Chvíľu som uvažovala, ako pokračovať v písaní o tom, čo som si pribalila na Zem do karmického batôžka. Či vždy ďalšiu časť pripojiť už k tej existujúcej, či každej dať vlastný priestor. Rozhodla som sa pre druhú možnosť, a tak vzniká ČO SOM SI VZLA DO VIENKA číslo dva. Je viac zamerané na etikoterapeutickú tému, o ktorej som už veľakrát rozprávala na ženských kruhoch, prednáškach i workshopoch – som celkom ako moja mama. No rada pri tejto téme používam aj vetu, ktorú mám od Vladka Červenáka, môjho učiteľa etikoterapie: päťdesiat percent teba je tvoj otec, päťdesiat percent tvoja mama a čo s tým urobíš, si ty.
Keď som toto raz napísala do pozvánky, hneď sa ozval jeden človek, že to nie je možné. On je predsa na sto percent svoj vlastný originál. Tak som ho pozvala na svoj seminár. Neprišiel. Tie percenta otca a mamy v našich telách sú naše korene, naši predkovia, ktorí čakajú v nás na vyslobodenie z vlastných problémov, tráum, bolestí, skrivodlivosti... Oni sú my, my sme oni.
*******
V tejto kapitolke sa astrológie dotknem len v tom, že poviem – som slnečné znamenie Strelec s ascendentom v Škorpiónovi a obaja rodičia boli Ryby. Strelec je oheň, Ryby voda. Za mňa – keby nebolo môjho ascendentu v Škorpiónovi, ušla by som z domu už v puberte. Škorpiónovi vo mne ďakujem, že som neskôr porozumela obom mojim Rybičkám a otvorila si k nim srdce. V puberte si však so mnou zažili veľa vzdoru, lebo ohnivý Strelec chcel slobodu aj za cenu straty života. Škorpión naše vzťahy a môj život zachránil.
Naspäť k maminke. Keď som začala viac cestovať, počúvala som od nej: „Bojím sa o teba.“ Darmo som vravela, že som v bezpečí cez priateľov, s ktorými cestujem, že strach o mňa problémy môže privolať... Ona na to: „Som mama a mamy sa predsa MUSIA o svoje deti báť!“ Tak som jej prestala strach vyhovárať, ale z každej cesty som jej pravidelne posielala správy, ako sa mám a koľko krásy vo svete objavujem. Až raz... odchádzala som do Thajska a maminka mi zaželala: „Šťastlivo sa vráť.“ Ďakujem, mami.
Aj moja najmladšia dcéra cestuje po svete. Aj ja som potrebovala pred niekoľkými rokmi, keď mladučká odchádzala do sveta, spracovať svoje bátie sa o ňu. Keď som nedávno dostala otázku, či sa po rokoch s etikoterapiou z rodových strachov niečo zmenilo u mňa, pozrela som sa na reálnu situáciu týchto dní. Moja najmladšia práve cestovala po Karibiku, posielala fotografie z divočiny: hady, opice, pavúky, aligátory a „kokodrile“, ako ona nazývala ostatné krokodíly. Fotografie boli aj z noci, keď si na zvieratá svietili čelovkami. Ani štipka strachu sa u mňa neobjavila. Úplná dôvera v jej cestu. To som si však uvedomila až vtedy, keď mala odletieť do Európy a deň predtým Američania vyslali vojenské lietadlá do Venezuely. Odletí – neodletí „moje dieťa“ domov? Niekde vzadu v sebe som zavoňala strach, ktorý potreboval byť vypočutý. A rozpustený. Zadarilo sa. Zavoňala som totiž v mojom strachu strach mojej starkej, keď starký musel narukovať na front v prvej svetovej. Naše strachy sa spojili vo mne a oba spolu čakali na vyslobodenie cez prijatie, pochopenie, rozpustenie. Tak sa stalo.
V noci 9.1.2026
FOTO: moja starká a starkí z Utekáča sediaci dolu na zemi
