Často sa mi v živote stáva, že som mostom :-) Spájam. Túto "funkciu" som si všimla už dávno, teda v minulom storočí, keď som pracovala ako novinárka a spájala som cez slová, vety, články ľudí v rôznych príbehoch. Vidím, že mi to ostalo a dokazuje to aj najnovší príbeh z januárových dní roku 2026. Je opísaný nižšie. Na úvod však chcem napísať, že je obrovským zázrakom, ako vesmír funguje a ako som fascinovaná tým, čo sa deje presne tak, aby RAdosť rástla, aby všetko dosadlo k sebe ako najpresnejšie puzzle, aby každý človek bol na správnom mieste a mohlo sa rozkrútiť koleso osudu:
Jeden zázrak života sa udial spočiatku celkom nenápadne a ticho. Dostala som prosbu od Tatjany Mattovej, priateľky z Bratislavy, aby som zistila, kto z Liptovského Mikuláša poslal pozdrav do Ohel David v rámci celoslovenského projektu Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok. Ohel David je zariadenia najmä pre seniorov, ktorí boli postihnutí holokaustom. Ona má v tomto zariadení mamu Agnešu Urbanovú, ktorá žila určitý čas v našom meste a prežila holokaust. Práve jej sa dostala krabička, v ktorej bol pozdrav zo Školského klubu detí zo Základnej školy Janka Kráľa v Liptovskom Mikuláši.
Tatjana napísala:
„Niečo silné nás spája s Liptovským Mikulášom, keď sa stala taká kúzelná príhoda mojej mame. Mama bola úplne dojatá a hneď vedela, že to nie je náhoda, že ona jediná práve z Liptovského Mikuláša dostala krabicu plnú milých darčekov od deti. Rada by sa deťom a pani učiteľke poďakovala, že to pre ňu veľa znamená."
A začalo pátranie. Najprv som myslela, že obehnem školské kluby v Liptovskom Mikuláši. Hneď mi napadlo: „Budeš ako Matej Hrebenda a pôjdeš od školy ku škole!“, ale hneď druhá myšlienka bola, že dnes sa to dá inak. Zapojila som sociálnu sieť do pátrania a do necelých dvadsaťštyri hodín som mala tip na pani vychovávateľku, ktorá písala so svojimi deťmi pozdravy seniorom do „škatuliek lásky“ a písala aj konkrétne do spomínaného zariadenia pre židovských dôchodcov. Vedela, že niektoré z nich tam pôjdu. Čo, predpokladám, netušila, akú radosť a aké silné emócie ich pozdravy prinesú jednej seniorke.
*******
Agneša Urbanová nielenže detstvo prežila v Liptovskom Mikuláši, ale po rokoch sa do mesta vrátila vtedy, keď v mikulášskom Dome kultúry premietal v premiére film Hľadanie spomienok. Film je o živote v časoch holokaustu, o Agneše Urbanovej, ktorá sa ako dieťa s obom rodičmi dostala koncentračného tábora. Vrátili sa z neho bez otca. Ten má v centre mesta pamätnú dlaždicu v chodníku pred domom, kde mal kedysi obchodík s elektroprístrojmi. Aj pre tieto spomienky je Liptov a mesto v jeho srdci pre Agnešu blízkym. V roku 2025 sme sa s Agnešou Urbanovou a jej dcérou stretli aj v lete pri odhaľovaní Pamätníka deportovaným židovským obyvateľom Liptovského Mikuláša v parku v širšom centre mesta.
*******
Na facebookový oznam o hľadaní autorov pozdravov sa ozvala z Bratislavy Zdenka Patrydesová, koordinátorka projektu a dobrovoľníčka OZ Koľko lásky sa zmestí do krabice od topánok. Vysvetlila, ako sa pozdrav z Liptova dostal do krabice: ona poprosila sestru Janku v Liptovskom Mikuláši, aby s deťmi pripravili písané a kreslené pozdravy pre dedkov a starenky. Tak sa stalo: do Bratislavy šla z Liptova plná škatuľa od topánok pozdravov. Tie potom dobrovoľníčka porozdeľovala do jednotlivých darčekov, a tak sa stalo, že v zariadení Ohel David sa ocitol jediný liptovský, ktorý sa dostal do rúk dáme, ktorá má Liptovský Mikuláš hlboko v srdci. Parádna vesmírna hra.
Ďakujeme a bolo mi veľkou cťou byť súčasťou tohto povianočného zázraku. Komunikácia medzi rodinou Tatjany Mattovej a vychovávateľky Janky z Liptovského Mikuláša funguje.
11.1.2026
FOTO: po premiére filmu Hľadanie spomienok v Liptovskom Mikuláši - na javisku je v strede Agneša Urbanová, okolo nej autori filmu, herci a veľká časť skupiny z liptovského meditačného kruhu.
