmietnuté, alebo odpojené časti seba samých, svoje stratené a opustené subosobnosti.

V okolí Hurbanova (predtým Stará Ďala a ešte predtým possensio Gylla), kde som vyrastal, sa nachádza veľa archeologických nálezísk z obdobia neolitu. Na keramike tohto obdobia boli jedinečné ornamenty v tvare štvorca a doň vpísaný kruh.  Starobylý symbol vedomia. Odkaz na pradávne poznanie a múdrosť predkov. Štvorec a kruh. Kruh ako nekonečné, dokonalé, celistvé vedomie ukotvené v hmote – v štvorci. Prepojenie individuálnej časti nášho vedomia, označované v Starom Egypte ako BA,  s univerzálnym vyšším JA, označované ako KA. Spojené KA a BA je graficky  vyjadrené spojením kruhu a štvorca.

V našich rozprávkach, mýtoch, v našich histórických odkazoch je veľa múdrosti, je v nich slovanská poetika. Naši predkovia múdrosť dokázali dať do príbehov. Slovenský rozprávkár Pavol Dobšinský spísal slovenské ľudové rozprávky. Najmä jeho pôvodné zápisy sú rozprávkami niekedy plnými hororu, plnými tienistých stránok života, ale veľa múdrosti je za nimi. Ak ich vnímame ako strašné, hororové, hlboko nechápeme odkaz predkov. Stratili sme schopnosť porozumieť im preto, že nemáme svoje vlastné korienky. Nemáme korene, nie sme zakorenení vo svojich životoch, nie sme prepojení so svojou prapodstatou.

Veľmi často sa zamýšľam nad tým, ako málo poznáme vlastnú históriu. V Bratislave zvyknem hovoriť – pozrite sa, tu je Bratislavský hrad. Sme naň pyšní, ale vieme, kto ho postavil? A ľudia nevedia, že ho postavil Žigmund Luxemburský, syn Karola IV. Žigmund bol najprv uhorským kráľom až potom rímskym cisárom. Miloval Uhorsko a Bratislavu staval ako svoje sídelné mesto. To málokto z nás vie. Vieme však o Jánošíkovi, ktorý zbojníčil  a podľa vtedajších zákonov bol zločincom. Vieme takmer o každej minúte jeho života. To je to naše rebelstvo.

Zároveň si neuvedomujeme, že aké hodnoty preberáme s velebením Jánošíka a zbojníkov, preberáme klamstvo a zlodejstvo. Legalizujeme totiž to, že možno k niekomu prísť a niečo mu zobrať, čo je jeho. Dokonca Jánošíka, zbojníkov obdivujeme, hovoríme – bolo to, je to správne. Čo takýmto chápaním spúšťame?  Zmätok v hodnotách. Deje sa nám to potom aj v súčasnom živote. Nadávame na suseda, politikov, bohatých a čudujeme sa, že vôbec sú a môžu existovať nejakí zbojníci. V takejto podobe sa nám zbojníci a zlodej nepáčia, už nie sú až takí veľkí hrdinovia. Ale veľký rozdiel medzi Jánošíkovým zbojstvom a tým súčasným nie je. Na energetickej úrovni je to to isté.

Podobných príbehov by sme našli v histórii veľa. Mnoho osvietených ľudí na Slovensku žilo, ale žili napríklad aj na dvore Márie Terézie. Majú slovenské korene. Boli to rôzni vedci, umelci, no my v súčasnosti vieme o nich veľmi málo, pritom naše národné sebavedomie by to veľmi potrebovalo.

Obdivujem, napríklad Mateja Hrebendu, misionára slovenského národa. Čo dokázal? Pochopil, že všetko vzdelanie, čo mal v sebe, nestačí, neprináša osoh. Zobral krošňu, naložil do nej kalendáre, v ktorých boli praktické rady – ženičky, keď idete variť, umyte si rúčky, lebo ste boli predtým na latríne. V kalendároch jednoduché veci  boli a on chodil po dedinách a roznášal, lebo vedel, že treba stavať od základu. Jednoducho – prvý slovenský kolportér kalendárov, kníh, tlačeného slova.

Niekedy sa aj ja cítim ako Matej Hrebenda. Na seminároch potrebujem ľuďom, ktorí prišli za etikoterapiou, vysvetľovať úplne základné veci.  Od piky všetko. Presne taký pocit mám. Často snívame o obrovských, hrdinských činoch, no nevieme, že sa hovorí ďakujem, že sa hovorí prosím. 

To sa vlastne dotýka mojej osobnej histórie. Už na gymnáziu som totiž bol dobrovoľným osvetovým pracovníkom, potom som si urobil osvetovú strednú školu knihovnícku, na vysokej som študoval kulturológiu. Celé to vlastne bolo o tom, že som od detstva veľmi intenzívne cítil potrebu šíriť osvetu. To mám zapísané ako kód pre súčasný život. Viem, že to treba a veľmi veľa som sa práve na tomto poznaní učil. 

Veľké, vznešené ciele sú fajn, keď ich človek má. Často však nemáme zvládnuté základné veci, ako napríklad povedať – ospravedlňujem sa ti, keď som ti nejakým spôsobom ublížil. Nehovoriť ani si nemyslieť – tak ti treba. Arogancia vo vzťahoch nemá miesta. Treba prijať zodpovednosť za seba a ospravedlniť sa – ospravedlňujem sa,  že som to urobil, v tej chvíli som bol slabý a nezvládol som niečo, odpusť mi, prosím. Veľmi ťažko padne, podľa mojich skúseností, ľuďom povedať takéto slová. Vidím na seminároch, ako ťažko odpúšťame druhým, ako ťažko odpúšťame sami sebe. Nechápeme,  že zlyhanie je procesom učenia, niečo potrebujeme pochopiť.

Len vďaka mnohým zlyhaniam som dnes tam, kde som a viem, že to môžem v súčasnosti robiť inak. Toto učím na svojich kurzoch a toto poznanie chcem odovzdať aj cez túto knihu. Nech sa všetci ľudia naučia prijať svoje omyly a chyby, lebo len vďaka nim sa posúvajú dopredu. To je cesta, ktorá nevedie cez trestanie seba či iného, ku ktorému majú mnohí blízko.  Je veľmi smutné, keď sa človek trestá za chyby, ktoré urobil. Nemali by sme sa trestať, ale chyby prijať. „Trestom“ by potom mal byť  zámer, že chyby už  nebudeme opakovať, že už budeme konať správne. Vtedy je človek múdry. Teda nie trest, naopak, mali by sme sa oceniť a poďakovať si za ťažkú cestu, ktorou sme prešli. Týmto spôsobom človek múdrie a môže ísť ďalej. Je to veľmi silná téma a pritom taká obyčajná, ľudská.

Svoju úlohu vidím práve v možnostiach šíriť myšlienky, nabádať napríklad na pohľady do histórie. V nej nájdete mnoho významných ľudí zo Slovenska, na ktorých máme právo byť hrdí. Múdrosť je v národe. Treba si tieto súvislosti uvedomiť a národ pozdvihnúť, presmerovať na pozitívne vzory. Dávať tiež mladým do pozornosti – pozrite sa, koľko našich múdrych, šikovných, zručných ľudí máme vo svojich národných koreňoch, pozrite, čo dokázali. V každom človeku je veľa múdrosti. Obyčajný bača na dedine má veľkú múdrosť v sebe, skromnosť a  správne nazeranie na život. To nie je vo vystavovaní sa a v obdive niečoho cudzieho. Všetko máme doma, veľa múdrych ľudí v našej krajine žije, oni rozpoznali v tichosti život. Pesničkári, hudobníci.

BA a KA v rôznych systémoch majú rôzne označenia. Napríklad Rozekruciáni to individuálne, teda život, označujú ako kríž, a dušu ako ružu. Ruža a kríž sú telesne to individuálne, a kolektívne, nehmotné, to neprejavené. Duša a telo, kríž a ruža.

V egyptskej mystike označenie BA a KA znamená individuálne a kolektívne vedomie. BA označovalo individuálnu časť duše, za ktorú sa človek považuje vo vtelení, v ktorom sa nachádza.

KA bola univerzálna duša, ktorá je bezhraničná. To sú dva konce jednej energie. Je to jedna energia, neoddelená. Niektoré systémy považujú hmotný a nehmotný svet za vzájomne oddelené svety. V starom Egypte BA a KA za oddelené nepovažovali.

Energia, ktorú som pomenoval, vytvára celý hmotný vesmír tým, že je v dualite a plynie. V tomto plynutí jej časť dopredu smerujúca je vyjadrená symbolom hada, ktorý sám seba pohlcuje, uzatvára kruh a vstupuje sám do seba. Špirála potom pokračuje v ňom, vo vnútri. Je to veľmi silný symbol.

Keď sa cítime stratení vo vonkajšom svete, vojdeme do seba a pohybujeme sa vo vnútornom svete, ktorý je ďalšou dimenziou. Vždy je to však prúd energie smerujúcej dopredu, je to pravotočivý prúd. Špirála sa zaťahuje, posúva  dopredu, ale jej druhý koniec sa automaticky, odtáča. To je zákonitosť a v nej dochádza k stálemu rozširovaniu. To je jedna a tá istá energia. To je jedno BA a druhé KA. Na jednej strane si človek uvedomuje seba, na druhej  strane sa má rozpoznať. Aj „chvost“ je môj, nielen „hlava“.

V jednotlivých mystických školách v Egypte, ktoré mali dvanásť chrámových stupňov, sa adept učil všetky tieto zákonitosti. Nazrime teraz do histórie. Židia  žili v Egypte, a tak bol Mojžiš vlastne egyptský zasvätenec, ktorý ním prešiel kompletne. Keďže si však uvedomoval svoj koreň, svoj národ túžil vyslobodiť z otroctva. Vyviedol ich aj s poznaním, ktoré mal, a tak vo svojej podstate bol Mojžiš naladený na KA, spojil sa s Bohom a dostal posolstvá, ako svoj národ pozdvihnúť.

Toto je úlohou každého mystika. Potrebuje rozpoznať, že mystickou cestou nejde len pre seba a za seba, ale pre celú komunitu, za ktorú je zodpovedný, s ktorou sa stotožňuje. Keď som Žid, som celou židovskou komunitou. Takto to mohol Mojžiš mať. Tým mal aj veľký vhľad, aj veľkú podporu a mohol sa priblížiť k Bohu. Boh sa mu ukázal, a tak dostal misiu a víziu. Takto vznikla židovská Kabala, ktorá je zložená zo slov KA a BA, ktorá učí, ako narábať s energiou, ktorou sme, ktorú meníme cez slovo na zvuk a zvuk tvorí náš život. Ako so slovom, s energiou narábame, takí sme.

To nie je niečo, čo je nám vzdialené, nie je naše. Do akej miery sa nás to týka? Vo veľkej, lebo slovo je MERKABA. Mer je svetelné telo a KA a BA opäť spojené v tele, čiže prepojená pravej a ľavej hemisféry v svetelnom tele.  Tu je naša schopnosť astrálne cestovať. Šieste naše telo je astrálne telo, ktoré  nám umožňuje akoby opustiť fyzické telo a uvedomovať si aj iné dimenzie, iné reality. Všetci, ktorí meditujú a sú pokročilí v meditáciách, toto veľmi dobre  poznajú.

Mne havajské cestovanie veľmi pomohlo prečistiť si astrálne telo, mať schopnosť sa po energetickej úrovni presúvať na iné dimenzie, iné svety, iné miesta na Zemi.  Schopnosť presúvať sa na energetickej úrovni prináša veľkú radosť. Človeku dvíha sebavedomie a vedomie, že má možnosť a schopnosť. Sme prepojení, silní. Kedykoľvek sme však v detstve stratili  vedomie prepojenia a uvedomenie, prijali sme, že sme malí, slabí, nemožní, neschopní, takéto vedomie sa stalo akoby pravdou o nás a začalo veľmi silno určovať,  determinovať náš život. Vznikli koreňové vzorce.  Ak sme totiž uverili či veríme svojej bezmocnosti, celý vesmír hovorí – nech sa ti tak stane. Máš mať, čo chceš, budiž. V sanskrite That has thu. Nech sa tak stane.

MUDr. Ctibor Bezděk definoval etikoterapiu ako terapiu či liečenie seba samého pravdou o sebe. Pravdivosť ako cnosť je etická kategória. Lepší názov nevymyslím, ani keby som chcel.

Etikoterapia je v podstate liečenie pravdou o sebe, a tým sa stáva najtvrdšou, ale zároveň najúčinnejšou liečebnou metódou. Hľadanie duchovných príčin chorôb je súčasťou každej celostnej terapie, ktorá chápe človeka ako jednotu tela, duše a ducha.

Etikoterapia je celostným holistickým koučingom založeným na počúvaní. Pomáha ľudí liečiť v procese sebauzdravovania a hľadania príčin ochorenia na hlbokých úrovniach a vedomého duchovného rastu. Koučing ich podporuje, aby urobili rozhodnutia v zmene postojov, zvykov a vzťahov smerom k prírode, otvorenosti a rovnocennosti.

Ochorenie nie je niečo, s čím treba bojovať, alebo nad čím je možné zvíťaziť. Bojujeme totiž sami so sebou. Kto je víťaz a kto porazený v takomto boji? Ochorenie je stav, keď naše telo hľadá stratenú rovnováhu a pokúša sa ju znova nadobudnúť. Choroba môže byť spojenec, ktorý nám ukáže, aký svoj postoj potrebujeme zmeniť, aby sme rovnováhu nadobudli.

Etikoterapeut pracuje s tým, čo sa skrýva v jazyku človeka. Ako klient prevažne myslí, čo ho trápi. Tak odhaľuje, ktorá negatívna, toxická emócia či agresivita deštrukčne v človeku pôsobí. Agresívne sú hnev, závisť, nenávisť, ľútosť, pohŕdanie, žiarlivosť, trápenie sa za iných, strach, pocit viny, kritika, výčitky, krivda alebo aj pýcha. Z praxe poznám prípady, keď sa klientka zbavila pocitu viny z vykonaného potratu, odpustila si a v duši takto potratené dieťa požiadala o odpustenie. Zmierila sa s ním, následne našla stratený pokoj v duši. Zlepšil sa jej spánok, pocit strachu a neskôr došlo k spontánnemu vyliečeniu na fyzickej úrovni, keď sa stratili nádory na maternici, vaječníkoch alebo prsníkoch.

Ako etikoterapeut používam aj ďalšie nástroje, ktorými sú energoterapia a regresná terapia. Aj hlboko potlačené spomienky, traumy majú toxický vplyv na zdravie človeka. Pôsobia ako kyselina, ktorá rozleptáva dušu a deštrukčne pôsobí na telo. Preto je veľmi dôležité mať usporiadané, láskyplné vzťahy predovšetkým s najbližšími členmi rodiny. S rodičmi, partnermi, deťmi.

Čo znamená zdravo žiť? Podľa mojej mienky predovšetkým zdravo myslieť. Človeku najviac ubližuje to, ako myslí a o čom premýšľa. Koľkí z nás sa denne kritizujú, sú so sebou nespokojní. Dokonca si nadávajú v duchu či nahlas, sú k sebe neúctiví? Nedostatok sebaúcty je vážnym indikátorom, že duša prahne po láske. Dôsledkami sú časté nádchy, ochorenia dýchacích ciest, trávenia. Tam všade sa prejaví blokovanie energie. Skúsme si, napríklad, pri jedení polievky predstaviť, že s prvými lyžičkami konzumujeme sebaúctu a tá sa zo dňa na deň v našom živote začína prejavovať. Platí zákon - na čo sa sústredíme, na čo myslíme, to si priťahujeme. Ak premýšľame o chorobe, priťahujeme si chorobu. Ak o chudobe, priťahujeme si chudobu. Preto treba hľadať svoje vnútorné zdroje a sústrediť sa denne na vďačnosť, radosť, šťastie, hojnosť, zdravie. Často veľmi spontánne vieme odpovedať na otázku, čo nechceme, a oveľa menej premýšľame o tom, čo v skutočnosti chceme.

Etikoterapii sa venujem od roku 2006 a vnímam ju ako autoterapiu. Som terapeutom sám sebe a rozpoznávam pravdu o sebe samom v danej chvíli. Akú pravdu? Napríklad takú, čo mi bráni byť šťastným človekom, čo mi bráni byť zdravým človekom, čo mi bráni, že nie som spokojný? Alebo že mám často negatívne emócie, alebo niečo, čo ma obťažuje. Čo je dôvodom, že sa mi dejú v živote nejaké veci. Etikoterapia príčiny týchto problémov nehľadá mimo človeka, ale v sebe a definuje príčiny toho, že mi niečo bráni byť šťastným, zdravým, spokojným. Narušené vzťahy. Môžu byť v troch úrovniach. Narušený vzťah k sebe samému, k iným ľuďom a narušený vzťah k celku, ktorého som súčasťou a ktorý ma presahuje. Napríklad život na Zemi.

Ktorý narušený vzťah pokladám za najkomplikovanejší? Vzťah k sebe samému. Jednoduchý príklad: ak si niekto sám sebe nadáva, vyčíta si niečo, ignoruje sa, ignoruje to, čo cíti a vníma, tiež to, čo by mal urobiť a neurobí, ale mávne nad tým rukou, tým si naruší vzťah k sebe samému. Z toho, samozrejme, vyplývajú dôsledky. 

Etikoterapia je príčinná sebapoznávacia metóda, lebo ide po príčinách, nie po prejavoch, symtómoch. Keď ochoriete a idete k lekárovi, on sa zaujíma o symptóm, ktorý treba podľa neho potlačiť alebo odstrániť. To však neznamená, že sa problém stratí. Je potlačený a čaká, kedy sa niekde inde môže objaviť. Etikoterapia toto necháva medicíne, to je jej parketa na úrovni tela. Etikoterapia ide po príčinách v narušených vzťahoch.  

Rozpoznávanie pravdy o sebe samom je rozpoznávaním toho, akou som bytosťou. Kto som? My veľmi málo vieme o tom, kto sme. Vieme, kto alebo čo nie sme. Len tušíme, kto sme a nevidíme svoje tiene. Na druhej strane človek si stále potrebuje zvyšovať sebaúctu a vylepšovať obraz o sebe, že je lepší ako v skutočnosti je. Cíti, že má nejaké slabiny, tienisté stránky. Od tých by sa najradšej oddelil – to nie som ja. Túži sa vidieť v tom najlepšom svetle. Tu je problém. To, čím sa túži stať, či kým túži byť, vydáva za skutočnosť, ale pravda je úplne inde.

Zázračno je v tom, že kým človek neprizná, nerozozná pravdu o sebe samom, nemôže ju ani zmeniť. Napríklad ak  žiarli, nemôže prestať žiarliť a vyliečiť svoju žiarlivosť, kým neprizná, že žiarlivý je. Kým si myslí, že je otvorený, že nežiarli, že dáva vo vzťahu slobodu, potom so svojou žiarlivosťou ani nemôže nič urobiť. Jeho okolie bude trpieť, on bude trpieť a všetko je v kruhu, ktorý nemá riešenie.

Etikterapia však jasne nastavuje obraz, aký som v danej chvíli bez ohľadu na to, akým sa túžim stať. Potom dostávam možnosť definovať si zámer a urobiť rozhodnutia, ktoré povedú k zmene. Nemôžem totiž zmeniť v sebe to, čo som ani nerozpoznal, ani nepriznal. Prijať, pochopiť, odpustiť a prevziať zodpovednosť, tak rastieme spolu.