Ako sme v januári 2017 v Thajsku žili etikoterapiou, uverejňujeme každý mesiac v časopise Vitalita. Texty o čakrách tak, ako sme rozprúdili okolo nich rozhovory v etikoterapeutickom thajskom kruhu, nájdete na webstránkach Advaity. Teraz z pobytu ponúkame cestopisný pohľad na Bangkok, Mesto anjelov, i na ostrovy Koh Kood a Koh Chang, kde sme žili ako v raji...
Trojdňový Bangkok, pôvodne Mesto anjelov
Prvé tri aklimatizačné dni sme strávili v hlavnom meste Thajska v Bangkoku. Bol to príjemný ťah, pretože sme sa pripravovali na dni v tichu thajských ostrovov a rušné, najväčšie mesto v krajine nám ukázalo poriadny ruch. Zároveň však aj vznešenosť chrámov, kráľovských záhrad a veľkú pokoru.
Bangkok je, podľa slov našej sprievodkyne It, mladým mestom. Rozkladá sa najmä na východnom brehu rieky Čhauphrajá, blízko Thajského zálivu. Do roku 1767 to bolo malé obchodné centrum známe pod názvom BangMakok. V roku 1782 kráľ Ráma I. premenoval mesto na KrungThép - Mesto anjelov. Jeho pôvodný názov síce začína slovom KrungThép, ale pokračuje ďalšími slovami, ktoré o meste hovoria, že je to, citujem vo voľnom preklade: „Mesto anjelov, veľké mesto, večné diamantové mesto, plodné mesto boha Indru, veľké hlavné mesto sveta s deviatimi klenotmi, šťastné mesto, oplývajúce nesmiernym kráľovským palácom, pripomínajúcim nebesá, kde vládne znovuzrodený boh, mesto dané Indrovi a vybudované Vishnukarnom“.
V súčasnosti má Bangkok vraj 16 miliónov obyvateľov a je jedným z najrýchlejšie rastúcich miest v juhovýchodnej Ázii. Podľa údajov z roku 2010 mal čosi cez 8 miliónov obyvateľov, teraz je to raz toľko, a to ešte domáci tvrdia, že určite má okolo 20 miliónov. Cez pracovný deň populácia narastie asi o ďalšie dva milióny. Viac ako päťdesiat percent Bangkočanov má čínskych predkov, vyše deväťdesiat percent obyvateľstva sú budhisti, zvyšok moslimovia, kresťania, židia, hinduisti a iní. V meste je údajne štyristo budhistických chrámov, päťdesiat mešít, desať kostolov a dve synagógy. My sme navštívili kráľovské záhrady a niektoré budovy v nich, v centre mesta Veľký palác, kráľovské sídlo. Užívali sme si i plavbu loďou mestom po rieke ChaoPhraya, na jej brehoch sme zhliadli z lode aj odpočívajúce obrovské varany, kalná voda sa miestami hmýrila množstvom rýb. Brehy rieky lemovali raz domčeky postavené na koloch, inokedy moderné budovy, z jedného brehu nám kývali naradostení školáci, na inom posedávali v sieste miestni obyvatelia. Rozmanitosť rozmanitá.
Krajina zahalená čiernym súknom
Thajsko je od októbra 2016 zahalené do čiernej farby. Vtedy zomrel osemdesiatosemročný obľúbený kráľ Ráma IX. - Pchúmipchón Adundét, ktorý vládol sedemdesiat rokov. V Thajsku bol vyhlásený štátny smútok na celý rok. Jeho prejavy sme vnímali aj my. Ľudia chodili oblečení v čiernom, alebo mali na šatách pripnutú čiernu stužku. Tiež sme zaregistrovali v parkoch, pri cestách, na verejných priestranstvách množstvo oltárov s podobizňou mŕtveho kráľa a čerstvými kvetmi. Dokonca i ploty naznačovali smútok – boli na nich po celej dĺžke pripevnené čierne a biele stuhy.
Pred jedným z vchodov do Veľkého paláca stál dlhý a hrubý rad ľudí odetých v čiernom. Posúval sa v tichu a pomaly – to Thajčania šli vzdať hold mŕtvemu kráľovi. Cez týždeň sa v rade vraj prestrieda denne okolo dve- až štyritisíc ľudí, cez víkend mesto ožije takmer štyridsaťtisíc vidiečanmi, ktorí sa idú pokloniť milovanému kráľovi. Všetci sú hosťami kráľovskej rodiny, tak to vraj zahlásila kráľovná, a pre týchto ľudí sú pripravené stoly s jedlom, nápojmi a ovocím. Pre imobilných aj vojaci ochotní pomôcť.
My sme si prezreli verejnosti prístupné časti Veľkého paláca, ktorý bol postavený v roku 1782. Palác je výnimočný svojou architektúrou, je okolo neho množstvo zlatých chrámov, sošiek, hrobiek, parkov, nezvyčajných stromov. V paláci ako aj vo väčšine chrámov v krajine platí pre dámy i pánov určité zahalenie. V niektorých priestoroch sme našli aj plagáty, ako oblečení môžeme vstúpiť do chrámu a čo nie je povolené. Takmer všade platilo zahaliť ramená, najmä u žien. Zahaliť nohy až poniže kolien bolo nutné u oboch pohlaví. Pred niektorými chrámami sme si mohli požičať plášte s dlhými rukávmi alebo muži dlhé široké nohavice, ženy si krátke sukne halili do veľkých šatiek.
Takto zahalení sme vchádzali aj do WatPho, chrámu, ktorého preslávil obrovský ležiaci Budha, dlhý 46 metrov. Jeho chodidlá majú tri metre a je pokrytý zlatými listami. Silný zážitok. Počas prechádzania okolo Budhu sme počuli jemné a pravidelné cinganie. Na konci prehliadky sme zistili, že zvuk vydávajú drobné mince hádzané návštevníkmi do 108 kovových misiek. Radi sme sa pripojili i my a pre mňa každá hodená minca predstavovala modlitbu – nech sú všetky bytosti vo vesmíre šťastné.
Tichý ostrov Koh Kood v džungli
Tristopäťdesiatkilometrová cesta na ostrov Koh Kood z Bangkoku trvala niekoľko hodín autobusom, potom drevenou loďou do prístavu na ostrove, nakoniec na jej druhý koniec tuk-tukom, autíčkom pre šesť ľudí, a strechou pre kopec batožinu. Cestovanie zabralo takmer celý jeden deň. Koh Kood je totiž najodľahlejší ostrov provincie Trat a štvrtý najväčší ostrov Thajska. Má 105 kilometrov štvorcových, je dlhý asi 25 a široký 12 kilometrov. Časť z neho som s jedným mladým mužom zo skupiny prešla na motorke s vetrom vo vlasoch. Krásna divočina, ktorej povrch je prevažne hornatý, takže cesta prudko klesala a zas stúpala. Wau.
Okolo nás džungla, opice, kaučukové háje a v nich narezané stromy s vytekajúcim kaučukom, penovitým a bielučkým. Kaučuk spolu s kokosovými palmami sú hlavnými hospodárskymi plodinami ostrova. Miestnych sme stretali kde-tu. Ostrov má asi dvetisíc stálych obyvateľov roztrúsených po krajine. Niektorí z nich si postavili pri ceste malé reštaurácie, obchodíky, posedenia s občerstvením. Na prvý pohľad vyzerali tiché a prázdne - dostaneme v nich niečo na občerstvenie? Žiaden problém. Chvíľa čakania a ten najčerstvejší banánový, kokosový či ananásový kokteil bol na svete. Prajete si thajskú polievku s rezancami? Chvíľa čakania a čerstvá, voňavučká polievka na stole. Práve takéto konanie som obdivovala aj na ďalšom ostrove, ktorý bol ľudnatejší a civilizačne divší. Otvorená kuchyňa pri reštauračnom posedení tichá, prázdna, akoby sa v nej nevarilo. Stačilo si však objednať a čerstvé jedlo vám priniesli na stôl. Na jedlo si však bolo treba vždy vydeliť čas. Žiadne rýchle občerstvenie.
Spočiatku sme my ľudia matrixového sveta u domácich práve pri objednávaní vytvárali chaos. Objednávali sme jeden cez druhého, menili objednávky, dopĺňali, boli hluční. Objednávajúci personál nám nerozumel, nosil niečo, čo sme nechceli alebo zmenili. Chvíľu nám trvalo, kým sme pochopili, že to my vnášame zmätky do domáceho pokoja a pokory.
Píšem aj o pokore v reštaurácii – veľmi som ju vnímala u obsluhujúcich mladých chlapcov a dievčat v jednej prevádzke. Inak – všade sme sa aj my v týchto zariadenia, tak ako domáci i personál, pohybovali naboso. Mladí, podľa nás čašníci, keď prijímali objednávky, sa k nášmu stolu zohli, častejšie si však kľakli s veľkou úctou k zákazníkovi. Svoje požiadavky sme hovorili z očí do očí. Bosky sme chodili nielen do reštaurácií, ale i do obchodov, masážnych salónov, naša obuv ostávala na prvých schodíkoch či len tak pred vchodom do priestorov.
Na Kod Koode sme bývali v malých dvojposteľových chatkách, na biele pláže a k tyrkysovému moru z tej mojej bolo dvadsaťštyri krokov. Okolo všade kokosové palmy s dozrievajúcimi plodmi, rozkvitnuté ibišteky, fikusy, drevené mólo, pokoj, ticho, raj. Žiaden nočný život nehrozil. O deviatej večer celý ostrov stíchol, len kde-tu sa ozýval škrek gekónov, malých jašteričiek. Ráno zas kohútí spev z domčekov na koloch v lese.
Na ostrove som stretla i dve slovenské rodiny s malými deťmi, ktoré naň každý rok prichádzajú na celý január s tým, že im ostrov ponúka maximálny pokoj a relax. My sme tiež na tento ostrov dostali tip ako na miesto, kde sa v plnej miere môžeme venovať meditáciám, tichým cvičeniam tak, že nás nebudú dráždiť civilizačné lákadlá. Hovorí sa, že na Koh Koode je asi šesťdesiat hotelov a rezortov, tie sa však predstave Európana vymykajú. Sú to malé zariadenia. Na pláži, kde sme bývali, boli tri vedľa seba a prešli sme ich za niekoľko minút.
Západné pobrežie ostrova sme mohli vidieť len z člnku. Neprístupná džungľa, staré stromy pospájané lianami, vysoké kokosové palmy, obrovské balvany popadané smerom k moru a opice vyhrievajúce sa na nich. Keď sme sa k pobrežiu priblížili na dvojmiestnom kanoe, asi tridsať maličkých opíc začalo pobehovať po skalách, vyskakovať do stromov a jedna veľká opica, podľa nás samec – vodca stáda, si sadol na skalu tvárou smerom k nám a po celý čas nás pozoroval. Po chvíli sa k nemu pridala aj menšia dospelá opica a pozorovala spolu s ním. Žeby rodičia? Hoci sa opičiatka na chvíľu poschovávali, dlho nevydržali a poskakovali zo stromu na strom s občasným pristátím na skalách. To sme sa už nechali hojdať vlnkami, ktoré nás pomaličky odplavovali na šíre more. Na obzore žiadna loď, obrovské množstvo vody a božský pokoj. V tichom pokoji okolo nás plávali strieborné rybičky, obďaleč poletovali kormorány. Morská rozprávka. Pri návrate na pobrežie bolo síce treba pádlami viac zabrať, ale celý výlet sa veľmi hlboko zapísal medzi thajské zážitky. Ďalšie zážitky bolo možné nazberať pri šnorchlovaní či potápaní.
Z tichej divočiny do divočiny civilizačnej
Hodinová plavba motorovým člnom a zmenili sme ostrov. Keď však čln pristál k drevenému mólu, aby nás previezol na iný ostrov, nepredpokladali sme, že sa doň zmestíme tridsiati plus naša obrovská batožina. Dvaja Thajčania však mali systém na ukladanie európskych kufrov, a tak šikovne ich umiestnili, že sme sa na loďku zmestili aj my. Zážitok ukladania ľudí i vecí. Nádherne modrým morom sme sa preplavili na civilizovanejší ostrov Koh Chang. Po príchode naň a niekoľkých hodinách strávených na rušnej obchodnej ulici vyvolal v mnohých bolesti hlavy a akýsi nepokoj. Zmena z tichej divočiny do tej civilizačnej bola pre nás priveľká.
Do Morského národného parku Koh Changu, vyhláseného v roku 1982, patrí päťdesiatdva ostrovov a ostrovčekov, ktoré vytŕčali z mora ako malé kopčeky, sťaby krtince. Pri priblížení k nim až také malé neboli. Samotný ostrov Koh Chang je druhým, iné materiály tvrdia - tretím najväčším thajským ostrovom a jeho názov v preklade znamená Sloní ostrov. Má totiž podobu plávajúceho slona. Samozrejme, na ňom sme sa stretli aj so slonmi. Mali sme chuť sa povoziť na nich do chvíle, kým sme zistili, akými palicami s ostrými hrotmi sloní pohoniči zvieratá poháňajú. Chuť sedieť na slonovi prešla a my sme im priviazaným na reťaziach radšej priniesli pod zuby ananás či banány. A chodili sme ich pozorovať pri kúpaní v mori.
Ostrov Koh Chang je dlhý približne tridsať kilometrov, široký štrnásť a žije na ňom asi päťtisícpäťsto obyvateľov. Hoci sa o tomto ostrove hovorí, že ešte stále patrí medzi zabudnuté thajské poklady, nám sa turistický ruch na ňom videl po tichom Koh Koode dosť veľký. „Bielych“ turistov tu bolo vidieť na každom kroku alebo na každej motorke. Motocykle sú na ostrove jedným z najviac využívanými dopravnými prostriedkami spolu s autíčkami so šesťmiestnou korbou.
Na západnom pobreží ostrova sú väčšie pláže, a tak i väčšina rezortov, hotelov, reštaurácií, obchodov a obchodíkov. Pre ženskú časť našej výpravy práve možnosť nakupovania vzbudzovala už pri jazde do rezortu veľké nadšenie. Naši chlapi sa smiali – ževraj ženský nákupný orgazmus. Pošepkám – aj ich nakupovanie chytilo, a tak odchádzali z ostrova s množstvom nových tričiek, kraťasov, suvenírov, sošiek Budhu, niektorí si dali u miestnych krajčírov ušiť obleky i košele.
Veľká časť ostrova Koh Changu je pokrytá tropickým dažďovým pralesom plným zvierat. Pri jazde autom z pobrežia do rezortu nám cestu skrížila veľká opičia mamina s opičkou v náručí a len neochotne na trúbenie vodiča zišla z cesty. Asi si zvyká na civilizačné zvuky. Najvyšší vrch má výšku 744 metrov a na ostrove sa nachádza sedem prírodných vodopádov.
Keďže Koh Kood i Koh Chang sú ostrovy, ceny na nich boli trochu vyššie ako na pevnine. Napriek tomu sme si užívali thajské masáže olejové, bylinkové, klasické, masáže nôh, hlavy, rúk. Do veľkých akvárií ku kangalským rybkám Garra Rufa sme si chodievali „dať urobiť pedikúru“. Rybičky poctivo obzobkávali naše nohy, spočiatku šteklivo, po čase ich dotyky boli veľmi príjemné. Nemajú totiž zuby a rybími perami čistili pokožku od odumretých buniek či zhrubnutých častí na nohách.
Jasný zámer pobytu v Thajsku
Všetko doteraz opisované bolo bonusom pobytu v Thajsku, ktorý mal jasný zámer. Išlo o etikoterapeutický seminár na tému Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť. Seminár o živote a smrti, o radosti, užívaní si života a prijatím všetkého, čo život prináša. Tridsať ľudí téma počas dvadsaťjeden dní silno spojila.
Pre mňa osobne bola najmä o prijatí smrti mojich blízkych, o spojení a o dôvere toho, čo ma presahuje. Nádherné prostredie, pokoj prvého ostrova, podporujúci a chápajúci priatelia, ktorí si tiež riešili svoje vlastné životné témy, veľa smiechu, občas i slzičiek, to všetko bolo hlbokým zážitkom v prekrásnom prostredí.
