Vieš si predstaviť, že stojíš v prístave a rozhoduješ sa nastúpiť na loď? Máš dve možnosti. Titanic alebo Noemova archa. Luxus, šampanské, hudba, vôňa dobrého jedla a v podpalubí aj stiesnené podmienky, ale obrovský, majestátny Titanic. Na druhej strane možno tiež stiesnené podmienky v priestore ponúkajúcom teplý bok zvierat, vôňa sena, slamy, výkalov, rôzne zvuky, ale záchranná Noemova archa. Čo si vyberieš vzhľadom na dôsledky, o ktorých už vieš? Čo si vyberáš v súčasnom živote vzhľadom na dôsledky, ktoré možno len tušíš, ale čo keby ten Titanic predsa len doplával do prístavu? Vieš sa v prípade nesprávneho rozhodnutia teleportovať z jednej lode na druhú a akceptovať dané podmienky? Titanic i Noemova archa budú „plávať“ aj naším rozprávaním o pravde, tak ticho počúvaj rozozvučané struny v sebe pri čítaní či po ňom:
Maxim: Zamýšľal som sa, koľko právd existuje. V poslednom čase som mal pracovné diskusie, v ktorých sme došli na rôzne pravdy. V mojom videní existuje nejaká pravda, vo videní mojich spolupracovníkov iná. Myslím si, že moje konanie vychádza z mojej pravdy. Iní ľudia z môjho pohľadu konajú až nepochopiteľne, aj keď sa ich snažím chápať. Napriek tomu ich pravda sa mi nepáči. Na základe mojej pravdy by som konal inak, čiže moje vzorce pravdy a ich vzorce pravdy sa zjavne rozchádzajú. Skúsim tieto vzorce pravdy overiť, z čoho vychádza ich pravda a z čoho moja. Teda musím skúmať aj ich pravdu, nielen tú svoju.
Sandra: Môže existovať len jedna pravda? Napríklad stretneme sa desiati, navzájom sme v odpore, lebo každý má svoju pravdu. Len v spojení môžeš vidieť podľa mňa pravdu, v odpore nikto nemôže pravdu vidieť.
Vladimír Červenák: Pravda je uhol pohľadu, s akým sa na vec pozeráš. Tvoja individuálna pravda je tvoj uhol pohľadu filtrovaný tvojimi filtrami. To znamená aj tvojím egom, aj tvojím systémom bludných presvedčení, preto tvoja pravda je len kúsok skutočnosti a veľa, veľa bludov medzi tým. Niekedy samé bludy a žiadna skutočnosť.
Mnohooký Šiva je znázorňovaný s mnohými očami preto, lebo až keď sa dokážeš pozerať zo všetkých strán, zo všetkých uhlov pohľadu, to znamená, že si taký súcitný, že dokážeš pozerať aj očami toho, koho pravdu počúvaš, vtedy porozumieš. Porozumieš, prečo čo a ako druhý človek vidí, cez aké filtre pozerá a si s ním v súcite. Potom je tu ešte iná vec – my veľmi často počúvame pravdy iných s nastavením, že keď človeka vypočujeme, budeme sa musieť počutým riadiť, korigovať svoj pohľad. Áno, korigujeme, lebo zistíme, že druhý človek z inej strany vidí veci inak. Je na inej strane, pozerá sa z iného uhla.
Príklad: keby sme mali nakresliť slona a každý ho bude kresliť z inej strany, ani jeden obrázok nebude rovnaký. Pritom všetci kreslíme slona. Áno, záleží na priestore, z akého pozeráme, a záleží od toho, aký si. V priestore spojenia si súcitný. To znamená – vieš sa na situácie pozerať očami toho druhého. Často pravdu skúšame vidieť extremisticky: najprv z jednej strany brehu, potom z druhej. Preskakujeme z Titanicu na Noemovu archu a hľadáme pravdu. Takto ju nemôžeš nájsť.
Predstav si teraz trojuholník. Pravdu nájdeš až vtedy, keď vystúpiš v trojuholníku do nulového bodu a pozrieš sa na situáciu z neho. V tej chvíli nie si nič len čistý pozorovateľ. Tvoje filtre sú úplne čisté a vidíš obe strany súčasne. Čiže vidíš aj cez pravú, aj cez ľavú hemisféru. Ľavá sa pozerá jedným spôsobom, pravá iným a ty z vrcholu vidíš oboma spôsobmi súčasne, teda máš jeden hologram. Vznikne ti jeden trojobraz, nie 2D obraz. Kým pozeráš ľavým alebo len pravým okom, vidíš 2D, z trojuholníka vidíš 3D. To znamená, vidíš aj za roh, vidíš realitu plasticky, multidimenzionálne, nie jednodimenzionálne. Z jednej dimenzie vidíš plocho, a preto naše vzorce narážajú v nevedomosti na seba. My však nie sme naše vzorce. My sme pozorovatelia za vzorcami. Treba rozlišovať medzi vzorcom a pozorovateľom. Vzorec vidí vždy plocho 2D, pozorovateľ môže vidieť 3D, 5D, 20 D, nekonečno D.
Maxim: Idem teda pozorovať, len neviem, ako dlho vydržím, lebo každý chce mať len svoju pravdu.
Vladimír Červenák: Veď ju máš. Načo bojuješ o pravdu? Nikto ti tú tvoju nemôže zobrať. Nikto ti nemôže zobrať to, že ty sa na veci nejako pozeráš. Je nezmyslom, aby si bojoval s tým, že ten druhý sa pozerá z inej strany a vidí to inak. Načo s tým bojuješ? Kým máš potrebu bojovať a presadzovať svoj uhol pohľadu, si jednostranný a výsledkom bude vždy bolesť. Vždy. Jednostrannosť nefunguje. Život nie je jednostranný, je mulitdimenzionálny, má veľa strán súčasne. Je plastický. Nie je len na liste papiera nakreslený obrázok. Pochopíš nezmyselnosť cestovať Titanicom a dovidenia. Teleportuješ sa na Noemovu archu a nemáš viac potrebu bojovať o svoju pravdu.
Pravda je len jedna. Pravda je, keď si v spojení so Zdrojom, keď si so Zdrojom zajedno. Všetko ostatné sú uhly pohľadu.
Baška: Pozorujem u seba aj u svojich blízkych, že si chceme nasilu natlačiť jeden druhému svoju pravdu. Vidím za tlakom strach, že druhý neprijme moju pravdu a pritom si myslím, že moja pravda je tá správna. Akonáhle u mňa nastane strach a potrebujem silno presviedčať o mojej pravde, je odpor na jednej i na druhej strane. U druhého totiž tiež hneď vznikne odpor, lebo on si myslí, že jeho pravda je správna. Takže odpor je okamžite na jednej i druhej strane.
Jakub: Je potom pravda potrebná? Nie je zbytočná, lebo vlastne len pretláčam nejaké hranice, ktoré pravda nastavuje. Je v takejto komunikácii potrebný len nejaký súcit a na pravde nezáleží?
Vladimír Červenák: Záleží, a áno, je potrebný súcit. Na pravde záleží, lebo inak vidíme stále len cez filtre. Potrebuješ zmeniť priestor, z ktorého o pravde uvažuješ. Ak uvažuješ z priestoru odporu, tak sa nemôžeš dohádať do pravdy. Kto má pravdu? Keď zmeníš priestor, vidíš, že pravda je uhol pohľadu. Ako ja môžem nesúhlasiť s tým, že ty sa pozeráš z tej strany a ja z inej? Vidím inú realitu, toto je tvoja pravda, toto moja. To je môj uhol pohľadu, ja sa na situáciu pozerám z tejto strany, moja skúsenosť je takáto, vidím takto, ty vidíš inak. To je však len uhol pohľadu, to nie je pravda skutočná.
Pozri ďalší príklad: pozeráme sa na šestku položenú na zemi. Ty z jednej strany, ja z druhej. Ty vidíš 9, ja 6. Kto má pravdu? Pravda je, že na zemi je niečo nakreslené, čo z jednej strany vyzerá ako šesť, z druhej ako deväť, lebo sme číslici pripísali taký význam. Keby prišiel mimozemšťan, videl by na zemi skrútenú čiaru. Možno by v kresbe videl atómovú elektráreň. Povedal by – čo sa tú hádate o šesť alebo deväť, veď je to atómová elektráreň. To by bola tretia pravda. Číslo je ilúzia, dohoda o tom, že to je to.
Ty máš dohodu sám so sebou a presadzuješ svoju dohodu. Niekto iný má inú dohodu, alebo nemá žiadnu, tak spoznáva, aká je pravda. Konečná pravda je, že sme nič. Konečný pozorovateľ. Prázdno. Aké významy dávame tomu, čo vytvárame, to potom je. V jednostranných pravdách sa nemôžeme nikdy stretnúť. Stretnúť sa môžeme len v skutočnosti, kto je ten, kto nahliada. To je konečná pravda.
Keď sa dostaneme všetci do úrovne číreho vedomia, kde je nič krát nič, delené nič je nič, na tom sa všetci zhodneme, že je to pravda. Sme v konečnej pravde. Najmenší spoločný menovateľ a definitívny menovateľ. Tam už nič iné nie je. Inak ide vždy len o uhly pohľadu. Boj o pravdu je len strata času a veľká neúcta voči sebe.
V hádkach o pravdu je presne strach z odmietnutia, ako hovorila Baška. My nebojujeme za pravdu. My bojujeme za seba. Chceme byť potvrdení. Akonáhle nie sme potvrdení, máme úzkosť. Cítime sa odmietaní, čiže nebojujeme o pravdu, bojujeme o uznanie, o akceptáciu, o rešpekt. Chceme byť videní, chceme byť tu, lebo sa stále odmietame. Nie sme si dosť dobrí, ideme opačne. Točíme koleso života opačne, do negatívneho. Strach, že zaniknem, že zmiznem, že prestanem existovať. Všetko toto sa v boji o pravdu vynára.
Keď bojuješ o pravdu, v zásade bojuješ o to, aby si bol prijatý. Aktivuje sa strach z odmietnutia okamžite aj na jednej, aj na druhej strane. Takto skúsme o pravde premýšľať, lebo tak sa dopracujeme k poznaniu. Inak sa točíme v kolese stále dokola, dokola. Tak sa nedá pravda pochopiť. Vždy musíš ísť o fraktál vyššie, aby si pochopil. Z úrovne, kde sa momentálne nachádzaš, nemôžeš danú realitu pochopiť, musíš sa pozrieť z nadhľadu, z najvyššieho bodu trojuholníka.
Sandra: Pridám ešte svoj príbeh o pravde. Pred niekoľkými dňami som mala vnútornú nespokojnosť. Chcela som vedieť, prečo sa istý človek odmieta so mnou rozprávať. Nútila som sa domáhať v sebe pravdu, teda nešla som po nej navonok. Niekoľko dní som bola v úplnom napätí z nespokojnosti. Bola som odporná v odpore. Potom som si v sebe dala zámer, že chcem poznať odpoveď, chcem vedieť pravdu. Púšťam toho človeka, dávam mu slobodu a nech odpoveď príde. Naozaj som pustila, prestala som tlačiť. Potom sa mi sníval sen. Stretli sme sa, chytila som ho za ruku a pokojne sa opýtala – povedz mi, čo som ti urobila, že sa so mnou nerozprávaš? Nič nepovedal, odtiahol ruku a šiel z neho strach. Odpoveď mi teda prišla – on sa ma bojí. Keď som sa prebrala, uvedomila som si, že som požiadala o pravdu a prišla v sne. Zároveň mi došlo, že takúto odpoveď som ja v príčinách nerozprávania nehľadala. Vymýšľala som si rôzne varianty. Každú chvíľu som verila nejakému inému. Ani jeden nebol správny. Boli to moje domnienky. Nakoniec som nespokojnosť s hľadaním pravdy pustila a pripustila, že každý má právo voľby.
Vladimír Červenák: Koniec tvojho príbehu, Sandra, má viacero rozmerov. Ak má na nerozprávanie právo a ty ho len prijmeš, nepochopíš. Zostaneš nevedomá. Keď si sa však pýtala, bola si vytrvalá, tak si sa dozvedela, hoci celý čas si odpoveď mala pred nosom. Veď si povedala, že ho púšťaš, dávaš mu slobodu. De facto si ho púšťala z reťaze. Energetickej. Kým máš niekoho na reťazi, ako ťa môže milovať a chcieť byť s tebou celé dni? Bol tvojím otrokom. Až keď si ho pustila z retiazky, vtedy si sa oslobodila. Až vtedy sa situácia zmenila. Dovtedy bol energeticky neslobodný, cítil to a bál sa ťa.
Ukážkový príklad, Sandra. Celý čas si cez nespokojnosť a cez tlak na odpoveď cítila, že si v odpore. Ako s tým teda pracovať? Keď zistíš emócie - napríklad smútok, bezmocnosť, strachy... neukončíš ich, ale hľadáš, čo emócie živí. Čo je úplne za nimi. Prídeš na to, že ide o nedôveru a strachy. Prečo mal strach? ... lebo si ho držala na reťazi. Mal z teba strach. Cítil sa ohrozený napríklad tvojou dynamikou alebo skúsenosťou s tebou. Čiže sa prirodzene pred tebou zatváral. Toto je veľmi užitočné vedieť. Teraz môžeš niečo urobiť, aby si zvýšila svoju dôveru. Tú vonkajšiu. Tú, ako sa javíš navonok. Keby si všetko odbila vetou - to je tvoj problém, keď so mnou nechceš komunikovať, ale mne to nič nerobí, tak sa nedozvieš, že pre niekoho sa môžeš javiť nebezpečne.
Sandra: Nad tým som sa tiež zamyslela, ale nepokročila ďalej. Čo mám teda robiť?
Vladimír Červenák: Zosúladiť to, aká si vo vnútri a ako sa javíš iným. To totiž znamená, že máš nejaký filter a iná si vo vnútri, iná navonok. Až keď to, čo dostávame zvonka, je v súlade s tým, ako sa zažívame z vnútra, vtedy sme v integrite. Akú realitu vedome vytváraš vo vnútri, taká sa ti zrkadlí. Ak sa ti zrkadlí niečo, čo sa ti nepáči, tak aj vytváraš niečo, čo sa ti nepáči, hoci o tom nevieš. Nevieš, že to v sebe máš. Vďaka zrkadleniu to môžeš objaviť. To je etikoterapia – práca so zrkadlami. Práca so subosobnosťami. Táto subosobnosť ti predsa niečo ukazuje. Je to tvoja subosobnosť. Ako s ňou pracuješ? Hovoríš si – no dobre, keď so mnou nechce komunikovať, je to jeho problém, idem si svojou cestou.
Ale ty si slnko, ktoré svieti, rozjasňuje priestor. Ako sa môže niekomu rozjasniť, keď sa ťa bojí, keď zavrel pred tebou srdce? Tvojou úlohou nie je utiecť, ale zistiť, že si v koži vlka, keďže sa ťa bojí. Z kože vlka sa darmo vyzlečieš, ostaneš vlkom. Musíš zmeniť priestor, aby si sa zmenila. Musíš sa komplexne pozerať na svet, aby bolo v integrite aj to, čo hovoríš, aj to, ako voniaš, aj to, ako sa javíš, aj to, ako cítiš všetkými piatimi zmyslami. To je zmyslová inteligencia.
Keď vieme situáciu vyhodnotiť piatimi zmyslami a šiestou intuíciou ju vyhodnotíš ako pravdivý obraz, to je realita v danej chvíli. Ale i to je ilúzia, no nič v tebe ani mimo teba nič nebude namietať. Keď päť zmyslov vyhodnotí – áno, toto odpovedá realite, tvoj mozog vytvorí obraz – toto je realita. Pravda je to, čo vieme vyhodnotiť šiestimi zmyslami a všetkých šesť kanálov povie zmyslovému procesu áno. Mozog áno vyhodnotí bez odporu na ktorejkoľvek úrovni ako realitu. Príklad: pozrieš na jedlo, je krásne, ale tvoj mozog ti hovorí – toho sa nedotýkaj, lebo príšerne smrdí. Tvoj mozog jedlo prečiarkne – to nie je jedlé, to je jed. Keby si nemala čuch, pozrieš, zješ a otráviš sa, preto mozog sa nemá spoliehať len na to, čo vie, ale má sa spoľahnúť aj na to, čo mu srdce hovorí. Spojenie mysle a srdca, racionálneho vyhodnotenia a cítenia, dáva skutočnosť. Ak len racionalizuješ, stávaš sa bezcitným. Ak len citovo konáš, stratíš rozum v danej chvíli. Až spojenie srdca a rozumu, až spojenie pravej a ľavej hemisféry je celistvý, pravdivý obraz.
Rastieme spolu.
