Často si my – dospelí myslíme, že duchovný rast predstavujú meditácie, nácvik všímavosti, inšpirácie od duchovných učiteľov, podľa ktorých sa snažíme žiť. Áno, dá sa ísť aj touto cestou. No jednou z ďalších ciest predstavuje aj rodičovstvo. Rodičovstvo nás učí nielen spoznávať samých seba, ale učí nás  aj zvládnuť najrozličnejšie situácie, ktoré nám denne život s deťmi prináša. Mnohí duchovní učitelia hovoria, že skutočná spiritualita sa neodohráva v jaskyni, v tme, na vrchole hôr, ale možno v obyčajnej kuchyni, kde dieťa práve rozlialo džús na novú sedaciu súpravu.

 

Deti  nás môžu na jednej strane obdariť takou veľkou láskou, ktorú sme doteraz nepoznali, ale na druhej strane z nás môžu vytiahnuť i také aspekty našej povahy, o ktorých sme možno ani nevedeli. Najčastejšie je to netrpezlivosť, netolerancia či neschopnosť prijať realitu takú, aká je. Učia nás žiť v prítomnosti a v rovnováhe. Aj keď rodičia majú nastavené duchaplné pravidlá výchovy, tie sa často dostávajú do rozporu s realitou.

Život s deťmi prináša nepredvídateľné situácie a tie treba riešiť okamžite. A tak predsavzatie byť milým, pokojným, milujúcim rodičom sa v sekunde môže zmeniť a my kričíme, vyhrážame, podplácame alebo trestáme. A práve v týchto náročných situáciách nám deti ponúkajú akoby „kurz“ duchovného rastu, ktorý má overiť, či dokážeme zvládnuť to, čo sme si predsavzali. Práve v týchto chvíľach sa deti stávajú našimi učiteľmi, lebo nás učia spoznávať samých seba, motivujú nás k tomu, aby sme sa stávali lepšou verziou samých seba alebo nám nastavujú zrkadlo, v ktorom vidíme svoje rany z detstva a inšpirujú nás k ich liečeniu. Žeby nás chceli naučiť spomaľovať? Stáva sa to napríklad vtedy, keď nás dieťa núti ovoňať každý kvietok, ktorý našlo na lúke. Inokedy nás chcú učiť statočnosti, a to hlavne vtedy, keď vyžadujú, aby sme k nim vstali aj desaťkrát za noc. V situácii, keď dieťa nechce písať domácu úlohu a stále ju odkladá, si náhle spomenieme, že vlastne aj my odkladáme množstvo úloh v práci. A vo chvíli, keď dieťa nechce robiť to, čo mu prikážeme, si zrazu uvedomíme, že vlastne my to robíme tiež, keď sa  nechceme prispôsobovať pravidlám na pracovisku. Vďaka deťom vidíme určité veci v úplne inom svetle. Ak chceme vidieť, vidíme, že nás učia rozpúšťať staré vzorce správania a keď sme dostatočne vnímaví, môžeme sa naučiť vnímať svet novým a často správnejším spôsobom.

Keď duša prichádza na Zem, chce si na nej naplniť určité predsavzatia. Jedna sa chce učiť tolerancii, iná bezhraničnej láske, ďalšia trpezlivosti. A keď si predstavíme, že deti do nášho života prichádzajú preto, aby nám pomohli uskutočniť tento plán, tak sa nám podarí lepšie pochopiť aj zmysel výchovy. Každé dieťa nám ponúka príležitosť na konfrontáciu tmavých a zaprášených  zákutí v našich  dušiach tým, že vytvára správne podmienky, vyvolávajúce taký druh učenia, ktorý nás oslobodzuje od starých vzorcov a umožňuje nám žiť pravdivejší život.

V hmotnom svete platí, že my rodičia vychovávame svoje deti. Z pohľadu duše je to opačne. Naše deti k nám a skrz nás prišli, aby nás niečo naučili. Dieťa je náš učiteľ a často je to  duchovne vyspelejšia duša ako rodič, a práve preto jeho duša prevzala na seba neľahkú úlohu duchovného liečenia v rodine alebo dokonca v rode.