... alebo inak: „Ak nezomrieš skôr, ako zomrieš, tak naveky zahynieš,“ týmito slovami povedal Angelus Silesius, nemecký spisovateľ v 17. storočí, to, čo sme zvýraznili v nadpise. Vstúpili sme totiž do tmavej časti roka a od 1. novembra sa intenzívnejšie otvára aj téma predkov, aj téma smrti, aj téma života s tieňmi. Tajomstvo smrti a tieňov v sebe ukrýva tajomstvo toho, kto si. Smrť ako ukončovanie či transformácia v spojení s tmou dávajú príležitosť ísť viac do svojho vnútra, stíšiť sa, dotýkať sa hodnôt, ktoré sú večné. Dávajú príležitosť ísť do múdreho ticha a s rešpektom sa dotknúť aj svojich tieňov, aj odmietnutých časti seba samého, aj bolestí a tráum. Je čas pozrieť sa na ne a vrátiť sa domov do celistvosti, predýchať sa ku koreňom strachu z odmietnutia, opustenia, zo zlyhania, z nedostatku, zo smrti a bezmocnosti. Cez spojenie s predkami do 12. pokolenia posilniť dôveru v život a oslobodiť sa od nedôvery a strachu. Spojením s energiou predkov ukotviť sa pevne v bezpečnom prostredí nášho tela, ktoré je chrámom duše, a objaviť potenciál tmavej časti roka cestou do hlbín vlastnej duše. Portál tmavej časti roka je od noci z 30. októbra na 1. novembra otvorený. Pocestný, prosím, vstúp:
Vladislav: Mal som sen. Bol som doma a telefonoval som. Odrazu sa otvorili dvere a do bytu vošla moja mamina, ktorá je už tri roky mŕtva. Nič nehovorila. Hoci som telefonoval, uvedomoval som si, že vyzerá tak, akoby sa vrátila domov z dovolenky. „Počkaj, dokončím hovor a budem sa ti venovať,“ povedal som a pozrel na ňu. Stála bez emócii. Padol som na kolená a objal jej nohy vďačný, že ju vidím. Plakal som, ona nič. Stála. Odrazu mi však povedala: „Chcem sa vrátiť domov.“ Prestal som plakať a opýtal sa jej: „Mami, ako to mám urobiť?“ Odpovedala znovu bez emócií: „Ty budeš vedieť ako.“
V prvom momente som si pomyslel, že sa chce vrátiť na Zem, medzi nás a k deťom ako znovuzrodená. Duša chce na svet. Tak som sa opýtal: „Ty to ozaj chceš?“ Vtedy som sa zobudil, sadol na posteľ a rozmýšľal: „Čo to vlastne odo mňa mama chce? Dokážem jej to splniť správne?“ V tej chvíli som si uvedomil, že už rozmýšľam a ohláša sa ego. Povedal som si – nechaj to tak, bol to sen a keď bude čas, pochopíš. Netlač na seba. Urobil som si raňajky. Dostal som chuť na kakao a vianočku. Detstvo?
Vytiahol som pohár, na ktorom boli vyobrazené dva kone. Prišlo mi na um, že mojim silovým zvieraťom je biely kôň. Voči zvieratám nemám veľkú dôveru, a tak som sa ho aj v predstave trochu bál. Kôň mi však dôveroval a hlavu si s dôverou vložil pod moju pazuchu. Odrazu mi šlo hlavou – dôveruj v seba, dôveruj v život. Keď odpoveď príde, tak príde, budeš vedieť. Na papierik som si napísal – chcem sa vrátiť domov. Vtedy mi došlo! Domov - mama nechce naspäť na Zem, ale domov k svojim dušiam na druhý breh.
Nabral som odvahu, zavolal tete, ktorá bola blízka s mojou mamou a rozpovedal som jej sen. Ona na to, že mamina je stále medzi nami a niečo potrebuje. Pýtam sa jej teda, čo mám ja robiť? Teta: „To neviem, na to potrebuješ prísť ty sám.“
Večer som si sadol, pomodlil sa a za modlitbou mi automaticky išli slová! „Odpočinutie večné daj jej, Pane, svetlo večné nech jej svieti.“ Rozum na to: „Čo to melieš? Koho pochovávaš? ... veď nás do svetla, Pane, a daruj nám svoj pokoj.“
Vladimír Červenák: V tmavej časti roka sa otáčame do seba. Omnoho viac času trávime vo vnútornom priestore ako v tom vonkajšom. U mňa sa to prejavuje napríklad aj tak, že v tomto období mám potrebu aspoň o hodinu dlhšie spávať. Byť v snovom priestore. To je naberanie energie, načerpanie sily, ale aj upratanie si v sebe i okolo seba. S tým súvisí aj jesenné upratovanie. Fyzické. Človek by si mal upratať v hodnotách, v smerovaní, ujasniť si, či ten smer, ktorým ide, je ten, ktorým chce ísť. Takéto upratovanie začína koreňovým energetickým centrom v našom tele (prvou čakrou), a to je spomienka na mŕtvych predkov. Nie náhodou je práve v tomto čase pamiatka zosnulých. To fyzické sa prepája s vnútorným priestorom a my si predkov pripomíname. Na cintorínoch i v sebe.
Pripomínať si blízkych mŕtvych, nemusí nevyhnutne znamenať, že nám chýbajú, že sme na nich závislí, že spomíname na bolesť z ich straty, z ich odchodu na druhý breh... Pamiatka zosnulých je o úcte. O spôsobe, ako im prejaviť úctu, vďačnosť, ako si cez spomienky harmonizovať prvú čakru, aby sme sa v tmavej časti roka naozaj mohli spojiť so zdrojom, posilniť svoje korene. Potom v svetlej časti roka budeme môcť zo zdroja tvoriť, manifestovať to, čo sme spojením so zdrojom nadobudli. Samozrejme, celé to potom smeruje v zdroji ostať. My však máme tendenciu zdroj opúšťať. Oddelíme sa a ostaneme oddelení.
V tomto základom cykle je však odkaz – zostaň v zdroji a tvor zo zdroja. Ďalší rok sa už nenapájaš do zdroja, ale si zvedomňuješ stále spojenie so zdrojom. Si s ním jedno. Si s ním v jednote ako takej, ktorú žiješ na všetkých úrovniach. Nevystupuješ z nej. Keď vystúpiš, tak len na krátky čas, aby si si uvedomil hodnotu spojenia. Keď si mimo zdroj, všetko sa ti v živote obracia na „celé zle“ – strácaš synchronicitu, veci sa nedaria, si zamotaný, žaba sa varí. Spomeň si na príbeh, ktorý sme už zverejnili – žaba, ktorá sa pomaly varí, uvarí sa. Žaba, ktorú hodíš do vriacej vody, vyskočí z nej. Takže vyskočiť treba naspäť – vrátiť sa do zdroja.
Ako prejaviť zosnulým úctu? Ako im dať podporu? Nie pomoc, Barbora. Podporu! Mŕtvy je naozaj v tom priestore, z akého odišiel. Je to medzipriestor - bardo smrti. Dočítať sa o ňom môžete v Egyptskej i Tibetskej knihe mŕtvych. Mŕtvy, ktorý odchádzal v reaktívnom stave vedomia, zostal v ilúzii oddelenosti, nemá telo, konať nemôže, muky očistné a veľká bezmocnosť. Nemôže sa pohnúť a zostáva len v tom priestore, v tom nastavení, z akého odchádzal. Má však túžbu vrátiť sa domov, v zmysle návratu do celistvosti.
Náš domov na druhom brehu je dočasný domov, kde medituješ, kde je pokoj, kde sa vyliečiš z ilúzie pýchy, ale nie je to konečná stanica. Buď pokračuješ vyššie do vyšších anjelských sfér, alebo sa vraciaš naspäť, aby si ochutnal krémeše, ktoré ešte chceš ochutnať, aby si zažil situácie, po ktorých si túžil, aby si rozpoznal a rozlíšil trvalé a dočasné, radostné a bolestné...
Návrat domov je návratom do úplnej celistvosti. Prejdeš dvanásť spirituálnych úrovní a vystúpiš z ilúzie dvojnosti. Poslednou bránou neprejdú dvaja, prejde len jeden. To znamená - to nie som ja, nie je ono, nie je proces poznávania, nie ja, to, ono, my. Pozorovateľ, pozorovaný a proces pozorovania sú jedno. Úplné vyčistenie všetkých neukončení, úplne ukončenie všetkých túžob, všetkých potrieb. Všetko je naplnené. Duša rozpúšťa ilúziu, rozpoznáva definitívne, čím je a nemá potrebu sa tým ďalej zaoberať. Skutočný je píšťalkár, ktorý kráča stále ďalej, ilúziou je hora, ktorou kráča.
Keď sa hlásia mŕtvi tak ako v sne u Vladislava, je to jednoznačný signál: mama potrebuje podporu. Má túžbu vrátiť sa domov, to znamená do celistvosti. Naspäť k sebe.
Ako to urobiť? Spôsoby sú dva. Prvý - ty, ktorého prosí o návrat domov, sa vrátiš domov. Keď budeš ty doma, aj ona sa vráti domov, lebo budeš svetlo a ona podľa neho bude vedieť, kde domov je. Kde ho hľadať. Tvoj domov je v tvojom vnútri, v chráme tvojho srdca. Druhý spôsob - keď doma nie si, tak sa prikloň k modlitbe za mŕtvych, ktorú aj v kresťanstve používame: nech odpočíva v pokoji, svetlo večné nech mu svieti.
V etikoterapii a aj na týchto stránkach sme už mnohokrát hovorili o technike odpustenia, zvanej hoo ponopono. Ju treba ako prvú urobiť, ak ti sen, predstava či spomienka prinesú myšlienku alebo pocit na mŕtveho, ak vnímaš pri sebe dušu, ak ju cítiš fyzicky. Zapáliš sviečku, pozveš dušu, prípadne duše urobiť rituál. Ako? Zapáliš teda sviečku a pozveš všetky bytosti, ktoré ti ublížili pred vnútorný zrak či pocit. Tieto duše -bytosti reprezentujú všetky tvoje i jej neukončenia. Pozveš teda do rituálu všetky svoje neukončené subosobnosti, ktoré máš v odpore, ktoré sú uzavreté, ktoré sú v ilúzii nevedomosti a trpia.
Vyhlásiš s nimi celistvosť. To znamená, že poprosíš ich o odpustenie, ak si im kedykoľvek, kdekoľvek, akokoľvek ublížil. To isté urobia ony. Ospravedlnia sa za všetky ublíženia a odpustia. To je prvé vyčistenie. Druhé vyčistenie predstavuje ukončenie. Vyhlás ukončenie, vyhlás celistvosť. Hovor - som v priestore celistvosti, nie chcem byť v celistvosti, chcem ísť domov. Som v celistovsti, úplnosti, naplnení, v advaite. Sme bytosť, ktorej vôľa sa plní okamžite. Ako formulujeme zámer, tak sa aj plní. Keď ho formulujeme nevedome, tak žijeme nevedome dôsledky. Keď sa nám plnia iné veci, ako by sme chceli, tak nevieme si priať, sme v nevedomosti, sme v odpore. Ešte sme stále v ilúzii.
Teda vyhlásim: „Som v priestore celistvosti, dušička, s tebou.“ Ak je napojená, hovorí s tebou, ale aj nemusí spolupracovať. Keď spolupracuje, je to požehnané, viac milosti je tam. Potom ju naozaj vedieš ako sprievodca, lebo ona nevie čo, ale má vôľu a ochotu. To je podstatné. Vyhlásením celistvosti je všetko dokonané, v tej chvíli je duša doma. Potom už len – nechávam ťa ísť tvojou cestou. Rozpamätala si sa na to, kým v skutočnosti si, kým si vždy bola a budeš. Tak sa stalo. Svetlo večné ti svieti, odpočívaj v pokoji. Amen.
Na pozadí si môžeš počas rituálu alebo aj po ňom pustiť mantru Om tryambakam yajamahe. Je to mantra prekonania strachu zo smrti, už sme ju tiež v našich článkoch opísali. Ňou podporíš ešte viac cestu duše domov. Mantra totiž rozpúšťa strach z konca. Veď aj duša sa drží života v tele, v ilúzii. To je v nej tá plodivá sila, ktorou sa vracia naspäť do života na Zemi. Je to sila príťažlivosti našich neukončení.
Kým rozpustíme ilúziu neúplnosti, kým nemáme všetky neukončenia ukončené, stále sme priťahovaní touto plodivou silou naspäť do života. Sexuálny pud je jeden z najsilnejších, ale zároveň je to tvorivá sila energie, ktorá vytvára našu iluzórnu realitu. Vystúpenie z ilúzie je návrat domov. Ty sa môžeš naďalej vracať do sveta ilúzii, ale od toho momentu, keď si doma, sa sem vraciaš už vedomý. To znamená, že vieš, kto si a vieš aj, na čo si tu. Poznáš svoju misiu, víziu a vieš, čo je tvojím poslaním. Žiješ svoje poslanie. Z neho ťa už nikto nemôže vytiahnuť, nech sa s tebou deje čokoľvek. Krásne nám to ukazoval Ježiš, ale aj veľa iných avatarov. Poznali svoje poslanie a držali sa ho.
V tomto období sa mŕtvi napájajú na svetlá, ktoré silno svietia. Prichádzajú. Vladino, tvoja mama spontánne prišla k tebe a ty už vieš, čo máš robiť.
Vladislav: Áno, viem, ďakujem ti, ďakujem.
Vladimír Červenák: Odkaz zo sna pre teba je – vráť sa domov. Tvoja mama nie je skutočná. To je ilúzia. Všetko, čo sa v našom svete objaví a odíde, je ilúzia. Je neskutočné. Skutočný je ten, kto si celý čas mamu uvedomuje. To si ty a uvedomenie, že ty si to skutočné, to je návrat domov. Domov je ten priestor, keď si uvedomuješ, že si. Rastieme spolu.
