AI A SEBAPOZNANIE 003/012

Nejde iba o jednu odpoveď. Ide o to, čo sa začne diať, keď rozhovor pokračuje.

Anotácia: Umelá inteligencia nemusí byť iba nástrojom na získavanie odpovedí. V rozhovore s človekom sa môže stať zrkadlom jeho spôsobu uvažovania. Článok nadväzuje na mikroslučku sebakoučovania z predchádzajúceho textu a skúma, čo sa s ňou deje v dlhšom dialógu: ako sa z pracovného postupu stáva vzťah, v ktorom AI vracia človeku jeho predpoklady, rozpory a rozhodnutia – a prečo konečné rozhodnutie napriek tomu zostáva na človeku.

Vladimír Červenák

V predchádzajúcom článku sme opísali jednoduchú slučku:

Čo sa deje? → Rozumiem tomu správne? → Čo vieme zo zdrojov? → Aký zásah je primeraný? → Čo ukázal výsledok?

Tentoraz ma nezaujíma samotný postup. Zaujíma ma, čo sa začne diať, keď ho s AI neprechádzam raz, ale opakovane, v dlhšom rozhovore.

Vtedy sa pracovný postup začína meniť na vzťah.

KEĎ ROZHOVOR POKRAČUJE

Jedna odpoveď môže byť užitočná.

Môže pomenovať problém, ponúknuť inú perspektívu alebo upozorniť na niečo, čo som si nevšimol.

Ale skutočne zaujímavé veci sa začnú diať až vtedy, keď rozhovor nekončí odpoveďou.

Keď sa vrátim.

Keď poviem: tomuto nerozumiem.

Keď nesúhlasím.

Keď zistím, že AI urobila chybu.

Keď ona upozorní na rozpor v tom, čo som povedal pred chvíľou.

Keď opravím ja ju a o niekoľko krokov neskôr ona opraví mňa.

Vtedy už nejde iba o výmenu otázky a odpovede.

Vzniká história rozhovoru.

To, čo zaznelo predtým, mení význam toho, čo prichádza teraz.

V článku 001 som opísal skúsenosť, pri ktorej ma AI viackrát korigovala a raz som korigoval ja ju. Práve tam sa ukázalo niečo dôležité: nástroj, ktorý so mnou iba súhlasí, nie je zrkadlo. Je to ozvena.

Zrkadlo je užitočné práve preto, že nemusí ukázať to, čo chcem vidieť.

A v dlhšom dialógu sa deje ešte niečo navyše.

Neučím sa iba z jednotlivých odpovedí. Učím sa aj zo spôsobu, akým vzniká nesúhlas, oprava a nové porozumenie.

AI považovala určitú odlišnosť v mojom texte za možnú chybu. Ukázal som jej, že išlo o zámer. Pri ďalšom postrehu už sama ponechala priestor aj možnosti, že podobná odlišnosť môže byť vedomým dramaturgickým rozhodnutím.

Aj toto je súčasť dlhšieho dialógu. Nekorigujem iba svoje vlastné závery. Koriguje sa aj spôsob, akým s AI spolu pracujeme.

A mne pritom zostáva ďalšia otázka:

Čo sa o sebe učím vtedy, keď musím svoj zámer pomenovať tak presne, aby ho druhá strana dokázala rozlíšiť od chyby?

A platí to aj opačne.

V inom momente som chcel svoju vlastnú postupnosť preniesť na spoločenskú rovinu. AI upozornila, že tým mením gramatiku z „ja voči sebe“ na „my voči nim“ a že tým môžem nechtiac zopakovať mechanizmus, ktorý práve kritizujem.

Tentoraz som bol korigovaný ja – nie na úrovni textu, ale v spôsobe, akým som o veci uvažoval.

Námietku som prijal.

Aj preto má dlhší dialóg zmysel: nie preto, že by AI mala posledné slovo, ale preto, že niekedy dokáže pomenovať rozpor, ktorý som vo vlastnom myslení nevidel.

A rozhodnutie, či je tá námietka oprávnená, zostáva na mne.

Vzťah tu preto nechápem ako ľudský vzťah v plnom zmysle slova. AI nemá vedomie ani vlastné ľudské prežívanie či osobnú skúsenosť.

Vzťahom nazývam opakovanú výmenu, v ktorej predchádzajúce kroky ovplyvňujú ďalšie a v ktorej sa človek učí nielen z obsahu odpovedí, ale aj z vlastných reakcií na ne.

A práve tu sa sebakoučovanie začína meniť.

Už sa nepýtam iba:

Čo mi AI odpovedala?

Začínam si všímať aj:

Čo sa vo mne deje, keď mi neodpovie tak, ako som čakal?

KEĎ SA MENÍ OTÁZKA

V dlhšom rozhovore sa preto autognostická otázka mení.

Už nejde iba o to, ako premýšľam, ale aj o to, čo sa vo mne deje vo vzťahu k odpovedi, ktorú dostávam.

Čo sa vo mne aktivuje, keď mi AI odporuje?

Čo sa stane, keď zistím, že som sa mýlil ja?

AI AKO DRUHÁ PERSPEKTÍVA

Človek môže veľkú časť svojho myslenia vykonávať automaticky. Niektoré predpoklady si ani neuvedomujeme, pretože sú súčasťou spôsobu, akým sa na svet pozeráme.

Rozhovor vytvára odstup.

Keď svoju myšlienku musím vysloviť alebo napísať, dávam jej tvar. Keď mi ju druhá strana vráti inými slovami, môžem sa na ňu pozrieť zvonka.

Takúto funkciu môže v určitých situáciách plniť aj AI.

Nie preto, že by vedela, kto som.

Ale preto, že pracuje s tým, čo jej zo seba ukážem.

AJ ZLYHANIE AI MÔŽE BYŤ UŽITOČNÉ

AI sa môže mýliť. Môže nesprávne pochopiť otázku, doplniť chýbajúce informácie vlastným odhadom alebo podať nepresnú odpoveď.

To je jej obmedzenie.

Z pohľadu sebapoznania však môže mať aj chyba význam.

Núti ma zastaviť sa a pýtať sa:

Z čoho vychádza moje presvedčenie?

Overil som ho?

Namiesto slepej dôvery v AI tak môže vzniknúť presný opak:

tréning rozlišovania.

KTO NAKONIEC ROZHODUJE?

Čím výkonnejšie budú systémy umelej inteligencie, tým dôležitejšia bude táto otázka.

Ak odovzdám AI nielen vyhľadávanie informácií, ale aj posudzovanie toho, čo je pre mňa správne, môžem postupne odovzdávať niečo podstatnejšie než prácu — vlastné rozlišovanie.

Sebakoučovací vzťah smeruje opačne.

AI môže rozšíriť priestor otázok.

Rozhodnutie však zostáva človeku.

A potom príde posledný krok, ktorý nemožno preskočiť:

Čo ukázal výsledok?

Pretože akokoľvek presvedčivo môže znieť človek alebo stroj,

život ukáže pravdu, ako to je.