KONTROLA
... u kardiológia je vždy naholo v hornej časti tela. Ja sa síce v šatni zoblečiem, ale nosievam k nemu šál, ktorý si prehodím cez ramená a prsia.
Teraz ma nechal dlhšie čakať v šatni. Samozrejme, zahalenú v šále. Tak mi šlo hlavou - prečo vlastne nosím k nemu šál? Dala by som prehliadku aj bez šálu? Dala. Aj som sa chvíľu hrala s myšlienkou, že to naozaj dám, ale pocit rozhodol. Chcem šál, ktorý síce nakoniec aj tak pôjde dole, ale začala som šípiť, že so šálom idem kráľovsky a dôstojne. Prvýkrát za roky, čo k nemu chodím, som si to takto uvedomila.
Po vyšetrení sme sa ešte s lekárom dlhšie rozprávali. Ja so šálom cez ramená. A cítila som sa fakt ako kráľovná. Čo však som od seba nečakala, bol jemný úklon pri odchode. Jemný úklon cez kolená. Akoby som mala tie najhonosnejšie, najdrahšie, najprinceznovejšie šaty na sebe! V tom pohybe bolo tak veľa! Vďaka, radosť, pokoj, dôstojnosť... Lekár sa usmial a tiež sa jemne uklonil. Ten lekár, ktorého sa väčšina pacientov bojí! Ten lekár, na ktorého sa často iní pacienti pýtajú, akú má náladu, či bude kričať, alebo vážne rozprávať. Ten lekár sa uklonil.
Až v šatni mi došlo, čo sa stalo. Prvá myšlienka bola - poďakovali sme si navzájom za službu. Bez slov, ale pohybom a úsmevom. Na RS sme predsa hovorili o službe, možno preto mi to napadlo, preto sa to udialo. Zázračný život.
PS: pocit z ordinácii u lekára trvá a aj nasledujúce ráno na rannej sange na zoome mi išli myšlienky tým smerom: ako „málo“ stačí na to, aby sa „niečo“ zmenilo. Jeden šál z priestoru spojenia. Jeden úklon z priestoru dôvery. Často aj na etikoterapii hovoríme, že jediná zmena, ktorú môžeme urobiť, je zmena v nás samých. Ona sa môže potom ako kruhy na vode šíriť ďalej. „Môj“ lekár bol toho odrazu dôkazom. Viditeľným.
Slová málo, niečo a môj som dala do úvodzoviek. Prečo? ... lebo vidím za nimi väčší rozmer. Začnem od môj – nikto nie je môj, nikoho nevlastním, najmä v ostatných mesiacoch si uvedomujem, že veľa vecí púšťam a hoci aj poviem môj, moja, moje, vidím to rozpúšťanie, púšťanie za nimi.
Aj niečo som dala do úvodzoviek, pretože za týmto slovom cítim veľkosť, podobne ako za slovom málo. Tu mi napadol príbeh o profesorovi, ktorý priniesol do triedy veľkú sklenenú fľašu a naplnil ju niekoľkými veľkým kameňmi. „To sú dôležité životné zážitky,“ povedal. Zmestilo sa ich do fľaše niekoľko, ale fľaša bola plná. Potom k nim prisypal menšie kamienky, ktoré sa rozsypali pomedzi tie veľké: „To sú menej dôležité veci.“ Napokon vzal piesok a na pohľad plnú fľašu naplnil pieskom, ktorý sa rozsypal pomedzi všetky kamene: „To sú drobnosti. Keby som dal do fľaše najprv piesok, nezmestili by sa väčšie a veľké kamene.“
Za mňa tým pieskom bola práve situácia u lekára. Drobná, ale mohla nastať len vďaka tomu, že tie veľké kamene – rodina, partner, deti, vzťahy... už boli vložené. Aj tie menšie – zamestnanie, strecha nad hlavou, pohoda... sa pekne rozložili okolo veľkých, a preto sa zmestil aj piesok, ktorý dal všetkým bežným dňom šťavu a krásu. Je ako drobnosti Majstra života.
