Keď pred Boha predstúpilo jeho dvanásť detí, do každého z nich vložil semiačko ľudského života. Jedno po druhom predstupovali pred neho, aby si vzali svoj dar, svoju CNOSŤ.

Prvý bol Baran: „Tebe, Baran, dávam svoje semeno ako prvému, aby si mal česť zasadiť ho, a aby sa v tvojej ruke miliónkrát rozmnožilo. Nebudeš mať čas pozorovať, ako rastie, pretože všetko, čo zasadíš, vytvorí ďalšie semená, ktoré bude treba zasadiť. Budeš prvý, kto prenikne ľudskou mysľou, to je mojím zámerom. Tvojou úlohou nebude starať sa o túto ideu, tvoj život je čin, ktorý ti prisudzujem, a jedine čin je zvestovať ľuďom moje stvorenie. Za tvoju dobrú prácu ti dávam cnosť SEBAÚCTY.“  Baran sa ticho vrátil na svoje miesto.

Každé znamenie, kazdá planéta si nesú v sebe cnosti i neresti, ktoré nemusia mať svoje stabilné miesto. V priebehu života/ životov sa môžu meniť a z priestoru cností sa môžu dostať do priestoru nerestí a naopak. Zmena závisí od toho, v akom priestore sme my. Či svoje vlastnosti a emócie kultivujeme v priestore spojenia a tvorivosti, alebo sa opúšťame  a ony sa prepadajú do priestoru nedôvery a strachov. 

Tu mi prichádza na um veta, ktorú som počula na mierovej náboženskej konferencii kedysi v Brne: "Každý anjel má svoju minulosť a každý hriešnik má svoju budúcnosť." Každá cnosť sa môže stať neresťou, ak si na nej vybudujeme závislosť. Každá neresť sa môže stať výzvou na RAst.