GINKO natiahlo listy do zmoknutého rána ako otvorené ľudské dlane. "Dávam," zašeptal jeden listy. „Ja tiež, ja tiež," pridávali sa ďalšie. „Dávam, dávame..." šumel celý strom. Dávame tieň, dávame zdravie, zachytávame vodu, dávame vlahu, dávame radosť, dávame, dávame... bez očakávaní. Ginko otvorilo ráno v modlitbe svoje srdcové dlane. Dažďové guľôčky spustilo do trávy a žehnalo novému dňu. Presne tak, ako i ty vieš otvoriť svoje dlane a žehnať svetu, dať mu v otvorených dlaniach teplo srdca, dať mu pozornosť, dať mu seba cez svoje vnútorné svetlo... bez očakávaní.
