Z prvej aprílovej rannej sangy ma zaujali dve myšlienky, ktoré Vladko Červenák rozvinul do silných slov. Prvá je o prijatí minulosti, ktorá má za následok prítomnosť. O dôstojnom prijatí minulosti, aby sa dôstojnosť niesla aj prítomnosťou. Druhá je o hraniciach bez kolíkov a plotov, o hraniciach, ktoré nastavujem úctivosťou k sebe. Zapísala som však všetko, čo ma v to ráno oslovilo. Takže Vladko:
* Čo znamená prijatie minulosti, ktorá má za dôsledok prítomnosť? Byť trpezlivý – trpieť zlo. Teda trpieť dôsledky minulých bludných presvedčení, ktoré prichádzajú ako karmické dôsledky.
My ich trpezlivo transformujeme, premeníme na cnosť a ukončíme koleso utrpenia tým, že ich prijmeme, že sme vedomí otvoreného vedomia a zároveň súčasne nesieme dôsledky minulej nevedomosti. Sme vďační za súčasné vedomie. Súčasné vedomie znamená, že prijať to minulé je múdre. Byť v odpore s minulým, snažiť sa zbaviť jeho dôsledkov, nie je múdre. Vytvára opak celistvosti. Je to odmietnutie, rozpoltenie.
* Trpezlivosť je veľmi dôležitým kľúčom. Terajšie muky sú dôsledky minulých činov, slov aj myšlienok. Nemusia to byť len činy uskutočnené cez telo. Môžu to byť aj energetické činy, agresívne činy v myšlienkach. Myšlienky majú tiež svoje dôsledky. Na telo pôsobia deštrukčne. Keď príde telesná bolesť, je to dôsledok minulých myšlienok, ktoré neboli v súlade s celkom, teda s potrebami celého tela. To je dôsledok utrpenia. Byť trpezlivý znamená prijať minulé deštrukčné myšlienky. Trpezlivosť značí pretrpieť ich.
* Pohŕdanie je prejavom nenávisti. Pohrdnúť potupou však znamená nastaviť hranice empatiou. Je veľmi dôležité prejsť štyrmi tatvami, štyrmi hodnotami krok po kroku od pravdy cez úctu, lásku až k slobode.
* Som pravda je prvý krok. Byť k sebe pravdivý. Keď niekto pohŕda ľudsky v tomto svete, vyvyšuje sa nad toho, kým pohŕda. Pohŕdanie je prejavom pýchy. Znak múdrosti je empatia. Empatický je človek, ktorý sa vie pozrieť, prečo je druhý človek slabý. Príklad – ako žena pohŕdam svojím partnerom, Hovorím, že je slabý. Tým opúšťam svoju ženskosť, aby som mohla uchrániť samú seba, lebo na partnera sa neviem spoľahnúť. To je pohŕdanie, lebo ja viem, ako by som sa mala chrániť. Ty nevieš. Ja viem, čo by som mala robiť, keby som bola na tvojom mieste. Ty nevieš. Pozeráš na partnera zo svojej strany. Ak sa však pozrieme z opačnej strany, teda očami muža, okamžite navnímam, nacítim, prečo je slabý. Vidím príčinu. Vtedy súcitím s jeho slabosťou. V tej chvíli som empatická, ale zároveň nedovolím, aby poškodzoval celú rodinu aj mňa slabosťou. Nedovolím mu to nie tým, že ho vymedzím, vyženiem, odmietnem, ale tým, že ho podporím, posilním dôverou a úctou. Prejavím úctu jeho slabosti.
* Kto prejaví úctu k slabosti iným, ten predtým prejavil úctu k svojim slabostiam. Len tak môžeme prejaviť úctu k slabostiam iných ľudí, keď sme my sami prejavili úctu k svojim slabostiam. Potom už to nie je pohŕdanie vyvyšujúce sa, ale ide o empatiu. Vnímame, že empatia je dôležitá. Vnímame, ako je dôležité porozumieť, prečo trpíš a zároveň urobiť rozhodnutie ukončiť utrpenie.
* Prejavenie empatie znamená nastavenie hraníc, že dosť bolo obete. Akonáhle nastane niečo, čoho je dosť, už nemôžeš pridávať ďalšie, lebo došlo k naplneniu, celistvosti, úplnosti. Ak došla nenávisť k celistvosti, premení sa na lásku, porozumenie. To je cesta cez najväčšie peklo. Keď prechádzaš úplne celým peklom, vystúpiť z neho môžeš len vtedy, keď mu povieš dosť. Peklo je nenávisť. Empatiou nastavíš hranicu s hlbokým porozumením príčin a dôsledkov. To nie je nenávistné nastavenie hraníc. To je láskavé nastavenie hraníc. Ak sa zlo rozširuje ako rakovina, jediný spôsob ako ho zastaviť, je nastaviť mu hranice svetla. Nasvietiť ho a vtedy je svetlo silnejšie ako tma, ktorá sa rozširuje. Svetlo presvetlí tmu.
* Nastaviť hranice zlu a preliečiť ho svetlom je veľmi dôležité. Ak nenastavíme hranice, rozširovanie epidémie zla je rýchlejšie a potom akékoľvek opatrenia budú neúčinné. Teda ak nie som empatický a nenastavím hranice, tak to, čo na mňa útočí, zaberie moje územie. Zoslabí ma, nemám silu sa brániť. Empatické nastavovanie hraníc je dôležité ešte predtým, než sa stanem súcitným. Ešte predtým, než dokážem milovať, potrebujem preukázať kvalitu úcty a rešpektu. Až keď viem prejavovať úctu a rešpekt, môžem úfať, nádejať sa v lásku. Naším ľudským omylom je, že si myslíme, že milujeme, pritom prejavujeme obrovskú mieru arogancie, neochoty porozumieť tomu, že bez rešpektu a úcty niet lásky. Jednou z najťažších vecí je priznať sám sebe, že neviem, čo je láska. Že iba hovorím o láske, že túžim po láske, ale netuším, čo to láska je. Nemôžem ju spoznať, kým si nedám úlohu – nech som preverený z úcty a rešpektu. Podrobiť sa skúške. Skúške rešpektom a úctou.
* Ako to naozaj je, sa ukazuje pri sebaúcte. Úctu k iným vieme mať nacvičenú, vieme sa vychovať k nej, ale skutočná úcta je otestovaná, až keď dokážeme byť súčasne úctivý k sebe. To je hranica, ktorú nastavujeme. Nastavenie hraníc bez kolíkov a plotov. Nepotrebujem vystavať hranicu ako fyzickú prekážku, ktorá bráni niekomu prísť ku mne. Hranicu nastavujem práve tým, že mám úctu k sebe. Keďže ju mám, vyžarujem svetlo a svetlo neumožní tme, aby sa rozšírila mojím smerom. Čiže kadiaľ prechádzam, tadiaľ svietim a tadiaľ je jasno. Nemám temnotu, lebo mám pozornosť otočenú aj do vnútra a v tej chvíli som empatický. Nastane rovnováha. Láska sa zjaví sama. To nie je niečo, čo ja môžem dosiahnuť. My všetci láskou sme, ale ak zvládnem empatiu, tak lásku aj môžem žiť. Bez empatie niet lásky.
Vladimír Červenák, ranná sanga 1.4.2026
Foto: z jedného ranného cvičenia pri mori na etikoterapeutickom seminári na Hvare
