Šieste pohrúženie s etikoterapiou. Posvätné ticho. Čas v hĺbke samej seba, čas vo svojom tichu, čas v rozprave so svojou dušou, čas v uvoľnení cez pochopenie, slzy, úsmevy, spev. Aj to sa dialo na Posvätnom tichu v Střílkach v ostatný marcový víkend roku 2026.
Všetko, čo sa tam udialo, som nechala po návrate domov usadnúť v tele. Potom som sa z nadhľadu pozrela na svoje najsilnejšie stíšenie, na svoju najemotívnejšiu meditáciu s Vladkovými slovami a s bhadžanom Citananda rupam Šivo ham, Šivo ham. Tak vznikol meditačný rozhovor – nerozhovor o živloch:
VČ: Oheň. Predstav si iskru, malý plameň (rozumela som prameň)v strede hrude. Plamienok silnie a zhorí v ňom všetko, čo už nepotrebuješ niesť: napätie, staré príbehy, vnútorný hluk... Oheň neberie, oheň neničí. Oheň premieňa, transformuje. Nechaj plameň rásť. S výdychom nechaj všetko nepotrebné odísť ako dym. Oheň otvára, čistí. Čistí cestu k čistému priestoru.
DSP: Oheň som bytostne potrebovala vo svojom živote po smrti svojich najbližších. Keď zomrela pätnásťročná dcéra, zvládala som situáciu v celonočnom náručí môjho manžela a v štebotaní mojich dvoch mladších dcér. Po manželovej smrti sa rozkývala zem, po ktorej som chodila. Vedome som si vtedy vložila ako záchranné koleso do krstného mena dve veľké písmená – RA v DagmaRA. RA ako Slnko, ako oheň, ktorý transformoval môj dovtedajší život na novú skúsenosť. Ale... keď Vladko v meditácii povedal: zhorí všetko... staré príbehy... prišli slzy. Staré slzavé príbehy ožili. Nechala som kloniť hlavu k zemi a príbehy bežať. Boli to rýchle sekvencie. Žiadne rozvíjanie deja. Oheň čistí cestu k čistému priestoru, nechaj ho silnieť, rásť. Aj v RA.
VČ: Zem. Ukotvenie. Ticho nie je únik, ale návrat do tela. Nechaj svoje korene spustiť hlboko, nech sa všetko v tebe usadí. Usádzaš sa. Zem ti dáva stabilitu, aby si mohla vstúpiť do ticha s dôverou.
DSP: Nikdy pred cestou s etikoterapiou som tak hlboko neuvažovala o svojich predkoch. Za takmer dvadsať rokov spoločnej cesty som sa vrátila do tela a k svojim predkom hlboko, prehlboko do rodu. Navštívila som zabudnuté hroby, v meditáciách spoznávala tváre pra, pra, pra, pra... mužov i žien. Cítim teraz svoje korene. Dávajú stabilitu, ja im s dôverou svetlo, Slnko RA posielam po pomyselných, tichých cestičkách až k Adamovi a Eve. Tie cestičky vidím v meditáciách biele a svetlo po nich beží zlaté. Ďakujem.
VČ: Vzduch. Otvorenie sa priestoru. Vzduch sa pohybuje sám, telo dýcha samé, ty pozoruješ. Vzduch je priestor. Vzduch je sloboda. Vzduch je ticho medzi dvoma zvukmi. Nech sa tvoj dych spomalí. Nech sa rozšíri do strán, do výšky a do diaľky. Vzduch otvára vnútorné nebo, kde sa myšlienky rozplynú ako oblaky. Deje sa to teraz.
DSP: Vzduch znamená pre mňa slobodu, možnosti rozptýliť sa žensky v priestore. Dlho som po vzduchu túžila, hoci som v ňom žila. Ako ryba vo vode, ktorá je smädná. Na ceste s etikoterapiou som spoznala, že roky som nevedela slobodne dýchať. Prečo? ... lebo poslušné dievčatko, lebo čo by povedali iní, lebo to sa nepatrí... Keď som sa vydala z rodného kraja na Liptov, napriek zdravému vzduchu som bola často chorá. Priedušky, pľúca, mandle. Dnes už viem, že som sa dusila sama. Púšťam staré príbehy. Keď som si však nedávno pomyslela, ako slobodne viem dýchať, ozval sa starý program cez ústa lekára: „Brnia vám ruky? Dusíte v sebe nervové zakončenia.“ Bims, dusenie! Lekár ani netušil, akú informáciu mi podal, ale mne okamžite došlo - starý program v novom šate. Ideme ďalej.
VČ: Voda. Plynie do ticha. Predstav si jemný tok, ktorý nič netlačí, nič neodmieta, nič nebrzdí. Obteká čokoľvek, čo mu príde do cesty. Voda je prijatie, voda je mäkkosť, voda je cesta bez úsilia. Nech sa tvoje vnútro (rozumela som múdro) stane riekou, ktorá tečie sama bez cieľa, bez potreby niečo dosahovať. Voda ťa nesie do hlbokej tichej lagúny, kde je všetko v pokoji. Pokoj si ty.
DSP: RA a Sarita. Oheň a voda. O ohni som písala vyššie, vodu cez emócie smútku som cítila v mladej dospelosti ako zväzujúce, preto to RA v mene. Keď som sa v ohni cez meno DagmaRA usádzala, dostala som jogové meno Sarita. Prijala som ho so všetkým, a tak ho mám aj v rodnom liste. Čo mi však došlo so sanskritským menom Sarita, ktoré znamená vyvierajúci prameň, pohyb vody? Rovnováha. Oheň a voda v rovnováhe v živote i v mene. Pokoj, ktorý som si vizualizovala takmer tridsať rokov v relaxačných cvičeniach jogy. Som pokoj.
VČ: Priestor. Teraz vstúp do stredu, do ticha, ktoré nie je prázdne. Vstúp do priestoru, ktorý sa sám počúva. Šúnjatá. Prázdnota živého ticha, ktoré je tvojím priestorom.
DSP: Kedysi som sa ticha, samoty a osamelosti bála. Dokonca som rozoznávala len trápne ticho. Veľmi oceňujem, ako som prešla pomaly a bezpečne školou etikoterapie. Ja som tiež bola tá, ktorá chcela od Boha trpezlivosť, ale hneď. Načo štyri roky školy, keď môžem niečo „zmáknuť“ za víkend! Vladko, veľmi ďakujem za tvoju vytrvalosť, schopnosť nastavovať mi hranice a cestu, ktorou roky s etikoterapie kráčame. Priestor ticha je mojím živým tichom a cítim sa v ňom skvelé, či som sama, alebo s rodinou, priateľmi. Priestor ticha si nesiem v sebe. Som živým priestorom. Hlboká vďaka.
FOTO: zo seminára etikoterapie na Hvare, kde sa vždy intenzívne dotýkame všetkých živlov už od východu Slnka. Na fotografii - slnečný oheň, ranno-chladná voda, svieži vzduch, bezpečná zem a bonusom tohto rána bol aj zvuk bubna.
