Kým plynieme v prúde pokojného života, môžeme si myslieť, že je všetko v poriadku. Ak nám však život nastaví náročnejšie situácie, ukáže sa, ako vieme naozaj ostať v pokoji a svojím pokojom svietiť. Koranavírus nám takto posúžil.
Keďže etikoterapia ponúka pohľady za každé prečo a ešte za niekoľkokrát prečo, rozvinuli sme s Vladimírom Červenákom debatu na tému koronavírusu, ktorý sa na Slovensko nasťahoval v marci. Náš rozhovor je nielen o samotnom víruse, ale najmä s akým poučením pre budúcnosť prišiel.
Čo všetko si vnímal s príchodom koronavírusu na Slovensko? Čo všetko nám situácie s ním odhalili o nás samých?
- Vnímam dva postoje ľudí, ktorí naň reagujú. Za oboma je strach. Na prvý pohľad u jedných neviditeľný a u druhých viditeľný. Tí prví sa pózujú do hrdinstva, hoci aj u nich je všetko len o strachoch. Svojím „hrdinstvom“ vlastne potláčajú strach. Bagatelizujú situácie, vysmievajú sa tým, ktorí navonok prejavujú strach. Možno u nich pozorovať iróniu, vtipkovanie na úkor situácie, pohŕdanie tými, ktorí sú príliš ustráchaní. To sú všetko signály, že človek je v odpore a pre neho sú všetci, ktorí sa boja, slabí. Vysmieva sa ich slabosti. Práve to, že sa vysmieva alebo ironizuje či pohŕda, je prejavom jeho vlastnej slabosti. Tej istej, z ktorej sa vysmieva, ale tá jeho je zatlačená a maskovaná. Práve takéto správanie považujem za veľmi nebezpečné aj u ľudí, ktorí na sebe pracujú.
Čo ma podporí v správnom postoji? Ako mám v takýchto situáciách konať?
- Veľmi dôležité je zostať bdelou. Byť pozornou a vnímať, aké signály k tebe prichádzajú a každú jednu reakciu vnímať nielen z pohľadu ako reaguješ, lebo veľakrát reagujeme pudovo a tam nastupuje naša amygdala, koreň mozgu, ale uvedomovať si, v akej fáze reakcie si.
Amygdala totiž zásadne reaguje troma spôsobmi. Prvý signál je – uteč. Táto reakcia je veľmi častá, za ňou sa schováva strach z opustenia, sebaopustenie. Opustíš sa, ale máš dosť sily, aby si vzala nohy na plecia a utiekla.
Druhá reakcia nastáva, keď nevládzeš utekať, a hrozí ti nebezpečenstvo, vtedy stuhneš. Hráš mŕtveho. Tretia reakcia je – útoč. Útočíš vtedy, keď máš akú-takú šancu, že môžeš. Aj malý škrečok, ak je zahnaný do kúta, skočí do teba. Tento reflex je u všetkých. Aj u zvierat, aj u ľudí. Vyplýva z toho, že máš nacvičené, ako sa správať v ohrození. Amygdala totiž neustále sleduje, kde hrozí nebezpečenstvo. Strach funguje cez ňu a chráni nás. Takto sme schopní v prostredí, v ktorom hrozí nebezpečenstvo, správať sa pudovo. Vtedy v nás vystupujú subosobnosti, ktoré si udržiavajú odstup, sú v odpore a reagujú. Napríklad sme sebeckí, chránime svoje záujmy a uprednostňujeme ich pred záujmami celku ako takého. Celok nevnímame ako priateľský, ale naopak. Vnímame ho ako nepriateľský, lebo pozeráme naň ako na nebezpečný.
Je naozaj nebezpečný?
- Človek, ktorý považuje svet za nebezpečný, svet je preň reálne nebezpečný, ak má v sebe tento pocit. Nepresvedčíš ho, že svet je bezpečný. Na druhej strane sú niektorí ľudia nastavení na veľmi pozitívne myslenie. Už veľa svojich vnútorných konfliktov vyriešili, vnútorné prostredie je u nich pokojné, majú pocit, že sa nachádzajú v dokonalom svete. Aj oni však ešte majú veľmi veľa subosobností v odpore. O mnohých ani nevedia. Majú ich veľmi vytesnené. Práve ony sa prejavujú v krízových situáciách, napríklad aj v situácii s koronavírusom. Vtedy sa vyplavujú na povrch a môžu sa prejaviť priamo ako strachy, ktoré cítia, ale môžu sa prejaviť aj tak, ako sme spomínali vyššie. Začnú byť ironizujúci, mentorujúci s prísnym pohľadom na situáciu, alebo odsudzujúci, pohŕdajúci... Jednoducho: ak hovoríš z priestoru odporu (a irónia, pohŕdanie... tam patria), ak pripojíš ešte nejakú formu agresivity, nejakú formu viny, výčitky, krivdy, bezmocnosti alebo zahanbenia, či smútku a reaguješ z tejto emócie, v podstate za tvojou reakciou je ten istý strach, ako u človeka, ktorý ho navonok naozaj prejaví. Ty ten svoj však nevidíš. Preto sa vysmievaš, ironizuješ, pohŕdaš alebo si agresívna, alebo sa hneváš na všetkých, ktorí panikária. To sú prejavy strachu. Sú však nebezpečnejšie preto, že ich máš potlačené. Tí, ktorí sú v panike, sú v situácií, že už vidia, ako reagujú. Ten mentorujúci má takisto v sebe strach, ale ho potláča a nevidí. Jeho strach by sa však naplno prejavil v ešte krízovejších situáciách.
Teda byť hrdinom v takejto situácii signalizuje neschopnosť vyrovnať sa s vlastným strachom?
- Hrať sa na hrdinu v takej situácii, je prejavom zatlačeného strachu. Správať sa rozumne, je prejavom múdrosti. Je prejavom toho, že rozumiem, ako sa vírus šíri a ako môže dôjsť k infikovaniu. Je prejavom zodpovednosti. Zodpovednosti voči tomu, že aj keď si ešte v poriadku a zdravá, vedome zabrániš možnosti prudkého šírenia. Zabrániš svojou čiastkou tomu, aby bol obrovský nárast chorých. Tento nárast totiž vyvoláva ďalšie úrovne paniky. Zdravotnícke zariadenia nie sú stavané na to, aby prijali naraz stovky, tisíce chorých. Počet prístrojov v nemocniciach je limitovaný, to bolo aj problémom severného Talianska. A prečo sú najviac ohrození prestarnutí ľudia? ... lebo majú vysoký vek a prirodzene oslabenú imunitu. Starší človek totiž pomaly opúšťa tento svet. Proces zomierania je plynulý, môže trvať aj desať rokov. Postupne telo stráca flexibilitu aj vôľu k životu, a tým sa oslabuje imunitný systém. Človek pomaly odchádza. Ak príde epidémia, ohrozenie nezvláda, obranné látky jeho tela nie sú také silné a v takom množstve, aby prežil. Vôľa k životu nie je silná. Človek je však súčasťou samoučiaceho systému.
Ako sa samoučiaci systém prejavuje?
-... tak, že sme schopní na základe skúseností s koronavírusom sa poučiť. Dlho sme nemali takú vysokú vírovú záťaž, dlhé obdobie očakávania toho, čo bude, ale aj zotrvávanie v starých vzorcoch je možné využiť a v budúcnosti sa z toho poučiť. Keď vyjde tento rozhovor vo Vitalite, verím, že už túto skúsenosť budeme mať úspešne za sebou. Poučenie do budúcnosti? Vedieť sa solidarizovať, spojiť tak, ako sme sa dokázali úžasným spôsobom spojiť a solidarizovať pri nešťastí v Prešove. Bolo vidieť, ako ľudia vedeli prejaviť obrovskú energiu podpory, súcitu, spolupatričnosti aj na materiálnej úrovni. Rovnako vedeli podporiť aj detí, ktoré potrebovali lieky z Ameriky. Na týchto príkladoch vidno, že spoločnosť sa vie spojiť bez ohľadu na to, aké politické alebo iné svetonázorové či liberálne alebo konzervatívne názory kto má. Spoločnosť zrazu ťahá za jeden koniec a drží spolu. Situácia s koronavírusom je práve takou situáciou, keď je ohrozený každý, či je biely, či čierny, či je žena, či muž, či liberál, alebo konzervatívec, alebo má akýkoľvek iný svetonázor. Koronavírus ohrozuje úplne všetkých a disciplína umožňuje spoločnosti prejsť krízou ľahšie a vedomejšie.
Čo je z toho všetkého, o čom sme rozprávali, najdôležitejšie aj vzhľadom na naše správanie v budúcich krízach?
- Chcem upriamiť pozornosť na to vedomé. Ak zostávame vedomí, ľahšie udržiavame pod kontrolou hladinu stresu. Nestúpa stresová krivka, človek zostáva pokojnejší a v nadhľade, a tým je aj schopný uvedomovať si, čo vlastne robí a ako sa správa. Potom je každý deň cielenou meditáciou. Keď robíš čokoľvek počas dňa, si si vedomá svojho konania, si v plnej pozornosti, v pokoji a potom vieš reagovať. Opakom vytváraš chaos, ktorý rovnako ako koronavírus šíriš ďalej. Potom aj vďaka tebe prichádzajú situácie, že napríklad lekár musí rozhodovať, komu ošetrenie poskytne a komu nie. Jednoducho, kapacity ľudské aj materiálne majú svoje limity, a tak nastupuje vojnový režim. Kto má väčšiu šancu, prežije. Obdivujem lekárov, ktorí situáciu zvládajú. To sú naozaj hrdinovia. Zaslúžia si náš rešpekt a uvedomenie, v akých podmienkach pracujú, a že pre nich neplatí v krízovej situácii voľno. Kým je na nohách, je k dispozícii. Naozaj je to služba ľuďom, a to podčiarkujem. Treba im prejaviť úctu. Najlepšie ju prejavíme tak, že sa správame disciplínovane.
Všetci sme takmer hneď od začiatku vedeli, že sa máme správať disciplínovane, napriek tomu to tak nebolo...
- Áno, lebo ľudia majú strach, napríklad aj z toho, že nebudú mať čo jesť. Pozri sa na Japonsko, keď u nich bolo veľké cunami. Inde boli pri podobných situáciách bitky, veľké rabovačky, ničili sa obchody, rozbíjali výklady, aby sa ľudia dostali dnu. V Japonsku je iná kultúra. My kultúra. Ľudia disciplinovane stáli v radoch, vzali si len toľko ryže, koľko nevyhnutne potrebovali, žiadne rabovačky. Obdivovali sme, akí sú úžasní, ale u nich je celý spôsob života postavený na my kultúre. To znamená, že myslím viac na celok a ja sa ako jednotlivec prispôsobím. Myslím aj na tých ostatných. Uspokojím svoje potreby, ale myslím aj na to, aby aj iní mali, nielen ja. Celá koronovírusová kríza nám ukazuje, že spôsob života na aký nabiehame, príroda nepodporuje. Život ho nepodporuje, ideme proti životu a v krízach sa nám to vracia.
Celú situáciu s koronavírusom môžeme prijať ako poučenie. Mne z toho vychádza, že ida o veľmi výrazný posun k tomu, aby sme sa zamysleli, či spôsob života, na aký sme nabehli, je ten, ktorý príroda môže podporiť. Otázka nie je o tom, či chce, ale či môže. Myslím si, že nemôže, a tak sa musíme omnoho viac posunúť k tomu, aby sme mysleli viac jeden na druhého, na všetkých, aj tých najslabších. A chrániť ich. Ochrana je veľmi dôležitá na všetkých stupňoch.
Pozrime sa na situáciu ešte z inej roviny. Keď človek potlačí všetky strachy v sebe a navonok ich demonštruje napríklad výsmechom, tvári sa, že je veľmi uvedomelý, duchovný. Na druhej strane sú zas tí, ktorí sa boja a svojím strachom prispievajú k zvyšovaniu miery napätia v sebe a tým pádom aj vo svojom okolí šíria strach. Vždy to vidno aj na sociálnych sieťach, ako sa šíria rôzne neoverené správy, rôzne neodborné, nefundované názory, plné rôznych omylov a nepresností, katastrofické scenáre. Neustále tak podporujú paniku a pocit ohrozenia v sebe. Je pravda, že títo ľudia sa tak cítia. Aj to má svoje hlboké príčiny, prečo sa dopracovali do hlbokej nedôvery v život, prečo je strach u nich veľmi intenzívny.
Je možné aj s veľkým strachom efektívne pracovať?
- Áno, je možné dostať strach pod kontrolu, ale ak človek takýto strach má, potom je v poriadku, keď urobí opatrenia pre svoj pokoj. Niekde sa zavrie, izoluje, nevychádza von, vetrá si byt a potom čo najmenej počúva správy, ktoré dávajú pokyny obyvateľstvu, ako sa má správať a určite eliminovať čítanie katastrofických scenárov, ktorými by strach ešte viac podporoval, ešte viac by ho v sebe živil.
Ľudia však pod vplyvom veľkého strachu si k sebe aj priťahujú zdroje a informácie, ktoré ich dávajú dole. Sú potom magnetom pre takéto informácie a následne opierajú o ne svoj strach, že je opodstatnený. Vtedy sa strachu úplne odovzdávajú a tým ich strach ochromí, paralyzuje. Takýto človek je obeťou, otrokom. Slúži svojmu strachu, ktorý je strachom z bezmocnosti, strachom zo smrti.
Z takéhoto stavu v krízových situáciách liečiť sa je veľmi ťažké. Keď však uplynie kríza, človek by si mohol uvedomiť, že bol v situácii, keď prežíval malú smrť, že to bola skúška, malý tréning, ako bude konať v reálnom ohrození života alebo keď bude z tohto sveta odchádzať. Veď život je tá najsmrteľnejšia diagnóza so stopercentnou mortalitou vo všetkých prípadoch. Smrť je jediná istota, a to, akým spôsobom človek bude odchádzať, má veľký význam. Zo spirituálneho pohľadu odchádzať na nízkych frekvenciách, ako sú frekvencie strachu, znamená, ak veríme v posmrtný život, pokračovať práve v tom priestore, z akého odchádza.
Ak v kresťanstve hovoríme o očistci, pekle a nebesiach, tak strach nie sú nebeské frekvencie. Musí byť veľmi vysoká miera viery, odovzdanosti, aby človek zvládol nízke frekvencie, ale ak má veľmi vysokú mieru odovzdanosti v kresťanstve v Krista, strach by nebol prítomný. Ak strach je, ukazuje to na to, aká tenučká je vrstva viery. Buď potom posilniť vieru, alebo pracovať na tom, aby posilnil vieru v život ako taký bez ohľadu na to, akého vierovyznania je. Pokoj v duši však umožňuje, keď príde hodina smrti, aby človek zostal v nadhľade, zostal v pokoji a procesom zomierania prechádzal hladko.
Takže hlboko v pozadí nášho chaosu a paniky je strach zo smrti?
- Presne. Celá situácia s koronavírusom, ale namiesto neho si môžeš dosadiť akúkoľvek príčinu, je o tvojom pocite obete alebo otroka a poukazuje na strach zo smrti. Ak sa však po doznení krízy pozrieš na seba, môžeš zistiť, ako si ňou prechádzala alebo ešte stále prechádzaš. Tam môžeš vidieť, ako si pripravená raz dôstojným spôsobom zomrieť. Ak si v chaose, prvá fáza zomierania je odmietanie, potom agresivita, hnev, vyjednávanie až napokon zmierenie a prijatie. Zomieranie má vždy tieto fázy, ale ony sa prejavujú aj v krízových situáciách, kde nejakým spôsobom amigdala velí – pozor, nebezpečenstvo! Vtedy nastupuje základný vzorec, ktorý máme nacvičený cez celé veky. Buď nastupuje povel utiecť zo situácie. Utekáme aj tým, že sa tvárime, že sa nič nedeje a potom stuhneme. Nevnímaš signály, ohluchla si, oslepla. Tretia reakcia je nástup agresivity a útok. V každej situácii, kde cítime ohrozenie a strach zo smrti, reagujeme týmito troma spôsobmi. Až štvrtý spôsob – zachovať si vnútorný pokoj – a zmeniť priestor strachu na priestor dôvery v život, nám umožňuje zostať v situácii s tým, že robím to najlepšie, čo v danej chvíli viem a dokážem. Robím to s vedomím, aby som si udržal vnútorný pokoj, nadhľad a bol užitočný pre tento svet. Užitočný som len vtedy, keď sám som v pokoji.
Keď si nastavená na to byť užitočná pre ostatných, v tej chvíli nemyslíš na seba a neaktivuješ amygdalu. Novšie časti mozgu zadávajú novšie pokyny – konaj takto. V tej chvíli dokážeš udržať pokoj, udržať energetické spojenie, nezavrieš sa a ani nenastupujú pudové reakcie – utiecť, stuhnúť, útočiť. Ostávaš v nadhľade a vyhodnotíš, čo je primerané a správne urobiť. Vieš konať. Zostane ti sila a vôľa a môžeš byť konajúcim faktorom, nie obeťou. Slúžiš potom iným a poskytuješ opateru, vedieš, ukazuješ smer alebo svietiš tým, ktorí sú v chaose. Ostávaš v pokoji a šíriš pokoj v panike, lebo vlastne pokojom upratuješ chaos. Chaos ustupuje presne tak, ako keď ustupuje tma, keď rozsvietiš.
Človek, ktorý ostane v pokoji, šíri okolo seba pokoj a chaos sa stratí. Chaos je len nedostatok svetla, nedostatok vedomia. Keď sa rozsvieti svetlo, tma ustúpi, keď si udržíš pokoj, chaos ustúpi. Vtedy vieš napríklad vyhodnotiť, či ti naozaj treba robiť zásoby potravín a ak treba, kúpiš kilogram múky. Práve múka a cukor sú však potraviny, ktoré by sme v krízových situáciách konzumovať nemali. Podporujú totiž zápalové procesy, a tak by sme v kríze mali všetky potraviny podporujúce chaos a zápaly v tele eliminovať. Ak chceš v takejto dobe posilniť svoj imunitný systém, buď vedomá dvadsaťštyri hodín denne, to je absolútna meditácia. V takýchto chvíľach máš šancu byť v meditácii a byť si vedomá od rána do večera to, čo robíš. To je podstatné. To, že je spoločnosť ohrozená, nám dáva možnosť si uvedomovať, čo je správne. Potom by sme si mali návyky, ktoré si v kríze vytvoríme, preniesť do života a vytvoriť si návyky aj vtedy, keď sa cítime bezpečne. To totiž neznamená, že keď všetko po čase pominie, máme sa vrátiť do starých toxických vzorcov. My predsa ohľaduplnosť môžeme uplatňovať aj v mierových, pokojných časoch, keď je všetko v poriadku, nielen keď zúri koronavírus či iný vírus. Potom vojny budú zbytočné. Nebudú potrebné krízy alebo nebudú potrebné také hlboké krízy a ani sa nebudú také hlboké. Hĺbku krízy vytvára človek práve mierou straty svojho pokoja a mierou nárastu svojho stresu, chaosu a agresivity. To, aké hlboké sú krízy, vždy nám ukazuje, do akej hĺbky odporu sa človek dostal.
Vráťme sa, prosím, ešte k reakciám človeka na krízový stav. Prečo napríklad útek nie je riešením, ale ani stuhnutie či útok?
- Vysvetlím. Mnoho lektorov učí, ako sa napríklad zo stuhnutia dostať do úteku. Ďalší zas ako z úteku prejsť do útoku. Iný ako z útoku prejsť do stuhnutia. V tomto prípade je posun len v tom, že jednu stratégiu nahradíš druhou. Nevidíš, že sa vlastne len točíš v kruhu, ale priestor si nezmenila. Veľa ľudí si myslí, že keď reagovali v panike útekom a teraz idú do protiútoku, že sa posunuli, niečo zmenili. Áno, zmenili. Životné situácie budú vyzerať úplne inak a ich skúsenostná báza bude narastať, lenže na konci dňa prídu k tomu, že nevyriešili nič. Schopnosť vedome sa odovzdať je kľúčová. Keď sa vzdáš z priestoru odporu, to znamená smrť, úplnú bezmocnosť, obrovský strach, paralyzovanie, strata sily, vôle, zlyhanie a obrovská agresivita, ktorú otáčaš sama proti sebe. Veľmi sebazničujúce, keď sa vzdáš po tom, že si už vyskúšala aj utiecť, aj útočiť, aj stuhnúť. Stuhnutím končíš. Kresťanstvo to popisuje ako večné zatratenie.
Ako je to s útekom? Útek je len ilúzia riešenia situácie. Všetko to, čo má človek v sebe, si nesie so sebou a v nových situáciách sa vzorce správania obnovujú. Točí sa v kruhu. Dochádza k postupnému dlhodobému vyčerpaniu síl. Človek cíti, že sa len točí, dochádza k vyhoreniu, v ničom nevidí zmysel života. Už má vyskúšané aj stuhnutie, aj útok, predpokladá, že keď zmení miesto útekom, zmení všetko. To však neplatí. Nebude tam, kam prišiel pokoj, ale nepokoj, ktorý má v sebe a nesie si ho všade tam, kam príde. Jeho prítomnosťou aj tam, kde bol predtým pokoj a mier, nastáva chaos. Nositeľom chaosu je on sám a kým ho má v sebe, kam príde, tam kontaminuje priestor svojím chaosom. Infikuje ho.
Vidíš v nejakej situácii, že sme už nejakú krízu ako-tak pochopili a už môžeme ňou prechádzať ľahšie?
- Krásne vidno, ako sme sa naučili regulovať finančné krízy. Krízy sa totiž dajú regulovať, aby neboli obrovské a zničujúce pre spoločnosť. Vtedy sú totiž oslabené a ohrozené tie najslabšie články, tí najchudobnejší ľudia, ktorí si to odnášajú dôsledky. Finančné krízy sme sa naučili primerane zvládať, ale takisto je to aj v krízach, ktoré súvisia so zdravím. V krízach je stále ten istý problém: málo myslíme na celok, málo sme súcitní a solidárni, málo myslíme na to, aby sme sa navzájom chránili bezpečným správaním sa.
Pozri sa na Japoncov. Žijú na malom území a to ich viedlo k tomu, aby si prejavovali úctu, aby mysleli na potreby druhého, aby sa neobťažovali navzájom sťažovaním sa, alebo prenášaním svojho strachu na iných. Majú v kultúre, že je to nepatričné, nemiestne, neslušné a že to vlastne poškodzuje aj človeka, ktorý tak koná, ale zároveň je to poškodzovanie aj celku, komunity. To je akoby si vedome prenášala infekciu. Vedome prenášanie infekcie je trestný čin podľa našich zákonov, len nevnímame, že napríklad sťažovanie, nariekanie, jojkanie, alebo nadávanie je to isté. Sú to mentálne vírusy a toto nám uniká z nášho vedomia. Vedomie, že šírenie nenávisti je toxické. Ak to niekto nevie, musí dostať obmedzenie silou, musí mať pevnú hrádzu, že toto jednoducho nesmie.
Teraz máme šancu VEDOME prejsť krízou. Je to historická šanca. Môžeme cez vlastnú skúsenosť, ktorou prechádzame, si uvedomiť, že ak prejdeme transformáciou, zmenou správania, postojov, ktoré boli toxické a viedli ku kríze, tak sa môžeme posunúť na novú úroveň vedomia a ďalšie krízy potom budú menšie. To neznamená, že už nebudú krízy prichádzať, ale budú v jemnejšej forme a čím viac sa naučíme vnímať ich na jemných úrovniach, naučíme sa balansovať tak, aby sme aj menšie výkyvy ustáli, aby sme si udržali pokoj v duši. Naučíme sa prechádzať v týchto sférach, v týchto frekvenciách, v ktorých sa Zem nachádza, omnoho prirodzenejším spôsobom a viac vedome.
Dotkli sme sa smrti v súvislosti s krízou. Prosím, vysvetli hlbšie.
- Situácia s koronovírusovou krízou nás pripraví alebo už pripravila na individuálny a vedomý prechod svojou smrťou. Naučili sme sa alebo sa učíme udržať si pokoj. To je zmyslom toho, čím žijeme: aby sme trénovali a cvičili udržiavanie dôvery v život, dôvery v to, čo nás presahuje a čoho sme súčasťou. Život nám prináša situácie a my na ne reagujeme. Ak reagujeme z priestoru odporu panikou, chaosom, agresivitou, tak spätná väzba, ktorú nám život prinesie, je vo veľkej miere utrpenie a bolesť. Ak si dokážeme udržať pokoj a mier v duši, miera utrpenia sa prudko znižuje priamo úmerne tomu, ako narastá pokoj v nás. Ježiš na začiatku svojho účinkovania prisľúbil: „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ ... a pri Poslednej večeri ako dar na rozlúčku povedal: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam.“ Rastieme spolu.
