Niekoľkokrát sme v našich textoch hovorili o tom, že rozoznávame podľa polarity štyri typy ľudí: maskulínny muž – muž s mužským egom, feminínny muž – muž so ženským egom, feminínna žena – žena so ženským egom a maskulínna žena – žena s mužským egom. Každý z nich má základné znaky rovnaké a prejavy v živote podobné. Pozerali sme sa na ne najmä cez partnerské vzťahy, keď sa stretnú muž a žena s rovnakou polaritou, alebo s rozdielnou, alebo s opačnou. Niekde v pozadí mi často šla otázka – a čo deti? Ako sa im žije s otcom, ktorý má ženskú polaritu, či s maminou, ktorá je v mužskej polarite?

Určite poznáme rodiny, keď otec je mužom na správnom mieste a vytvára bezpečné rodinné prostredie, v ktorom je pre deti i partnerku oporou. Poznáme aj takých oteckov, ktorí idú v ženskej energii a vytvárajú nechtiac pre deti neisté prostredie. Poznáme aj takých oteckov, ktorí si svoju ženskú polaritu uvedomujú a cez mužské kruhy či iné aktivity idú do svojej sily.

Etikoterapeutický kruh presne túto tému otvoril. Dozrel na ňu čas, a tak je čas, aby sme sa na tému cez prvý príbeh pozreli aj my. A nielen cezeň – rozprávanie otca o synovom návrhu pootváral totiž ďalšie príbehy.

Príbeh rodiny: mama, otec, dcéra a syn mali už niekoľko rokov zaužívanú tradíciu sadnúť si z času na čas do spoločného kruhu a pozdieľať svoje príbehy, pocity, radosti, výzvy...  Otec videl v spoločnom kruhu veľkú hodnotu pre podporu vzájomných vzťahov. Kruh bol preň vysokou prioritou.

Nový rok bol tiež príležitosťou zasadnúť do takéhoto kruhu, keď sa odrazu ozval syn: „Čo keby sme zrušili naše novoročné kruhy. Aby sme ich už nemali...“ Chlapec možno ani nevedel, prečo to povedal. Bolo to konštatovanie? Bolo to odmietnutie? Bolo to zrkadlo pre otca? Bolo-nebolo. Slová už zazneli, rozkrútili energiu a neskôr dali možnosť zdieľať pocity v kruhu.

Začal otec Viliam: Jeho slová sa vo mne dotkli nejakej veľmi hlbokej traumy. Nemal som hneď kapacitu sa s ním rozprávať. Ostal som v úplnom zamrznutí. Uvoľnenie prišlo až cez plač a slzy, bolo náramne silné, liečivé. Cítim, že v plači sa niečo uvoľnilo, a tak som pochopil. Pochopil som, že syn mi zahral odmietnutie, hoci on sám ani nevedel prečo. Veľmi sa ma jeho slová dotkli.  Keď som sa uvoľnil,  precítil som, že cez plač mu ukazujem, ako ľahkovážne narába so slovami. Jeho slová ma zaboleli, rozplakali a uvedomujem si, že boli určené len pre mňa. S ním nemali nič spoločné. Toto uvedomenie bolo pre mňa veľmi silným momentom a stále vo mne doznieva. Došlo mi, že ani on neodmietol mňa, ani ja jeho, ale odmietol som sám seba...

Vladimír Červenák: ... a najmä, keď nacítiš svoj strach, ktorý je v pozadí celej situácie. Aj strach z toho, že by si prišiel o vzácnosť, ktoré kruhy vytvárajú, ale aj strach z toho, že to vôbec vyslovil a ako ľahkovážne narába so slovom. Strach z dôsledkov, ktoré prídu.

V etikoterapii je veľmi, veľmi dôležité si nezakazovať hovoriť prirodzene. Hovoriť tak, ako z teba slová idú. Veľa ľudí robí to, že ak niečo „nesprávne“ počujú, hneď hovoria – to nie je etikoterapeutické, takto nehovor. Práve etikoterapeutické nie je kontrolovať si slovník v zmysle – strachom ho kontrolujem, aby som nepovedal niečo, čo nie je etikoterapeutické. To je však kontrola strachom. Práve preto robíme sebapoznávacie techniky, aby sme cez ne rozpoznali spôsob hovorenia, aby sme rozpoznali, kto sme a z akého priestoru hovoríme. Práve v slobode vyjadrovania z nadhľadu rozoznávame, čo robíme o poschodie, o fraktál nižšie.

Zmyslom je nadobudnúť taký stav, že mám možnosť z poschodia vyššie pozorovať, čo sa deje na nižších poschodiach, nižších fraktáloch. Teda pozrieť sa Kristovými očami z ôsmej čakry, čo sa deje na siedmich čakrách v tele, v mojom človeku. V tom človeku od prvej po siedmu čakru. Z nadhľadu pozerám, čo robí môj človek, čo robím ja. Mám sám so sebou porozumenie a súcit. Rozumiem blúdeniu seba samého, a tak sebe svietim, aby som sa učil a rástol. Nie, netrestám sa, aby som bol lepší, ako si myslím, že mám byť. Starám sa o svojho človeka len tým, že mu svietim. Všetko ostatné zvládne sám.

Viliam, veľmi dobre si prečítal, že si mal hlboko v sebe traumu. Prečo? ... lebo keď vyšla slza a prišlo zamrznutie, musela byť v tebe trauma. Trauma zo straty niečoho cenného alebo poškvrnenie niečoho posvätného, znesvätenie. Niečo, čo máš na oltári a príde tvoj syn a zhodí ti z neho všetko. Mladí odmietnu to staré, keď vidia, že je to nefunkčné alebo falošné. Falošných bohov zhodia z oltára. Zlaté teľa zhodia.

Viliam: V týchto situáciách mám potenciál sa tešiť z toho, čo sa stalo tak, ako keď hubár nájde dubáka.

Vladimír Červenák: Tak. Z traumy si vyliečený vtedy, keď príde radosť. Je to znak toho, že liečenie prebehlo.

Viliam: Potom som išiel za synom a ospravedlnil som sa mu za to, že som naň vyvíjal tlak. Bol to silný moment. On nie veľmi prejavuje pocity, ale viem, že aj pre neho to veľa znamenalo.  Cítil som to.

Vladimír Červenák: Premietni si ešte raz celú situáciu, ako si za ním prišiel a čo si mu povedal a ako si sa ty vtedy cítil. Išiel si za ním a povedal – je mi to ľúto? Niečo sa pohlo v tebe. Prehraj si v sebe situáciu niekoľkokrát ako film bez hodnotenia. Potom sa znovu na situáciu pozri.

Viliam: Rozumiem, čo mi hovoríš – bolo to stále z priestoru zranenia, traumy.

Vladimír Červenák: ... ale to malo dôsledky aj na syna. V tej chvíli ťa videl ako slabého. To znamená, že v tej chvíli nemohol nič iné, ako tebou pohŕdať. Pozor. Teraz to už začína byť silná káva, však.

Viliam: V pohode, dávam to.

Vladimír Červenák: Vytvoril si si situáciu, kde tvoj syn vlastne dostal možnosť vidieť ťa ako slabého muža. Skutočne slabého v ľútosti. Nie silného v tom, že prišiel som za tebou a neospravedlňujem sa za to, čo si urobil ty, ale za to, čo som urobil ja. V tej chvíli si preukázal slabosť, pripútanie, závislosť. Preukázal som lipnutie na tradícii, pritom svojho syna učíš slobode. Prečo by ti to malo byť ľúto, keď vďaka synovým slovám si lipnutie rozpoznal?  Aké by to bolo prísť za chlapcom a povedať mu: „Synku, chcem ti poďakovať za to, čo si povedal, lebo vďaka tebe som rozpoznal svoje lipnutie. Ospravedlňujem sa, ak som v tebe vyvolal pocity viny. Odpusť mi to, prosím.“ Napríklad pocit viny, že ti ublížil slovami. Videl totiž, že v tej chvíli si trpel, keď on niečo povedal a ty si zamrzol. Prišiel si o svoju silu.

Môžeš aj inak, keď prídeš za ním ako silný otec a ospravedlníš sa za to, že si v ňom vyvolal pocit viny. V tej chvíli sa môže aj on ospravedlniť tebe. On tebe až v tej chvíli.

Viliam: Mám potenciál si to ešte ošetriť. Zaujímavé však je, že ako som to teraz povedal, situácia sa mi znovu premietla. Povedal som mu: „Ospravedlňujem sa ti, že som na teba vyvíjal tlak. Mrzí ma to.“ Napriek tomu cítim, že moje slová neboli z priestoru spojenia, z priestoru lásky, takže mi veľmi rezonuje to, čo hovoríš. Ešte mám potenciál prebrať väčšiu zodpovednosť...

Vladimír Červenák:  ... respektíve ísť viac do nadhľadu, aby si viac videl, čo sa dialo. Keď nemáme nadhľad, tak vlastne sa stratíme v akejkoľvek hre. Ak však z výšky hľadíš na hru sokolím pohľadom, rozumieš hre, rozumieš stratégii, dramaturgii celému divadlu, ktoré spolu hráte.

Viliam: Máme tému na náš prvý tohtoročný mužský kruh so synom. Ďakujem.

Silvia: Kedysi som tiež povedala, že slová majú veľkú moc. Potom som bola na workshope, kde sme riešili, že mladá žena nemôže mať deti napriek tomu, že s partnerom sú zdraví. Jej otec z nejakého dôvodu povedal, aby nikdy deti nemala. V tej chvíli som ešte netušila, ako veľmi sa ma situácia dotýka. Môj ocino síce nevyslovil takúto „kliatbu“  priamo ku mne, že nemaj deti. Mal však veľký strach, že neustráži česť rodiny. Bál sa, že otehotniem nevydatá. A ja doteraz deti nemám...  On slová vyslovoval  z priestoru strachu.

Vladimír Červenák: ... ale pozor. Tu môže byť pasca. Toto je veľmi nebezpečný úsek, ktorý žiješ teraz. Ostalo v tebe, že deti nemáš preto, že otec niečo povedal? V niekom by to mohlo vyvolať pocit – aha, otec je na vine! To je pasca! Ak takto uvažujeme, potrebujeme mať neustále nadhľad, že to bol dôsledok. Otec ti zrkadlil tvoj vnútorný strach mať deti. Tvoj strach má príčinu hlbšie v tebe, než bola táto situácia. Jeho slová boli dôsledkom, nie príčinou. Otec nie je na vine!

Silvia: Príbeh ešte neskončil. Koncom roka som bola na zdravotnej prehliadke, kde lekár zistil, že sliznica mojej maternice narástla. Nemala dôvod, lebo už som po menopauze.  V tej chvíli mi to ešte nič nehovorilo. Išla som na ďalšie vyšetrenie a po zákroku som mala pocit, že sa niečo uvoľnilo. Zrazu prišla sloboda, pokoj. Teraz, keď to rozprávam, mám pocit veľkého tepla v priestore panvy. Mám pocit, že sa uvoľnila energia, ktorá bola nejakým spôsobom zaseknutá.

Vladimír Červenák: Energia sa zjavne uvoľnila. Je to pocit, ktorý je veľmi v poriadku. Je v celistvosti. Energia sa uvoľnila, karmické ukončenie nastalo. Uvoľnilo sa niečo, a tak máš  otvorenú cestu k dieťaťu, ak budeš chcieť v budúcnosti. Keď cítiš teplo v panve, došlo v tebe k ukončeniu nejakého sebatrestania z minulosti. Z dôvodu zlyhania si totiž niečo zakážeme pre bezpečnosť budúcu, niečo si obmedzíme. Samozrejme, je to blud, ale môže mať veľmi ďalekosiahle, až transgeneračné dôsledky. Až dvanástimi generáciami sa niečo také môže ťahať. Niečo, čo sa ešte hlboko v tvojich predkoch udialo. Teraz sa to uzavrelo.

Silvia: Nádherný pocit. Ďakujem.

Barbora: Jedna z priateľkiných dcér túži po bábätku, a už niekoľkokrát potratila. Je veľmi nešťastná a teraz mi došlo, že  otec v rodine nevytváral bezpečie. Možno sa bál ako hlava rodiny zlyhania. Došlo však k tomu, že mladá žena, ktorá potratila, sa vo vzťahu s otcom ako dieťa necíti bezpečne, cíti sa neustále v ohrození. Akonáhle žena zistila, že je tehotná, dostala sa do  napätia. Okamžite prišiel strach, že znovu stratí dieťa. Veď sa to už opakovane stalo. Samozrejme, že dieťa hneď na začiatku znovu potratila. Ona strach dokázala vyjadriť, povedala to aj partnerovi. Vraj má strach z toho, že mu nedaruje dieťa. Teda strach zo zlyhania aj u nej nastúpil. Podobne ako u jej otca, tak vždy, keď otehotnie, nastúpi strach. Strach, že potratí a nedaruje dieťa mužovi. Teraz mi došlo, že tak ako pri otcovi necítila bezpečie, necíti sa bezpečne ani pri partnerovi. Veľmi chce vyhovieť mužovi, partnerovi tým, že mu daruje dieťa, aby za pôrodom prišiel pocit bezpečia. Strach zo zlyhania, ktorý sa v nej aktivoval cez otca, sa vracia. Otec je kľúčom, nie príčinou. Východisko? Napríklad pochopenie otca a súcit s ním, že inak nevedel. Aj cez pochopenie, súcit a lásku rastieme spolu.