Sidebar

Zoznam článkov na Advaita.sk

Počúvaš občas vetičky, napríklad: Čo je s tebou? Čo sa stalo? Si taký nemastný – neslaný... Čo sa s tebou deje? To nie si ty... Si chorý? Dvadsaťtri hodín si usmievavá bytosť, na hodinu sa stiahneš do seba a podobné vety sa vyroja. Prečo? ... lebo v podobnej situácii, keď je tou stíchnutou, málo hovoriacou bytosťou tvoj blízky, reaguješ rovnako. Zrkadlíte sa navzájom. Ty si ako on, on je ako ty. Viac o tom, čo je za tichom v tebe i za otázkami od tvojich blízkych, opíšeme v úvahách Vladimíra Červenáka i v konkrétnych príbehoch s jeho vhľadmi. Hlavnou postavou dnešného rozprávania je ticho, ktorému srdcia rozumejú.

Podpora živému

Predstavte si, aký obrovský strach máme v sebe byť sami so sebou. Byť v tichu sami v sebe. Akonáhle je niekto sám so sebou stíchnutý, hneď sa vyroja celé roje záchranárov, ktorí majú tendenciu zachraňovať. V pozadí „záchrany“ je strach, že padáš. Keďže „záchranári“ majú v sebe strach padnúť k sebe samému, tak aj iných chcú zachraňovať. Držať sa silou mocou nad vodou. Prežiť. Ponoriť sa do vody a zomrieť je hrozné, ak veríme v smrť. Ty, ak si už spoznal, že smrť je ilúzia, ponoríš sa a si sám so sebou. Zažívaš nekonečný mier. Šanti, šanti, šanti. Pokoj, pokoj, pokoj. Mier, mier, mier.

 

Samozrejme, záchrancovia stále chodia. Ale v momente, keď uvidíš záchranárov rovnako, ako aj ty si niekedy zo strachu záchranca, uvedomíš si, že nič im zjavne nie je. Sú len sami so sebou. Nemajú potrebu hrať žiadne divadlo, ani manifestovať nič. Sú vo svojom zdroji. Ak toto pochopíme,  v tej chvíli sme schopní precitnúť do súcitu s nimi a zostať v hlbokom mieri, ktorý je naplnený. Je v tom porozumenie. Už rozumieš, tak môžeš súcitiť, zostať v spojení. Na chvíľu si síce padal do hnevu, ale o chvíľu ti prišlo, že si celkom ako oni. Zrkadlia ťa. Záchranári. Zachraňujú aj tých, ktorí zachrániť nepotrebujú.

Je však úžasné vedieť, že veľa ľudí je pripravených nás zachraňovať. Keby sme sa náhodou topili, záchranné kolesá nám budú lietať nad hlavou. Je to fajn, ale vieme, že to nefunguje Na konci dňa musí každý zachrániť sám seba a byť svetlom sám sebe. Tak potom spoločne vytvárame pole, ktoré je vysoko frekvenčné.

 

Prijaté ticho

Chceme „záchranárstvo“ pochopiť ešte hlbšie? za ním je  sebanenávisť – strach byť sám so sebou v prázdnote, teda strach z prázdnoty. Neustále máme totiž tendenciu zapĺňať vonkajší priestor a vytvárať nejaké objekty a zvuky. Prídeme domov a zapneme rozhlas, televízor. Zaplníme priestor zvukom. To je prejav sebanenávisti, lebo my sme ten prázdny priestor, to prázdno. Máme tiež tendenciu nosiť domov všeličo a zapĺňať, zapratať si priestor vecami. Neustále. To je to isté. Akonáhle sme v prázdnote, strach z prázdna nás vlastne pudí k tomu, aby sme priestor niečím zaplnili. Nesmierne totiž iných vyrušuje, že ty sa nebojíš prázdna. To znamená, nebojíš sa sama seba, preto tvoja sebanenávisť je rozpustená. Ale pokiaľ sa prázdna bojíme, zachraňujeme iných pred tichom a prázdnom a nevieme ani nacítiť, že sú v poriadku.

Keď sa stretnú dvaja ľudia, ktorí vnútorné ticho majú prijaté, dokážu byť nádherne spolu v tichu. Aj prechádzka môže byť celý čas naplnená tichom. Nemusia povedať jedno slovo, ale zažívajú intimitu, blízkosť, akú by žiadnymi slovami nezažili.

Prijatie ticha musí byť však bezpodmienečne. My môžeme seba samých prijať bezpodmienečne. To je rešpekt, akceptácia. Prijmem sa bez podmienok. Nedávam žiadne podmienky. Tak ako som, tak to je. Keď to mám v sebe takto, takto to mám aj k iným. Sme si navzájom zrkadlom.

Keď sa dve bezpodmienečne prijaté bytosti stretnú, nemajú potrebu sa zachraňovať, lebo sú už zachránené.

Podpora zomierajúcemu

Keď sme sami v odpore, máme tendenciu človeka zachraňovať. Aj zomierajúcemu dávať piť, jesť, ťahať ho ešte nejakým spôsobom naspäť. Zachraňovať ho. Keď však rešpektuješ jeho cestu a vidíš jasne, že odchádza a prejavíš úctu, rešpekt k procesu i k prechodu bránou k smrti, tak aj zomierajúcemu sa výrazne uľaví. Je rešpektované jeho rozhodnutie na najhlbších úrovniach každého jedného. Aj keď na vedomej úrovni možno myseľ protestuje, ak však človek zomiera, rozhodol sa tak hlboko v sebe. Ak aj ty hlboko v sebe rešpektuješ jeho rozhodnutie a dáš procesu úctu, v tej chvíli nastane spirituálne prepojenie. Vzájomne sa  podporujete. Zomierajúci podporuje teba v dôvere v proces zomierania, ktorým raz pôjdeš ty a môžeš ho teraz zažiť. Zároveň ty podporuješ zomierajúceho: áno, smie byť sám sebou a smie odísť, keď to potrebuje. Smie vystúpiť do ôsmej čakry (nad telom) a opustiť telo. V tichu a ticho.

Spojenie cez ticho

Niekedy je náročné ostať s človekom, s ktorým na prvý pohľad neladíte, v jednej miestnosti a zároveň byť ticho. Ostať s ním v tichu je výzvou. Neutiecť ani z priestoru, ani do slov.  Vtedy dôjde k vzájomnému precíteniu na najhlbších spirituálnych úrovniach, čiže ďaleko nad energetickou úrovňou. Práve tým, že neposlúchneš strach a neujdeš zo situácie, udržíš spojenie cez ticho, lebo ticho nás najviac spája. Akékoľvek slová sú frekvencie a tam je riziko, že druhá strana na tých frekvenciách neladí, a tak nezachytí zmysel toho, čo hovoríš. Budú to len slová, ktoré síce druhá strana počuje, ale nemá ich rezonančne pochopené na frekvenčnej úrovni. Vtedy hovoríme o úteku do slov, ktorými zapĺňame prázdno. Bojíme sa prázdna. To je reaktívny priestor.

V proaktívnom priestore v rovnakej chvíli zachytíš hlboké ticho a prepojenie cezeň. Vtedy ste jedno napriek rozdielnosti pohľadov, napriek rozdielnosti ciest. Keď s každým jedným človekom dokážeš prísť do jednoty, tak sa zjednotíš ty sama. Všetky tvoje subosobnosti, ktoré reprezentujú vonkajší ľudia, sú totiž odrazom tvojich vnútorných subosobností. V tej chvíli, keď máš porozumenie so všetkými svojimi subosobnosťami, si v porozumení, si vo svojom strede, máš zjednotené pole vedomia. To znamená si Kristus, Budha, vedomie Ducha svätého – akokoľvek stav nazveš, ide o spojenie. O to ide. Zažiť sa aj na frekvenčných úrovniach, kde hráte unissimo. Jedno. Zjednotené vedomie. Zjednotiť. Jedna frekvencia. Óm, aum.

Cvičenie ticha

Chcete zažiť vyššie opisované spojenie? Skúste s každým jedným človekom, ktorého stretnete, alebo ste s ním v nejakej interakcii, dôjsť do priestoru spojenia cez ticho. Teda neutekať, nepočúvať amygdalu, ktorá velí dať sa na útek, lebo vyhodnotila, že je nebezpečné zostať v danom priestore.  Nepočúvať systém bludných presvedčení, cez ktoré sa situácia môže javiť ako nebezpečná, ale počkať si so saturnovskou trpezlivosťou na výsledok ticha. Vtedy môžeš bdelo vnímať v prítomnom okamihu, ako sa mení pole, ako nepokoj odíde. Nadobudneš silnú dôveru, že si v bezpečí. Ani vonkajšieho partnera nebudeš vnímať ako nebezpečného. Naopak, zažijete spolu blízkosť, intimitu, ktorá má dôležitý aspekt dôstojnosti. V tej chvíli sme v archetype – dôstojný pán, dôstojná pani. Dôstojnosť vyplýva z rešpektu priestoru prázdneho.

Situácia u lekára

V čakárni u lekára máš možnosť v tichu sedieť a liečiť sa cez uvedomenie. Prebieha vtedy najdôležitejšie liečenie, máš najlepšiu medicínu: čakáš a môžeš si uvedomiť, kvôli čomu si v čakárni u lekára. Prečo si ochorela? Prečo si sa dostala až sem? Nejaký záchranár v čakárni ťa však chce zachrániť: „Ty mi z tohto pekla neujdeš. Ty pekne zostaň v tomto pekle, kde som aj ja. Stiahnem aj teba.“ Aké nástroje na teba použije? Reč, monológ, vysvetľovanie...

Konkrétny príbeh v čakárni u lekára: pán rozprával stále, stále, stále. Dokopy v nej boli tri ženy a on. Ženy sedeli ako sochy. Tvárili sa, že ich jeho monológ otravuje, ale jedna ho začala počúvať a jemne zareagovala. Rozprával totiž veľmi zaujímavo, bol rozhľadený a sčítaný. Mal však potrebu stále rozprávať, a nikto mu ani len neprikývol. Ona zahmkala.

Vladimír Červenák: možnosť výberu. Buď môžeš ostať v odpore a sebanasieraci proces spustiť – taký otravný chlap, alebo pochopiť a prijať. Vysvetlenie? Možno je to muž, ktorý doma nepríde k slovu a konečne má poslucháčov. Alebo je to niekto, kto je zahltený na mentálnej úrovni informáciami. Teda je zberačom informácií a konečne si môže nejakú mieru užitočnosti naplniť. Má poslucháčov a môže sa s informáciami aspoň na chvíľku podeliť. Aspekt štedrosti. Podeliť sa, zdieľať. V čakárni sú poslucháči, z ktorých aspoň jeden bude počúvať. Niektorí ho ignorovali, ona sa chytila – prikývla. Mal poslucháča, mal publikum. Žena mu pomohla vystúpiť z jeho samoty, kde pozbieral životnú múdrosť, ale nemal sa kde a s kým o ňu deliť. Prestav si, aká je to karma, keď on musí prísť k lekárovi a tam svoje publikum nájde! A ťažko sa presadí, aby ho konečne niekto počúval. Samozrejme, muž uchopil okamžite svoju šancu: títo ľudia v čakárni teda počúvať budú, či chcú, alebo nie. Ty ho však v tichu pochopíš a súcitíš s ním.

Situácia na koncerte

Konkrétny príbeh z publika na koncerte, ktorý vyrozprával vysoký muž: poslucháči stáli a jemu prišiel pocit, že je vysoký a niekto pre neho nebude vidieť. V pocite rozpoznal sebaodmietanie. Uvedomil si priestor, v ktorom vnútorne bol a prešiel  k sebaprijatiu: „Prijímam sa taký, aký som a som na správnom mieste. Som tu úplne v poriadku.“ Za ženou, ktorá stála vedľa neho, začala iná pani frflať, že cez ňu nevidí. Vysoká žena sa stiahla a odišla. Mužovi nikto nič nepovedal. On si však  v tichu uvedomil, že zažil zrkadlá zrkadliť sa. A celkom ticho na neverbálnej úrovni. Totiž – ako sa správame k sebe samým,  bytosti okolo nás si informácie a pocity pozdieľajú neverbálne skôr, ako čokoľvek povieme ústami. Deje sa to cez vnútorný postoj k sebe samému. A v tichu.

Vladimír Červenák:  to je komunikácia našich sŕdc. Srdce neustále informuje o tom, v akom je priestore. Ak držíš priestor spojenia, okamžite sa srdcia prepoja a povedia si. Srdcia okolo muža vnímali jeho pokoj a rešpektovali sa navzájom. V jeho vesmíre nestretol žiaden odpor. A hneď vedľa muža stála pani v úplne inom vesmíre a strachu, tak našla svoje zrkadlo. Srdcia okolo nej hneď zrkadlili jej strach z odmietnutia. Preto sa okamžite stiahla a ustúpila.

V reaktívnom priestore sa situácia, keď si niekto nárokuje miesto a niekto za ním povie – ja nevidím, uhnite mi, rieši často útokom: „Keď nevidíte, otvorte si oči alebo choďte dopredu. Urobte niečo vy, čo mňa dirigujete!“ ... a už máme vojnu. V proaktívnom priestore my vytvárame celú situáciu.  Vytvoríš si takú situáciu, že sa ani nepriblíži k tebe niekto iný, komu by si prekážal. Prečo? ... lebo neprekážaš sám sebe. Žiadna tvoja subosobnosť nie je v odpore, a preto ani nemôžeš pritiahnuť do svojho života v tej chvíli niekoho, kto by ti odpor zrkadlil. Krásny príklad. Vysoký muž a vysoká žena boli pár centimetrov od seba, ale na svetelné eóny rokov vzdialení v priestore, v akom pocitovo boli.

Keď rozumieme trochu kvantovej fyzike, tak kvantový priestor muža a kvantový priestor ženy boli vzdialené na svetelné roky ďaleko od seba. Čo všetko ešte bude musieť bytosť v žene prežiť, aby sa ich priestory frekvenčne stretli! Ešte je v situácii na koncerte jeden aspekt – aspekt daršanu (darupožehnania) v joge. Keď my sme v určitých frekvenciách, ovplyvňujeme svoje okolie. Darujeme mu svoj pokoj. Alebo nepokoj, ak sme v chaose. Možno tej pani muž pomohol frekvenčne sa dostať tak vysoko, že keby nebol vedľa nej, je na svete veľký konflikt, hádka. Takto situácia relatívne pokojne odznela. To je  aspekt obohacovania priestoru okolo nás bez toho, aby sme o tom vedeli, že to robíme. Aspekt, keď sa v tichu srdcia rozprávajú, aj tak rastieme spolu.

 

Vyhľadávanie

Vaša podpora stránok bez reklamy

Ďakujeme, 

pomáhate nám tvoriť lepší obsah.