Milkujem, miluješ, milujeme... ako milovať, aby láska bola láskavá, plná pochopenia a súznenia? V rozhovore s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom sme hovorili aj o tejto ceste.  Dotkli sme sa však v ňom i ďalších tém. 

... takže rozhovor bude nielen o milovaní, ale napríklad  ponúkame aj spôsob, žiť každý deň tak, akoby to bol jeden život. Ráno sa narodíme, celý deň žijeme vedome si každej situácie, večer s modlitbou umierame. Jeden deň = jeden život. Prečo takýto návrh? Viac v rozhovore.

Prečo teda jeden deň ako jeden život?

- Ráno je symbolické zrodenie sa po tom, ako sme večer zaspali, teda vstúpili sme do malej smrti, strácame vedomie, sme bezvedomí, uvoľňujú sa všetky vnútorné napätia, ktoré sme nazbierali a nespracovali cez deň a ráno, keď sa znovu ráno zobudíme do dňového sna,  a ako nastavíme svoj postoj k životu, taký máme potom celý deň. Celý deň symbolizuje celý náš život: ráno je detstvo, obed dospelosť, večer staroba a zaspíme opäť do smrti. Takto sa to opakuje každý deň.

 

Ráno sme ako novorodenec, ktorý prichádza s očakávaním, čo zažije, pritom môže žiť v dvoch módoch, a to reaktívne alebo proaktívne. Proaktívny mód je nastavenie – ja chcem. Čo chcem teda v dnešnom dni prežiť? Čo chcem prejaviť, manifestovať vo svojom dňovom živote? Ak mám zámer, ak viem, čo chcem, potom druhý krok smeruje k zámeru.

 

Ak vieš, že si chceš dať ráno kávu, ideš do kuchyne a varíš kávu. Ak vieš, že sa chceš ísť osprchovať, ideš do sprchy. Keď vieš, že chceš byť šťastná a cítiť pocit naplnenia, urobíš to. Keď vieš, že chceš byť šťastná, tvoje bunky sa začnú usmievať, mozog vyšle signály, aby sa začali tvoriť hormóny šťastia. Zisťuješ, či máš materiál na tvorenie hormónu šťastia. Buď máš, aby sa tvoril, tak telo ho použije a podporí, aby sa pocit šťastia vytvoril.

 

Ak som si v tele nevytvorila materiál, ako ho nazývaš ty, pre šťastie, čo potom?

- Ak ho nemáš, a potom nemá z čoho telo tvoriť šťastie. Potom príde povzdych – rada by som bola šťastná, nemám však z čoho variť...  Je to rovnaké, akoby si si povedala, že na obed bude fazuľová polievka, ale nemáme doma fazuľu. Včera si sa totiž  nepostarala o to, aby fazuľa bola v špajzy. Teda nemáš serotonín, nemáš sa ako cítiť šťastne. Kto je za to zodpovedný? Žeby chlap, ktorý to mal na zozname, „no debil“... No povedz, kto je zodpovedný za to, či je žena šťastná? Jej muž, nie? Muž má povinnosť urobiť ženu šťastnou, veď to sľuboval pri oltári...

No jasné, v rozprávkach. Zabudnime. Každý je za svoje šťastie zodpovedný sám. Keď si kúpiš fazuľu, môžeš mať fazuľovú polievku. Keď si vyrobíš serotonín, môžeš byť šťastná. Bodka. Kto nemá serotonín, nech rozmýšľa, ako a kde ho nabrať. Možno práve dnes uvažuj, kde ho vezmeš, aby zajtrajší deň bol na sklade.

Najlepší spôsob, ako sa nastaviť na naplnený deň, je taký, keď   ráno pripomenieš každej svojej bunke, že chceš pocit celistvosti, úplnosti, naplnenia, jednoty. Jedným slovom – chceš byť v advaite. Advaita je stav bytia, stav vedomia, ty si všetko,  teda nie v duálnom priestore,  teda ty a zvyšok sveta, ale si len ty a ty si celý svet, si vo všetkom. V liste na strome, v ľuďoch okolo seba, úplne vo všetkom si. Ak sa takto pozeráš na život, potom nemá byť kto zodpovedný za čokoľvek. Si sama zodpovedná aj za to, čo je krásne, aj za to, čo je s tebou v odpore. To, čo sa ti nepáči, si vytvorila ty v tomto svete. Vo svete advaita, vo svete celistvosti.

To je prístup, ktorý ti môže odkryť, akou mocnou bytosťou si a ako môžeš tvoriť svoju realitu.

Prerozprávam teraz príbeh, ktorý jednak potvrdí tvoje slová, jednak rozhovor medzi tebou a jednou žienkou ukáže spôsob uvažovania o šťastí a zodpovednosti zaň.

Jedna z nás si vytiahla na seminári kartičku s týmto textom: „Žiaden učiteľ nemôže byť taký dobrý, aby mohol toľko vedieť a toľko ti pomáhať k naplneniu šťastného života ako učiteľ v tvojom vnútri.“ Keď si ju žena prečítala, usmiala sa - dvadsať rokov žijem v manželstve a dvadsať rokov mi tieto slová stále opakuje ten môj, ja som ho nikdy nepočúvala.

Ty si zareagoval - kto by už chlapa počúval... Čo si myslíš, aký program za tým máš, že si ho nepočúvala?

Ona - viem, že ženy v našom rode dávali chlapov na tú najnižšiu latku.  Čo už len chlap môže! Čo už len dokáže!

Vladimír - pohŕdanie mužmi. Vnímaš ho teraz? Čo je jeho dôsledkom? Vieš? Čo sa deje v tebe, keď niekým pohŕdaš?

Ona - vnútorný muž vo mne bojuje a ženská časť vo mne je opustená.

Vladimír – presne. Keď ním pohŕdaš, opúšťaš svoju vnútornú ženu. Obrazne povedané – zatváraš srdce. Srdce zatváraš a ideš do boja. Tak to je a tvoja vnútorná žena to určite takto cíti. Žena cíti. Tam vieš, že to tak je, ale žena to nevie zmeniť, lebo je cítiaca bytosť. Keď chceš s týmto stavom niečo urobiť, musí to urobiť tvoj vnútorný muž. Tam sa musíš rozhodnúť, že ustúpiš do pozadia a necháš vnútornú ženu, aby muža počúvala srdcom a tvoj vnútorný muž by to mal vyhodnotiť – ten človek ma miluje, keď toto hovorí. Čo s tým môžem urobiť ja? V tej chvíli, keď si to tvoj vnútorný muž takto prehúta a uzavrie, tak nechá ženu, aby svietila a prestane s ňou bojovať.

Ona - to dokážem len vtedy, keď sa stíšim. Keď prestanem byť v kolotoči, ktorý som si nastavila pre niečo, aby som dokázala svetu, že sem patrím, že všetko zachránim,  že všetko dám. Teraz sa potrebujem naučiť nájsť vnútorný pokoj.

Vladimír – v poriadku, môžeš to robiť aj tak, ale je tu aj ďalšia možnosť: tvoj vnútorný muž pochopil, čo má robiť. Pochopil, že sa potrebuje stíšiť, ide do pozadia, pustí vnútornú ženu dopredu. Predstav si ich ako panáčikov v orloji. Žena sa objaví v okienku. Vnútorná žena je cítenie a svetlo i teplo vyžarujúca bytosť. Ona zdanlivo nerobí nič. Svieti a hreje, stojí v okienku. V tej chvíli to tvoj vnútorný muž pochopil, ale ty si ešte povedala – musím toto a toto a toto. Muž vnútri teba sa odrazu zmenil na mudrlanta – musím robiť toto, toto a toto. Veľký chaos si vyrábaš a veľký strach z nedostatku ťa ovláda.

Ona - toto všetko si rozumom uvedomujem, len potrebujem prax,

Vladimír - prax je predsa aj to, že niektoré veci, ktoré by si aj chcela robiť, nerobíš. To je prax, že ich nerobíš. Nerob nič, ale si povedala – potrebujem sa stíšiť, tak sa stíš.

Potom ostalo dlhé ticho, len praskanie ohníka v kozube bolo počuť. Po chvíli si povedal - cítiš, ako prebieha liečenie, keď si v tichu? Toto je to, čo sa treba učiť.

Ona - ja viem, ale..

Vladimír -  slovom ALE si to liečenie teraz ukončila. Ak to fakt budeš vedieť, potom –  ja viem – nepovieš. Nebude potrebné. Bude to totiž vidno. Tým – ja viem, si povedala – vôbec som to nepochopila. Načo sme boli tak dlho ticho? Cítim potrebu, urobiť seminár v tichu ticha, sadneme si a budeme ticho. Mauna je veľmi silné cvičenie, žiadne pozdravy, hovory, ani slovko...

To znamená, že žena v príbehu nepochopila svoju pozíciu, úlohu ženy?

- Nie nepochopila, ona ju nezažila. Vnútornú ženu nie je možné pochopiť.  Je možné ju zažiť cez pocit. Ostala v hlave, odpojená od srdca. Alebo v ľavej hemisfére, neprepojená s pravou. Niekedy je pre ženu lepšie, ak menej  analyzuje, lebo tým posilňuje svojho vnútorného muža. On potom obsadí celý vnútorný priestor a pre ženu potom neostane priestor na cítenie. Vtedy je cítenie len na pozadí a menej dôležité. Vnútorná žena v tebe je potom odsunutá na menej podstatné miesto. Stretol som ženy, ktoré si nikdy neuvedomili,  čo znamená vedieť cez pocit, cez cítenie. Teda ak chceme všetko riadiť hlavou,  chceme mať nad všetkým kontrolu, zabudli sme, aké je to len byť. Prečo?  Za všetkým máme strach, strach z odmietnutia, strach z opustenia, strach zo zlyhania, strach z nedostatku, strach z bezmocnosti a smrti, ale potom je nemožné žiť v radosti, šťastí a dôvere. Hlava oddelená od brucha netuší, čo je správne pre celé telo. Nemá šajnu. Brucho vie a nervové zakončenia, ktoré máme v tráviacom trakte, tie posielajú informáciu do hlavy, čo je teraz potrebné. Aké tráviace šťavy, aké tempo peristaltiky, či treba také či onaké hormóny tvoriť...  všetky informácie idú z brucha a podľa toho hlava prispôsobuje celý systém.

Ak hlava tieto informácie nemá, vymýšľa si a vzniká v tele chaos. To je to, že srdce je od hlavy odpojené, že necítiš, že si bez cítenia. Potom nevidíš ani pohŕdanie, ani to, ako zraňuješ... ignoruješ, ale ignoráciu nevidíš, si nevedomá.  Ignorácia je totiž nevedomosť. Nevieš, čo robíš a ani to nechceš vedieť. Zotrvávanie v starom vzorci je arogancia. Toto je dôležité naučiť sa vidieť, lebo cez rozpoznanie ignorácie a arogancie rozpoznáš pýchu.

Pýcha je v kresťanstve označovaná za smrteľný hriech a prináša bolesť a utrpenie, v konečnom dôsledku smrť. Pýcha je v tomto zmysle stav, keď sme odpojení, keď hlava je oddelená od srdca a tiež, keď sme oddelení vzájomne. Vtedy už svoje vnútorné oddelenie premietame do vonkajšieho sveta, čiže máme pocit, že sme odpojení od ostatných. Nevieme s nimi komunikovať, nerozumieme si, nevieme sa s nimi stretnúť na úrovni srdca, nevieme svoje ticho s tvojím tichom prepojiť. Hučíme do seba všeličo, ale ticho neprepojíme. Sme síce spolu, ale sme len vedľa seba, nie naozaj spojení spolu.

Výsledkom tohto stavu je už pocit samoty, osamelosti, však?

- Áno, osamelosť, smútok. Srdce ostane smutné, potom však uviazneš v ilúzií, že si od ostatných oddelená. Je to totiž naša existecionálna skúsenosť, že si len sama, na nikoho sa nedá spoľahnúť, len ťažko niekomu dôveruješ, nikto ťa nechce. Toto presvedčenie potom premietaš do celého sveta, tieto kvality potom vidíš v iných ľuďoch.

My sme však bytosti, ktoré vedia vnútorné kvality zmeniť...

-  Je to tak. Len odo mňa, od teba závisí, akými kvalitami si naplníme svoje vnútro. Otázka však znie – ako? Rozsvietiť vnútorné svetlo, Dovoliť energii, aby prúdila. Dôverovať tomu, že keď prúdi, tak sa rozsvietiš. V tretej čakre, v slnečnom pletenci, sa rozsvieti svetlo. Patrónom tretej čakry je archanjel Michael, je to frekvencia božej sily, je to tráviaci oheň. Keď sa rozhorí, nastavíš si správne frekvencie a celé toroidálne, aurické pole sa rozsvieti. Rozsvietiš si vo vnútornej tme svetlo. Tma je nevedomosť, svetlo porozumenie, poznanie. V tej chvíli si s ostatnými lepšie porozumieš. Svetlo tretej čakry totiž presvetľuje všetky negativity spodných čakier, bolesť minulých skúseností, a preto svetlo stúpne do srdca a ono sa rozžiari láskou a pokojom.

Láska nekričí, láska nehučí, láska nepresviedča, láska nezávidí, ani nepotrebuje. Láska nie je to, že ty robíš to a to a ja ťa ľúbim preto, lebo... Keď sa ťa opýtam, prečo ma miluješ a ty mi hneď povieš dvadsať dôvodov, zosmutniem, lebo to znamená, že  ma nemiluješ. Potrebuješ ma alebo ma miluješ preto, lebo som taký, ako chceš, aby som bol. Ty ma vtedy nemiluješ takého, aký som, ale miluješ svoju predstavu o mne. Teda preto, lebo som taký, ako chceš, aby som bol. Keď taký nie som, príde trest, odmietnutie. Ilúziou je, že čím som viac taký, ako ma ty  chceš mať a menej taký, ako práve  som, tým viacej ma budeš milovať. Je to blud.  

Potrebujem ťa, lebo ťa milujem. Milujem ťa, lebo ťa potrebujem. Ktorá veta je potom správna?

- Čo je správne a podľa koho? Keď chceš určiť, čo je správne, potrebuješ si definovať kritériá. Pre mňa správne je to, čo ma vedie k úplnosti, celistvosti, naplneniu, správne je morálne. To, čo ma odvádza od celistvosti a rozdeľuje nás, to je pre mňa nesprávne, nemorálne.

Láska nedáva podmienky. Láska nie je to, keď ti poviem – ty odo mňa nemôžeš odísť, lebo ja ťa potrebujem.  Keď ťa potrebujem, to znamená, že som na tebe závislý. Vtedy si zamieňam lásku so závislosťou. Keď ti poviem – milujem ťa, ty mi však povieš, že potrebuješ ísť svojou cestou. Tvoje potreba je mnou rovnako milovaná, ako keby si ju ani nemala, lebo ti nedávam podmienečnú lásku. Milujem ťa so všetkými tvojimi subosobnosťami. Aj tými odpornými, aj tými vzdorujúcimi, aj s tou, ktorá chce ísť svojou cestou a nechce byť pri mne.  Takú lásku môže človek zažiť, ak svoje vnútro do poslednej bunky naplní svetlom lásky.

Vtedy sa láska prejaví tak, že ti poviem – milujem ťa,  a na dôkaz svojej lásky ťa nechávam ísť tvojou cestou, nechávam ťa byť samou sebou, nechávam ťa naplniť svoje potreby, lebo každý človek napĺňa svoju potrebu byť úplný. To je láska. Ak ty ideš za svojou úplnosťou, ja nemám právo ťa zdržiavať. Ak ťa milujem, nechám ťa, aby si išla, lebo keď ti budem brániť, tak ti bránim, aby si bola celistvá. To nie je správne.

Vráťme sa, prosím, k tomu, že niekoho veľmi potrebujem, nemôžem žiť bez neho, chýba mi, ak odíde. Ako toto riešiť?

- Táto závislosť vyplýva z bludného presvedčenia, že riešenie je mimo teba. Človek, ktorého potrebuješ, ti len zrkadlí takú tvoju subosobnosť, ktorá je zrelá na to, aby ste sa spojili, aby ste splynuli do jednej. Tvoj vnútorný muž projektuje svoju túžbu do vonkajšieho sveta. V takomto vzťahu sa zvyčajne nachádza aj pohŕdanie mužmi, a práve tým si znemožňuješ spojenie. Riešenie? Rovnováha medzi vnútorným mužom a vnútornou ženou. Muž koná, žena svieti a obaja sú pre teba rovnako dôležití. Ak toto vieš rozpoznávať v sebe, ak toto vieš žiť, potom potreba o niekom vyhlasovať, že ti chýba, sa rozplynie, lebo v tebe samej je naplnená. V tej chvíli si napojená na Zdroj. V spojení so Zdrojom cítiš plnosť, naplnenie, zmyslom sa stáva existencia.

Ďakujem. Pre mňa tento rozhovor bol veľmi podnetný, inšpiratívny. Ďakujem, že rastieme spolu.