Často sa mi v živote stáva, že som mostom :-) Spájam. Túto "funkciu" som si všimla už dávno, teda v minulom storočí, keď som pracovala ako novinárka a spájala som cez slová, vety, články ľudí v rôznych príbehoch. Vidím, že mi to ostalo a dokazuje to aj najnovší príbeh z januárových dní roku 2026. Je opísaný nižšie. Na úvod však chcem napísať, že je obrovským zázrakom, ako vesmír funguje a ako som fascinovaná tým, čo sa deje presne tak, aby RAdosť rástla, aby všetko dosadlo k sebe ako najpresnejšie puzzle, aby každý človek bol na správnom mieste a mohlo sa rozkrútiť koleso osudu:

Chvíľu som uvažovala, ako pokračovať v písaní o tom, čo som si pribalila na Zem do karmického batôžka. Či vždy ďalšiu časť pripojiť už k tej existujúcej, či každej dať vlastný priestor. Rozhodla som sa pre druhú možnosť, a tak vzniká ČO SOM SI VZLA DO VIENKA číslo dva. Je viac zamerané na etikoterapeutickú tému, o ktorej som už veľakrát rozprávala na ženských kruhoch, prednáškach i workshopoch – som celkom ako moja mama. No rada pri tejto téme používam aj vetu, ktorú mám od Vladka Červenáka, môjho učiteľa etikoterapie: päťdesiat percent teba je tvoj otec, päťdesiat percent tvoja mama a čo s tým urobíš, si ty.

Už niekoľko týždňov mi ide hlavou zapisovať všetko to, v čom sa mi spája etikoterapia s astrológiou a s celou mojou cestou životom.  Totiž, ako som vstúpila na sebapoznávanie cez etikoterapiu, zažívala som silné momenty wau efektov, silné procesy, silné chvíle, keď som si myslela, že práve toto je najviac. Teraz som už takmer dvadsať rokov intímna priateľka s etikoterapiou aj s astrológiou a pozorujem, ako sa otvorila iná - nová cesta sebapoznávania. Je bez prvotných wau efektov.  Je tichá.

Starý rok uzatvára kapitoly svojho času a ku mne silno prichádza pocit úcty za všetko, čo priniesol. Veľakrát totiž zvykneme odchádzajúci rok hodnotiť, porovnávať, niečo z neho vyzdvihnúť, dvíhať si cez úspechy v ňom svoje ego, alebo naopak, to, čo sa nepodarilo, je fuj, fuj a treba to pustiť, rozpustiť, odsunúť. Teraz to môže byť inak. Teraz sa môžeme s úctou starému roku pokloniť. Pokloniť sa ticho za to, čo priniesol i odniesol bez hodnotenia, pohŕdania, bezmocnosti či ľútosti. Pokloniť sa láskavo všetkému, čo sa v ňom stalo, všetko je naše a to najlepšie, čo sa udialo. O tom bola aj jedna ranná sanga v decembri a vyberám z nej nasledovné slová Vladka Červenáka: