Sníval sa mi sen.

Stála som na vlakovej stanici s kufrom a vedľa mňa bol muž tiež s kufrom. Ten muž bol jeden môj bývalý kolega, s ktorým bolo v práci dosť ťažko vyjsť, pretože sa často správal neohľaduplne. Prišiel vlak a on sa chystal nastúpiť, ale dával mi prednosť. Ja som povedala, že nemôžem ísť. Hľadala som vhodnú výhovorku. Napadlo mi, že poviem, že som si niečo zabudla. Silno som cítila, že ísť nechcem, ale vnímala som aj strach z odmietnutia a bála som sa povedať jednoduché Nejdem.

Zrazu som si v tom sne uvedomila, že predsa nemusím s ním ísť, keď nechcem. Vošlo do mňa odhodlanie a istota a povedala som mu, že mne sa s ním nechce ísť. On sa na mňa veľmi nahnevane pozrel, spýtal sa ma, či naozaj nechcem, že si to mám rozmyslieť a hlavne, že mám myslieť na následky. A ja som pokojne povedala, že naozaj nie. Nastúpil do toho vlaku, ešte sa ohliadol s nahnevaným výrazom v tvári, či som si to nerozmyslela a potom vlak odišiel. A s tým odchádzajúcim vlakom a mojim silným nie prišiel pocit úľavy. Zo stanice som ľahkým krokom odišla preč a vnímala som v sebe jasné odhodlanie hovoriť nie vtedy, keď ho povedať chcem.

Ten sen sa mi sníval nad ránom a zobudil ma príjemný pocit z jeho záveru. Ešte v posteli som si uvedomila, ako to dlho v mojom živote dlho vyzeralo - ako som svoje potreby potláčala a ako som si nechala prekračovať svoje hranice.

Uvedomila som si, že som často konštatovala niečo v zmysle, že veď ja druhým naznačujem, kde mám hranice a čo sa mi nepáči a oni na to aj tak nedbajú. Považovala som ich za neohľaduplných ignorantov.

Dodnes si pamätám, ako som sa v takých konštatovaniach cítila.

Bola som smutná (pretože moje hranice nie sú pre druhých viditeľné),

aj nahnevaná (prečo mi to robia?) 

a aj bezmocná (čo mám urobiť, aby ma rešpektovali?).

Keď som si neskôr uvedomila, akými spôsobmi sa o rešpekt od druhých snažím, došlo mi, že mi z toho nič rešpekt neprinieslo.

Nefungovalo, že som všelijako naznačovala, že sa mi veci nepáčia –  v komunikácii s tými, ktorí moje hranice prekračovali, som ochladla alebo som s nimi na čas úplne prestala komunikovať, ignorovala som ich, nezdvíhala som im telefón a potom som sa vyhovárala.

Nefungovalo, že som sa na nich sťažovala druhým, dúfajúc, že snáď sa to dostane aj k nim a pochopia, alebo im to povedia tí druhí – haló, ty nevidíš, že jej prekračuješ hranice?!

Nefungovalo ani to, keď som im to raz za čas v hneve povedala - to sme sa iba pohádali a nakoniec som sa cítila ešte horšie, lebo som vyvolala hádku.

Dnes už viem, že to všetko som robila zo strachu z odmietnutia. A viem aj to, že to nemohlo fungovať, pretože signály, ktoré som vysielala, boli chaotické.

Ako mali ľudia vedieť, kde sú moje hranice, keď som síce možno niečo naznačila, ale nakoniec som sa správala tak, akoby sa nič nestalo.

Ako mali vedieť, že prekročili hranicu, keď som im to nepovedala, hoci som ich ohovárala pred druhými, akí sú netolerantní.

Ako mohli vedieť, že mi prekročili hranicu, keď v tej hádke, ktorá vznikla, som im iba hovorila, akí sú zlí bez toho, aby vedeli, čo konkrétne v sebe cítim a kvôli ktorým situáciám.

Všetko toto bolo dokonca k tým druhým nefér.

Ale k tomuto poznaniu som došla až potom, ako som sa ocitla na druhej strane – bola som tá, ktorej bolo vytknuté, že nerešpektuje.

Vtedy som si uvedomila o svojej nevedomosti, že nejakú hranicu prekračujem. Že mi kamarátka síce hovorila o tom, že stále chodím neskoro a že ma nebude nabudúce čakať, ale vždy tam bola a ja vždy sa tvárila, že mojim ospravedlneniam rozumie.

Došlo mi, že tak ako som nevedela ja, že prekračujem hranice, nemusia to vedieť ani tí, ktorí prekračujú mne.

Budú to vedieť vtedy, keď im namiesto všetkých tých nefér činností priamo a jasne poviem, kde moje hranice sú. Nehovorím, že je to záruka, že ich už nikdy neprekročia, ale určite sa o to aspoň posnažia, keď budú o nich vedieť.

A ináč, hranice sa vždy dajú posunúť, keď si veci vieme priamo vykomunikovať a keď naším cieľom bude spojenie a porozumenie. Lebo aj tí druhí majú svoje hranice a ak by si každý iba hľadel tie svoje, je dosť možné, že by sme sa nikdy nestretli a nezažili SPOJENIE.

S láskou a úctou,

Jana Mladá