Len zjednotení v zjednotení, len pozorovateľ v pozorovaní je úplný, celistvý. Nemožno k nemu nič pridať, nemožno k nemu nič vložiť, všetko je vo svojom potencionáli, zažívame božské. To je zdroj našej sily a to nám umožňuje na fyzickej úrovni konať, na mentálnej myslieť, na emočnej cítiť, na energetickej vytvárať fraktály, pohyb, večný pohyb, aby tento pohyb bol v základnej geometrii a vytváral Kvet života, poriadok sveta, boží zákon. Pozorovateľ zostáva v pozorovateľovi. Akonáhle sa stratíme niekde v nižšej frekvenčnej úrovni, vzniká chaos. V ňom nás môžu viesť už len pravidlá, ktoré máme nastavené. Ak ich máme v úcte a rešpektujeme ich, vytvárajú nám bezpečný priestor.  

Barbora: „Syn išiel večer von a v čase, keď sa mal vrátiť, mi napísal správu, že bude spať u kamaráta. Ráno som sa zobudila s tým, že som si našla ďalšiu správu od neho, podľa ktorej som zistila, že mi večer zaklamal. Hneď som si v sebe uvedomila tri pocity, tri prežívania: bola som aj obeť, aj tyran, aj spasiteľ. Rozmýšľala som, čo urobím, keď sa vráti. Chvíľu som bola oklamaná obeť, chvíľu tyran a predstavovala som si, čo všetko urobím po jeho návrate, hneď ma to hodilo do spasiteľa – budeš sa s ním pekne rozprávať, budeš ho zachraňovať. Veľmi zaujímavé. Bola som pozorovateľom. To však nebolo všetko.

Skoro ráno mi však prišli aj správy od mojej nevlastnej dcéry – mladej ženy môjho bývalého muža. S expartnerom v kontakte nie som, ale s ňou áno. Ona mi do situácie, ktorá sa diala u nás, písala dlhé správy o jej a môjho syna otcovi.  Písala o jeho pobyte na liečení závislostí, o jeho návrate, o ňom. Keď som najviac v strese, že neviem, kde môj syn spí, mi prídu správy o mojom bývalom mužovi, že je vonku z kliniky, že týždeň už trávi so svojou dcérou.

Bola som veľmi silno dojatá. Aj užasnutá nad synchronicitou a zároveň sa vo mne spojili témy silných žien a mužov, ktorí sa pri silných ženách cítia slabí. Je to aj moja silná téma, synova téma i téma jeho otca a rodiny, ktorú má muž okolo seba. Mužov otec zomrel v jeho pätnástich rokoch, a tak je exmanžel obklopený silnými, schopnými ženami – mama, sestry, dcéra. Vo svojom príbehu sa on potáca v závislostiach od pätnástich rokov až doteraz, ale je neustále zachraňovaný svojimi ženami. Zachraňujem aj ja môjho syna?  Vychovávam ho od útleho detstva sama a hoci syn s otcom v kontakte nie je, je celkom ako jeho otec. Kontakt s mužom mám len cez ženy z jeho strany. Dojatie, stíšenie, dôvera.

Odrazu v tom veľkom strachu a strese po správach prišlo veľké uvoľnenie a dôvera. Uvedomila som si zmysel celého príbehu môjho muža i môjho syna. Zmysel v tom zmysle, že aj keď život nejde podľa predstáv, ako by naše dieťa malo žiť, ako by môj partner mal vyzerať a čo by mal robiť, prišla mi veľká dôvera, že všetko  má zmysel, aj keď v tejto chvíli situácia vzbudzuje strach.“

Vladimír Červenák: „Ďakujem, silný príbeh. Na jeho pozadí sa prejavujú všetky tvoje neukončenia. Môžeš sa cítiť synom zradená, oklamaná, opustená... Všetky minulé zranenia, oklamania sa aktivujú. Ty ich môžeš teraz pozorovať, rozpúšťať a nechať prejsť. Nikto ťa nezradil. Chlapec mal jednoducho len strach povedať, že má rande a spí u kamošky alebo robí hocičo iné, ale samozrejme, keď si v dvojroli rodiča, preberáš aj to ženské, aj to mužské na seba. Máš predstavu, ako bude vyzerať jeho návrat domov?“ Žena - nechávam to zatiaľ tak. Spontánne zareagujem.

„Úplne dobre. Nechaj nech nájde silu a povie ti pravdu sám. Túto šancu by mal dostať, a potom polož veľmi, veľmi kultivovane otázku – či sa cíti v klamstve dobre. Je dôležité, aby v rozhovore zaznelo, že ty pravdu poznáš a aby si on uvedomil, ako sa cíti v klamstve.“     

Žena doplnila situáciu s klamaním o svoj príbeh. Okamžite si totiž spomenula na svoje mladučký vek, koľkokrát ona klamala svojim rodičom. Dôvody? Klamstvo vysvetľovala sebe aj rodičom, ako malé milosrdné klamstvo, aby chránila rodičov pred strachom. Chcela, aby sa o ňu nebáli.

Vladimír Červenák: „Teda strach ako prejav lásky. Na druhej strane je veľmi užitočné, aby sme nadobudli skúsenosť, že to je falošný prejav lásky. Naopak, keď zistíš, že nič sa nestalo a nestane, keď povieš pravdu, zistíš, že pravda je pokoj. To, čo si klamstvom chlapec navodí – klame matke a narúša si s ňou vzťah, je omnoho viac ako to, že ťa klamstvom chráni, lebo chce, aby si bola v pohode a nebála sa o neho.

Keď príde syn domov, nechaj situáciu prirodzene plynúť. Možno bude ďalej hrať divadlo, že ti napísal pravdu, že ty teda nič nevieš a on je za vodou. Potom však treba nájsť veľmi dôležitý čas, keď si budete môcť v pokoji sadnúť a pekne sa rozprávať. Možno aj ty otvor svoje príbehy, keď si bola v jeho veku, ako si chránila rodičov pre pravdivými drobnosťami, ktoré si nepokladala za závažné. Život však vždy vie nakoniec všetko zariadiť tak, že pravda vyjde navrch. Keď chlapec nadobudne skúsenosť, že oplatí sa žiť v pravde a nie v klamstve, to bude to, čo mu pomôže dozrieť.

Keď človek získa skúsenosť, že klamstvo sa oplatí, tak z toho je veľmi ťažko vyjsť von. Vytvárajú sa totiž ďalšie a ďalšie vrstvy sebaklamov a ilúzii. Stráca sa v bludisku klamstiev a stane sa z neho obluda zablúdená v bludisku. Každým jedným krokom v živote rozhodujeme, či ideme do spojenia alebo do odporu.“

Silvia: „Syn v trinástich rokoch začal blbnúť. Úplne šialene začal s alkoholom zo dňa na deň. Potom začal skúšať všetko možné a prišlo  veľmi veľa klamstiev. Na veľa vecí sme prišli, lebo ich život ukázal. Určite sme však na veľa vecí neprišli, lebo má klamstvo už tak vžité, že  za pochodu vytvára príbehy, o ktorých viem, že nie sú pravdivé. Jemu sa klamstvo dostalo až  pod kožu tak, že používa klamstvo na dennej báze. Raz som mu povedala, že nehovorí pravdu. On na to - mama, ja som začal klamať kvôli vám. Odpovedala som, že vtedy sa naše pohľady na veci nemohli stretnúť. On ako dieťa, ktoré začalo piť a my ako rodičia, ktorí ho milujeme. Tieto svety sa nemohli stretnúť.  Dobre teda, navrhujem, odpustíme si to a poďme ďalej, poďme inak. Veľa takýchto rozhovorov máme za sebou. Ako to pôjde, tak to pôjde. Dôverujem celému procesu, ktorý u mladého muža  prebieha. Verím, že to bude mať správnu cestu, ale vidím, ako sa v klamstvách zamotáva, že ich berie úplne prirodzene. Tiež kontakt s otcom je veľmi komplikovaný, lebo otec mu chcel v  čase puberty nastaviť hranice, ale pre syna žiadna autorita nie je autoritou. Ani otec. Ani škola, ani učitelia, ani dedo, jeden, druhý. Mám pocit, že syn sa tak stratil v klamstvách, že ani nerozlišuje pravdu od lží.“

Vladimír Červenák: „Koľajnice sú už silno postavené, že vystúpiť z nich a chodiť po iných, už nie je jednoduché. Chlapec to má dobre natrénované. Čo máš natrénované, stane sa automatickým. Neuvedomuje si, že by mohol iným spôsobom žiť. Zužujú sa možnosti, zväčšuje sa peklo. Už nemôže inak, už musí, a len berie dôsledky toho, čo robí.  Potom však naráža na každom jednom kroku. Stráca úctu, dôveryhodnosť, rešpekt, padá, padá, padá. Otázka je, kedy sa zastaví, ako veľmi potrebuje naraziť, aby si uvedomil, že je na križovatke a musí začať klásť úplne iné koľajnice. Úplne nové. Piata čakra – sebaklamy, vytvára intenzívne na šiestej čakre celé vrstvy ilúzii, ktoré bránia tomu, aby hľadel na svet pravdivo, aby hľadel pravdivo i na seba. Potom ostáva malým chlapcom, ktorý obviňuje všetko a všetkých zo svojej vlastnej neschopnosti a nemohúcnosti. Je zaseknuté chlapča, ktoré sa nestalo mužom. Udialo sa to nie náhodou v trinástich rokoch. Presne to je moment, keď chlapec má byť iniciovaný medzi mladých mužov. Keď iniciáciou neprejde, keď nie sú v rodine muži, ktorí mu ukážu to správne, ktorí mu ukážu  mužské cnosti, chlapec zostane v zbabelosti. Zostane vo svojej ženskej kvalite, nie však ženským spôsobom, že vie svietiť, ale tým, že obíde, prejde, nájde si inú cestičku ako riečka. Takýto muž stratí úctu aj mužov, aj žien, a samozrejme aj sebaúctu. Nemá vlastnú úctu, nevie, kto je, nemá sebaúctu, je stratený v ilúziách. Cesta z tohto pekla von je prevziať zodpovednosť, postaviť sa čelom k danej veci. Na to však musí prísť sám. Áno,  často aj za cenu nesmiernej bolesti,  útekov. Aj zo života. To všetko sú len epizódky na ceste, aby povedal – stačí, dosť, už nemám kam, musím sa postaviť čelom. To je jediná možnosť.“

Žena zareagovala, že pre ňu ako matku je to ťažké. Vladimír rozvinul: „Matka je len nálepka, len ospravedlňuješ. Matka je len jedna vrstva z vrstiev ilúzií. Pod vrstvami už nie si matka, pod nimi si vedomie. Choď hlbšie. Je to ako fotoshop, v ktorom prekrývaš vrstvy vrstvami, a ty sa môžeš stotožniť s ktoroukoľvek vrstvou. Keď povieš, že si matka, to je ako všeobecná, univerzálna ospravedlnenka. To je samolepka. Tvoj syn je už dospelý, ty už nie si matka. Bola si matka, to je minulosť, to padlo. Vtáča vyletelo z hniezda.

Mám andulky vo voliére a pozorujem ich rituály. Keď majú mladé v hniezde, rodičia aj všetky andulky sa o ne starajú. Nosia jedlo do hniezda, kŕmia mladé, lebo nevedia lietať, zahynuli by. V momente, keď prvá andulka urobí prelet a sama sa vráti do hniezda, rodičia majú blink – vypnutie pamäte. Zabudli v tej chvíli, že sú rodičia a v tej istej chvíli ich dieťa-andulka je taká istá andulka ako ktorákoľvek iná. Ak je hladné, vyleť a najedz sa, keď nie, seď v hniezde. Rodičia už nenosia, nekŕmia. Ani raz sa to nestalo po prvom vy-le-te-ní. Nieže ešte párkrát mu donesú omylom – dáš si, moje zlaté?

Poznáš?: Už musíš ísť do školy, chlapče. Mami, mne sa nechce... Ale ty musíš! Mne sa tak veľmi nechce... Ale ty musíš, musíš, ty si tam riaditeľ.

Kedykoľvek budeš potrebovať, spomeň si na príbeh o andulkách. Ty ešte stále žiješ v ilúzii, že si matka. To je minulosť. Dieťa ťa potrebovalo do šiestich rokov, v trinástich už vôbec nie. Viem, že pre matku je to veľmi ťažké, lebo otec nezasiahol, keď bolo treba. Slabý otec, slabý syn. Aká matka, taká Katka.“

Barbora z prvého príbehu: „Keď som chcela, aby syn išiel na strednej škole do internátu, povedal mi - dobre, tak ma vykopni, budem bývať pod mostom. U mňa vyvstala okamžite taká výčitka, že som si povedala, veď on potrebuje byť ešte so mnou, so svojou mamou. Teraz, keď sa takto rozprávame, si uvedomujem, že je to nejaký môj blud. Nejaký strach. Asi ho treba nechať, aby bol zodpovedný za seba a niesol sám dôsledky. A neprenášal ich na mňa, lebo čím neskôr sa to stane, tým dlhšie si bude vytvárať návyky, že obabraním niekoho on dosiahne to, čo chce. Život s klamstvom sa mu stane životným štýlom. Keď nemá zábrany obabrať vlastnú matku, nebude mať zábrany oklamať kohokoľvek. U jeho otca je to stále tak, že všetky ženy klamal rôznym spôsobom, ale vždy keď stroskotal, vrátil sa k nejakej žene – mame, sestre, teraz k dcére. Vždy ho ženy zobrali naspäť. Vždy som hovorila, že má to šťastie, ale zrejme jeho šťastie je jeho nešťastie, lebo...“

Vladimír Červenák: „... ale zároveň to je karma, lebo inak by už odišiel zo života. Dostáva zatiaľ v tomto živote vždy čas, aby porozumel, lebo návrat domov, do tepla, je správny. Muž sa má vrátiť domov, kde je teplo. K matke. Pramatke. To je koreň, Boh. Vraciame sa domov a vždy sme prijatí. Ak ho matka odmietne, učí ho byť dospelým – vždy sa môžeš vrátiť, ale keď mi klameš, vytváraš si klamstvom nejaké dôsledky.“

Príbehy matiek a ich synov sme neuzavreli, stále sú v procese ako príbehy mnohých matiek na tejto planéte. Všetky matky sa však do  situácií nedostali náhodou. Tiež sú dôsledkami ich životov, ich vzťahov s mužmi, slabými či silnejšími, sú dôsledkami ich postojov a dôsledkami konania buď z priestoru spojenia, alebo z priestoru odporu. Sú to však matky, ktoré začínajú vedome pracovať s „dedičstvom“ v rode a hľadajú východiská, nachádzajú správne či správnejšie spôsoby myslenia, hovorenia či konania. Ako my všetci, a tak rastieme spolu.