Sníval sa mi sen.

Stála som na vlakovej stanici s kufrom a vedľa mňa bol muž tiež s kufrom. Ten muž bol jeden môj bývalý kolega, s ktorým bolo v práci dosť ťažko vyjsť, pretože sa často správal neohľaduplne. Prišiel vlak a on sa chystal nastúpiť, ale dával mi prednosť. Ja som povedala, že nemôžem ísť. Hľadala som vhodnú výhovorku. Napadlo mi, že poviem, že som si niečo zabudla. Silno som cítila, že ísť nechcem, ale vnímala som aj strach z odmietnutia a bála som sa povedať jednoduché Nejdem.

Zrazu som si v tom sne uvedomila, že predsa nemusím s ním ísť, keď nechcem. Vošlo do mňa odhodlanie a istota a povedala som mu, že mne sa s ním nechce ísť. On sa na mňa veľmi nahnevane pozrel, spýtal sa ma, či naozaj nechcem, že si to mám rozmyslieť a hlavne, že mám myslieť na následky. A ja som pokojne povedala, že naozaj nie. Nastúpil do toho vlaku, ešte sa ohliadol s nahnevaným výrazom v tvári, či som si to nerozmyslela a potom vlak odišiel. A s tým odchádzajúcim vlakom a mojim silným nie prišiel pocit úľavy. Zo stanice som ľahkým krokom odišla preč a vnímala som v sebe jasné odhodlanie hovoriť nie vtedy, keď ho povedať chcem.

O strachu, ktorý bráni rodičom nastavovať u detí hranice bez znižovania ich sebahodnoty.

Keď v stredoveku dochádzalo k posunutiu hranice, boli k novému hraničnému kameňu zvolaní všetci ľudia z obce a deti tam dostali výprask. Prečo? Vraj aby si vďaka bolesti, ktorú prežili, pamätali, kde presne sa hranica nachádza.

Zdá sa, že nejako podobne to máme dodnes s nastavovaním hraníc u detí. Hoci už bez výprasku, ale stále cez bolesť, svoje deti manipulujeme a znižujeme ich sebahodnotu, aby sme ich vtesnali do nami vytvorených hraníc.

Hranice sú v poriadku, deti ich potrebujú. Ak sú nastavené jasne, s istotou a láskou, dávajú deťom pocit istoty a bezpečia, učia ich sebaovládaniu, empatii a sebadôvere.

Vieme ich však takto nastavovať?

Ani veľmi nie. Sme totiž ovládaní STRACHOM. Najčastejšie STRACHOM z ODMIETNUTIA.

Väčšinou sme si zažili nastavovanie hraníc iba z pozície autority, bez rešpektu a vieme, že sme za to našich rodičov zrovna nemilovali. Považovali sme ich za zlých a odmietali sme ich.

Preto, zo strachu z odmietnutia, sa väčšina z nás rozhodne ísť opačnou cestou. Opačnou v zmysle Nechcem byť autoritársky rodič. Keďže pri takomto zápornom zámere nie je jasné, akým rodičom chcem byť, tak nie je úplne jednoduché niečo naozaj zmeniť. Väčšinou preto urobíme iba kozmetické úpravy, ktorých výsledkom je niečo, čo na prvý pohľad ako autoritárske nastavovanie hraníc nevyzerá. Najčastejšie sa vyberieme jednu z týchto dvoch stratégií:

vysvetľovanie s očakávaním súhlasu alebo

opakovanie príkazov bez jasného signálu, že naozaj trváme na ich naplnení.

Ani v jednej však nejde o nastavovanie hraníc s jasnosťou, istotou a láskou, pretože vychádzajú zo strachu a nedôvery.

Vysvetľovanie s očakávaním súhlasu.

Keď sa rodič bojí toho, že ho dieťa nebude mať rado a že ho odmietne, tak ľahko skĺzne k nastavovaniu hraníc vysvetľovaním.

Nie, dieťa moje, nemôžeš sa takto správať, pretože ani tebe by sa nepáčilo, keby sa tak niekto správal k tebe. Vieš, to nie je pekné, keď sa takto správaš. Vieš predsa, že to nemám rada. Rozumieš, prečo sa takto nemôžeš správať?

Nie, nemôžeš ísť so mnou, pretože je to ďaleko a budú ťa bolieť nožičky a ja ťa nebudem môcť niesť. Zostaneš doma s tatinom, dobre?

Vysvetľovaním sa snažíme o to, aby dieťa pochopilo, prečo niečo môže alebo nemôže. Dáva to deťom priestor na presviedčanie rodiča, že to nie je tak, ako si myslí a očakáva, ale rodič má len jeden cieľ. Chce, aby dieťa súhlasilo s jeho argumentami a jeho Nie.

Čim dlhšie a viac rodič dieťa presviedča, tým viac dieťaťu vysiela podvedomý signál, že mu nedôveruje. Že mu to musí všakovako vysvetliť, lebo ináč to nepochopí. Zároveň však vysiela signál, že neverí ani sebe. Keby veril a bol si istý sebou a tým, čo od dieťaťa chce, stačila by mu jedna dve vety.

Zároveň v takomto dialógu musí niekto vyhrať, a tým pádom aj prehrať. Je to veľmi únavné a vyčerpávajúce, nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa. Často napokon súhlasí s rodičom len preto, že už je preťažené, ale bez toho, že by pochopil, čo mu rodič vysvetľuje.

Vysvetľovanie v sebe často skrýva aj hodnotenie dieťaťa - rodič nepriamo hovorí, že s dieťaťom nie je spokojný. Vyvoláva v ňom pocity viny a hanby, ktoré tiež bránia k vytvoreniu spojenia a porozumenia medzi dieťaťom a rodičom a znižujú sebahodnotu dieťaťa.

Opakovanie príkazov bez jasného signálu, že to myslíte vážne.

Aj tu sa rodič bojí, že ho dieťa prestane mať rado. Tiež nechce byť za toho zlého, ktorý na niečom násilne trvá. A tak od dieťaťa iba niečo žiada. V súvislosti s nejakou hranicou napríklad ohľadne spania, jedenia, obliekania, či hygieny povie: Prosím ťa, urob toto, Prestaň robiť tamto, Poď sem, Začni sa chystať do postele.

Povie to raz a keď sa nič nezačne diať, tak svoje Prosím ťa zopakuje. A takto to zopakuje x-krát, kým zvýši hlas, rupnú mu nervy a začne byť násilný. A v tej záverečnej fáze dieťa negatívne zhodnotí, vynadá mu za to, že nepočúva.

Čo všetko rodič takýmto konaním vysiela do sveta dieťaťa? A čo všetko ho učí?

Pre dieťa je to veľký zmätok, keď sa zrazu v jednej sekunde z pokojnej mamy stane nervózna a kričiaca osoba. Pýta sa samého seba: Čo sa stalo, čo som urobil, že sa mama alebo otec takto zmenili?

Opakovaním príkazu (áno, hoci to začína slovíčkom Prosím ťa, je to stále príkaz) rodič vysiela  nedôveru v dieťa – Môj zlatý, na prvýkrát to asi nepochopíš, tak ti to zopakujem ešte ďalších x-krát.

Zároveň vysiela aj nedôveru v seba – Nie som si istý, či to vlastne chcem, tak (si) ti to budem opakovať, kým si k tej istote nedospejem. Ale potom už bohužiaľ nastúpi hnev, krik, nespokojnosť. A spolu s nimi aj hodnotenie dieťaťa, ktoré zníži jeho sebahodnotu.

Dieťa sa naučí, že slová vyrieknuté rodičom nemusí brať vážne. A časom bude brať vážne iba to, keď rodič začne kričať. Mnoho rodičov už s povzdychom vyslovili vetu: Moje dieťa ma berie vážne, až keď kričím.

Strach z odmietnutia a nedôvera v seba nám nedovolia urobiť úplnú zmenu. V strachu sa odpájame od seba, od svojich detí a výsledkom je vždy strata hodnoty na jednej alebo na druhej strane. A s hranicami, ak vôbec nejaké budú, budú nastavené násilím.

Dajú sa hranice nastaviť tak, aby sme deti nelámali a zároveň, aby nám neskákali po hlave? A nepoužiť pri tom žiadne násilie?

Áno, dá sa to. Keď sa strach z odmietnutia nahradíme dôverou.

Dozviete sa o tom v pokračovaní článku.

S láskou a úctou

Jana Mladá

Pokračovanie: Hranice - rodičia a deti 2. časť

Keď za mnou pribehla moja dvojročná neterka, aby mi ukázala, ako sa jej podarilo nalepiť nálepky na správne miesto, povedala som jej, že je šikovná.

A to isté v rôznych verziách si vypočula od všetkých prítomných. Za nálepky a aj za iné veci. Keď sa prešla prvýkrát na novej kolobežke, keď si obula nové topánky, keď sama spapala celý tanier polievky. Za tú jednu návštevu si toto slovné spojenie vypočula hádam aj tridsaťkrát.

V podobnom duchu sa niesla iná návšteva, kde najmladší člen mal jeden a pol roka. Ten si slovné spojenie Si šikovný tiež vypočul tiež veľakrát.

Všetci rodičia chceme pre svoje deti to najlepšie. Študujeme najnovšie výchovné trendy, hľadáme tých najlepších lekárov a učiteľov a snažíme sa vyhnúť chybám, ktoré robili naši rodičia. To všetko je fajn, len popri tom nezabúdajme na to, že pre každé dieťa je najdôležitejšie to, že sa cíti MILOVANÉ a v BEZPEČÍ aj v tých najťažších momentoch jeho života. Tento dar je pre vaše deti to najviac a vy máte jedinečnú možnosť im ho dávať každý deň. Etikoterapia vás v tom môže podporiť.

Aj mňa podporila a veľmi mi pomohla zlepšiť svoj vzťah so synom, hoci v čase, kedy som s etikoterapiou začínala, mal 15 rokov, ťažkú pubertu a neznášal muža, s ktorým som žila (a on vlastne tiež jeho neznášal). Pričuchol k partii, kde ho brali takého, aký je, zachutil mu alkohol a do školy chodil najmä preto, aby všetkým ukazoval, ako má všetko na háku.

Myslím, že kebyže v tom čase idem starou cestou, tak by sme dnes nemali taký pekný vzťah, ako máme a pravdepodobne by v osemnástich zdúchol z domu tak, ako som to urobila ja, keď som mala osemnásť. Etikoterapia mi pomohla zvládnuť dva naozaj ťažké roky s ním a k tomu rozchod s partnerom. Keď sme prekonali to najhoršie, veľa sme sa rozprávali. Boli to veľmi otvorené rozhovory, v ktorým sme veľa odkryli z toho, ako sme sa správali počas jeho detstva. Veľa vecí mal vytesnených – najmä rozvod svojich rodičov, ktorý prišiel v jeho šiestich rokoch. Ale prekvapivo veľa si pamätal. Hlavne to, ako sa v niektorých situáciách so mnou ako mamou cítil.