NA CINTORÍNE SOM SA NASMIALA

... môj milý by mal 1.8. už sedemdesiate piate narodeniny, a tak deti navrhli priniesť mu na hrob nafúkane balóny. Zamietla som, niekoľko sviečok však bliká do noci.

Riešila som ale sediac na dcérinom hrobe s nohami na manželovom aj iné. Obom sa im totiž betónové rohy hrobov rozpadajú, a tak som zavolala do kamenárstva pánu Smrtníkovi. Čestné, on sa tak naozaj volá.

Dlho mi vysvetľoval, že hroby už majú právo zvetrávať a ak chcem poriadok, treba prerobiť celé hroby nanovo. Suma sumáru 3-tisíc eur za jeden. Pokrútila som nosom a navrhovala inovácie cez nejakú šikovnú, pevnú betónovú stuhu, ktorá by hroby držala spolu. Podľa neho by to nešlo, takú technológiu vraj ešte nevymysleli.

Dohovorili sme sa teda na inom. Budem sporiť euro k euru a keď bude dosť eur, môžem zomrieť, pochovajú ma k manželovi a pri jednom úkone, urobia opravu hrobu. No, nasmiali sme sa obaja.

PS: vážne - ležať chcem s manželom v jednom hrobe, teraz ja navrchu, hoci manžel mi predplatil hrobové miesto vedľa seba. Som však (občas) úsporná žienka, to miesto nechávam voľné.

 

SI PRIPRAVENÁ ZOMRIEŤ?

... myslím, že táto otázka sa vynorila v súvislostiach s tým, ako žienky facebookové i niektoré okolo mňa riešia svoj vzťah k starnutiu, k bezmocnosti v starobe, k smrti, a vraj niektoré sa smrti neboja, ale boja sa procesu pred ňou. Samozrejme, že všetky tieto bytosti sú moje zrkadlá, ako to mám ja k ostatným chvíľam vo svojom živote i k veľkému finále so smrťou. Odpoviem.

Život nás smeruje k smrti. Čokoľvek robíme, konečným dôsledkom na Zemi je smrť. Bála som sa jej veľmi, ale život sa naukladal tak, že som sa s ňou bolestivo i s pochopením stretala. Bolestivo v osobnom živote, chápajúco na etikoterapeutických seminároch, napríklad v Thajsku. Thajskou seminárovou témou je veta - AKO SPRÁVNE ŽIŤ, ABY SME MOHLI SPRÁVNE ZOMRIEŤ. Veta obsahuje aj odpoveď. Správne žiť tak, aby nič vo mne ani mimo mňa nenamietalo k spôsobu môjho života - tieto slová sú slovami môjho učiteľa etikoterapie a trochu som si ich upravila. Ospravedlňujem sa.

SI PRIPRAVENÁ ZOMRIEŤ? Odpoveďou teraz je jasné áno, život v ostatných sekundách odpovie, či je to pravda. Uvidím. Bolo však zaujímavé, ako za áno išla bilancia:

- prvá bola vďaka môjmu manželovi, ako sme vychovali dcéry. Sú skvelé. Správne. Životaschopné. S láskou ich môžem nechať ísť. Vedia kráčať životom. Podobne vnúčatá. Silná vďaka aj pokoj za ne v srdci.

- potom mi napadla veta z pesničky: sedemdesiat sukien mala... Čo s nimi? Vytriediť, darovať, ak nie, kontajner to po mojom odchode istí. Tu som preskúmala svoje lipnutie na osobách i veciach. Viem pustiť to, čo milujem?

- za ďalšie boli moje písané projekty. Hneď mi napadlo, že vždy sa nájde pokračovateľ, ktorý bude kráčať ďalej. A pravdu? Už som si tak trošku niekde následníčku aj vytipovala, však Nikolka Š.? A keď pozriem do etikoterapeutických skupín - toľko správnych lektorov v nich vyrástlo!!! A nie sú to iba tí, ktorí už lektorujú. Sú to všetci, s ktorými roky kráčam. Múdri. Vedomí. Správni. Skvelí. Autentickí. Svoji. Naši.

- už som túto bilanciu v sebe chcela uzavrieť, keď na rannom zoomovom stretnutí zazneli vety o tvrdohlavosti a ich dôsledkoch v mužskom i ženskom svet. Bims! Rozpoznala som sa, a tak, ak mi život umožní, vidím závoje, ktoré chcem odhrnúť. A keby smrť prišla v túto chvíľu? Chcem skloniť svoju vráskavú tvár, striebornú hlavu, unavené telo a poďakovať, bolo mi cťou žiť, s láskou Sarita.

 

VELEBÍM PRIJATIE

... za mňa s uvoľnením naj etikoterapeutická zručnosť, ktorá ma podporuje v rozpamätavaní na ľahkosť žitia. Uvedomila som si to pri dvoch otázkach, ktoré som dostala od žien v istej ženskej skupine.

DÁ SA NA SMRŤ PRIPRAVIŤ? Táto zaznela pred rokmi, dodnes ju mám na ploche v notebooku a odpoveď pri nej žiadna.

DÁ SA SMRŤ POCHOPIŤ? SMRŤ DIEŤAŤA? Táto zaznela teraz a keď som písala na ňu odpoveď, všetko mi dosadlo. Aj odpoveď na prvú otázku.

Napíšem teda: krátko po dcérinej smrti zomrel manžel. Svet pre mňa stratil pevnú pôdu pod nohami. Keď zomrela dcéra, on ma držal v náručí, keď zomrel on, nemala som záchytný bod. Naozaj sa mi svet pod nohami triasol. Ďalšie dve dcéry ma však podržali - veľa sme chodili do hôr, k vode, ľudí som nemusela.

Keď zomierali dcéra a manžel, o smrti som sa s nimi nerozprávala. Keď zomieral ocko, lekárka mi povedala, či mu poviem, čo sa deje. Že ona bude pri mne. Tak som mu povedala, že má nádor a že zomiera. Zobral to úplne pokojne, len sa dlho na mňa pozeral a potom sa začal pýtať. Už sme sa rozprávali len my dvaja o smrti, odpustení, modlitbe. Vtedy mi povedal, že sa nevie modliť. Osemdesiatštyriročný muž. Tak sme spolu začali ďakovať za všetko, na čo si spomenul. To bola jeho modlitba. Pri slovách o svojej žene, mojej maminke, sa rozplakal. Vraj vie, že mu nikdy neodpustí. To bol pre mňa veľmi silný moment!

Potom mi zomrelo pár priateľov, priateľkin syn, moja maminka... mám pocit, že smrť si ma začala vychovávať, ja som sa viac o ňu začala zaujímať. Akosi prirodzene mi do cesty prišla astrológia a etikoterapia, kde sa ma veľmi, okrem iného, dotýkajú témy života a smrti. Začala som chápať kolobeh životov a smrtí. Prijala som, že smrť je samozrejmým zavŕšením života. Život má totiž jedinú prognózu - smrť.

Potom mi do cesty prišla Janka Gorst, dula pre zomierajúcich a pozostalých. Išla som na seminár pre tieto duly k nej. Spolu s ňou sme urobili potom v Liptovskom Mikuláši sériu prednášok na tému PRI KÁVIČKE O SMRTI. Prišli ľudia od Košíc až po Žilinu a Čadcu, na niektoré časti až z Bratislavy. Aj lekári či zdravotné sestry. Veľmi otvorene a do hĺbky sme o zomieraní a smrti rozprávali.

Koncom roka 2024 som v Bratislave s Viliamom Poltikovičom v predpremiére uvádzala jeho film TAJOMSTVO SMRTI. Kino bolo plné.

Keď pozerám spätne na svoje dotyky so smrťou, tak hovorím, že smrť si ma naozaj do tejto podoby, že viem o nej rozprávať, vychovala sama a dovolila mi, pochopiť a prijať ju. PRIJAŤ.

Už som v ostatnej tretine života, okolo mňa umierajú priatelia, známi, rodina. Viem, že smrť si pripravuje aj mňa na veľké osobné finále. Mám pred ňou veľký rešpekt. Vo vnútri sa však teším, že sa stretnem s dcérou, manželom, a prijala som, že možno aj nestretnem. Je to už pre mňa v poriadku, ich duša môže mať inú cestu.

Za mňa - pochopenie dcérinej smrti je v prijatí smrti, v porozumení osudu a v porozumení kolobehu životov. U mňa to bolo napr. aj o pochopení rodových súvislostí - ženám nášho rodu umierali často deti, mali spontánne potraty. Toto bola ďalšia vec, ktorú som potrebovala v sebe prijať a spracovať.

Viem, že som raz na etikoseminári na Hvare sama sedela s bubnom pri rozbúrenom mori a vykričala svoju bolesť zo smrtí všetkých detí nášho rodu za všetky mamy. Môj rituál púšťania.

Pre mňa toto všetko bola a je cesta k POCHOPENIU A PRIJATIU SMRTI. Veľa ľudí mi povie, že o smrti rozprávať je morbídne. Naozaj? Veď sa kdesi za plotom, bližším či vzdialenejším, usmieva na každého jedného z nás.

Keď toto dopisujem, je polnoc a zvonia zvony na kostole. Vždy pri ich zvukoch posielam pozdrav do neba. Tak aj teraz s prijatím, že všetko má hlboký zmysel.

 

VĎAKA CESTE S ETIKOTERAPIOU

... sa mi otvorili naše rodové príbehy. Prichádzajú už takmer rok ruka v ruke s mojimi rôznymi zdravotnými výzvami a pri čiernom kašli mi jedna vnučka povedala - starká, veď to je ako v stredoveku! Táto veta bola kľúčikom k tomu, že som zbalila kufor a odišla do mojej rodnej dedinky, do Utekáča, na pár dní.

Bývam sama v chatke v hore nad dedinou a je to silný meditačný a rodovo-pátrací čas. Deje sa množstvo príbehov, teraz chcem zdieľať s Vami dnešnú cestu po cintoríne.

Podľa snov som myslela, že ma volajú predkovia, a tak s kabelou plnou sviečok som sa vybrala hľadať ich hroby. Celá uvoľnená v podvečernom slniečku som sa nechal viesť hore-dolu po cintoríne. Spočiatku som žiadneho predka - menovca nenašla a to, čo sa dialo, mi ani v sne nenapadlo.

Nohy ma zaviedli k hrobu krstných rodičov, ktorých som od svojho detstva nevidela. Potom k priateľovi, s ktorým ma spája prvá ozajstná pusa. Potom k susedovcom, s ktorými som prežila detstvo na jednom dvore a s ktorými sme na tom dvore raňajkovali v nočných košeliach. Potom... jeden príbeh za druhým šiel.

Keď mi ostala ostatná svieca, uvidela som hrob „odzadu", teda som nevidela meno, ale hrob som poznala. V mojich snoch sa otváral a mŕtvy v ňom bol nespokojný. Nepoznala som ho v sne a ani na náhrobnom kameni nebolo meno, len rodové priezvisko z ockovej strany. Hrob bol zarastený vysokou trávou, kahance staré, poprevaľované, mnohé sa mi rozpadali pri prvom dotyku. Vedela som - predok z tohto hrobu ma dlho volal!

Keď som hrob čistila, išla mi hlavou balada o žltej ľalii:

„Stojí, stojí mohyla.

Na mohyle zlá chvíľa,

na mohyle tŕnie, chrastie

a v tom tŕní, chrastí rastie,

rastie, kvety rozvíja

jedna žltá ľalija.

Tá ľalija smutno vzdychá:

Hlávku moju tŕnie pichá

a nožičky oheň páli —

pomôžte mi v mojom žiali!"

V tejto chvíli už sedím v chatke nad rodnou dedinou veľmi vďačná za etikoterapiu, za seba, že som na tejto ceste vytrvala, lebo to, čo sa deje, viem, má presah cez životy. Vladko, ďakujem za inšpirácie, vedenie, impulzy, za láskavé srdce a hĺbky, ktoré spolu otvárame.