Paradigma utrpenia alebo paradigma porozumenia?

Víťazstvo rozdeľuje svet na dva. Na svet šťastného víťaza a smutného porazeného. Úspech nevyžaduje porážku niekoho iného.

Zamyslime sa nad týmito dvoma slovami.

Je možné byť šťastným trvalo alebo dlhodobo za cenu nešťastia niekoho iného?

Všade okolo nás vidíme súťaženie, zápas, boj o prvenstvo. Týka sa to rovnako jednotlivcov, rodín, skupín, národov. Takmer sme uverili, že tak to má byť, že len súťažou, stálym porovnávaním svojich výkonov s výkonmi iných sme schopní sa posúvať dopredu.

Odpozorované, naučené vzorce bezmocnosti nás tlačia do neustáleho tlaku na seba, na svojich blízkych, príbuzných, kolegov, susedov, na spoločnosť. Tlačíme na seba navzájom verbálne aj vzormi správania. Médiá nám podsúvajú denne tento vzor, život je zápas o prežitie, život je boj kto z koho... Bojujeme o mier, zápasíme o každodenný chlieb, bojujeme s ochoreniami o zdravie, bojujeme o pozornosť. Vynachádzame nové a nové stratégie, ako získať moc, ako získať pozornosť, ako upútať záujem, ako prinútiť iných, aby nám dali to, čo od nich chceme. Ich peniaze, ich prácu, ich službu, ich pozornosť, záujem. Bojujeme, víťazíme a prehrávame v bitkách.

Konečný armagedon však musí vybojovať každý sám v sebe. Víťazstvo lásky je utíšenie boja. Ktokoľvek je porazený vytvára zónu nespokojnosti, opustenosti, strachu, smútku. Kým tvoj svet bude vytvorený zo zóny pokoja, lásky a zároveň zóny alebo priestoru boja, utrpenia, strachu, dovtedy nemôžeš byť skutočne šťastný.

Sme jedna ľudská rodina a šťastie jednej časti tejto rodiny nemôžu udržať trvalé šťastie na úkor iných častí tejto rodiny.

 

Zúžme našu ľudskú rodinu v predstave na ktorúkoľvek našu rodinu. Bude šťastnou rodinou, ak jeden z rodičov bude šťastný a druhý nešťastný? Alebo ak niektoré dieťa bude nešťastné, môžu ostatní byť šťastní? Všetci vieme, ako sa cítime, keď niekto v rodine ochorie alebo prehrá nejaký svoj boj, ako sa nás to v rodine dotýka všetkých. Oveľa menej to už chápeme, keď sa to isté deje v našej veľkej ľudskej rodine. Je to naozaj niečo iné? Platia potom úplné iné zákony a zákonitosti života? Nie? Potom aký je dôvod, že zotrvávame v takomto toxickom postoji?

Tečú pritom krv a slzy. Trvá to už tak dlho, že sme uverili, že je to tak a nijako inak to byť nemôže?

Uviazli sme natrvalo vo vzorcoch bezmocnosti? Je to ale naozaj tak?

Naozaj je boj, súťaženie jedinou možnosťou, ako žiť život?

S kým to vlastne súťažíme a je naozaj zlato, čo je odmenou pre víťaza?

Pozrime sa, čo sa deje vo vrcholovom športe, ktorý je prototypom súťaženia. Ovládli ho peniaze, biznis, podvody, poškodzovanie zdravia v záujme zvíťaziť za každú cenu.

Uvediem jednoduchý príklad. Na ihrisko vybehne 22 šťastných chlapcov zahrať si futbal. Hrajú sa. Čo je výsledkom, produktom tejto hry? Z ihriska odchádza 11 šťastných hráčov, tých, čo zvíťazili a 11 smutných, tých, čo prehrali. Toto je zmysluplne strávený čas?

Súťažou presne takto vytvárame iluzórne zóny šťastia, za ktoré niekto iný platí nešťastím.

Takúto hru hráme všade, v našich domácnostiach, na pracoviskách, v spoločnosti.

Hráme ju už nevedome, s bezmocnosťou z tejto hry vystúpiť, ukončiť ju.

Ako deti sme sa hrali na chytačku, keď niekomu hrozilo, že bude chytení, ak stihol poklepať si po hlave, mohol akoby z hry vystúpiť. Spomínate si?

Vystúpme z hry zvanej súťaž. Víťazstvo nad inými nikoho šťastným neurobilo.

Naučme sa byť úspešní.

V dôsledku bludného presvedčenia, že sme navzájom oddelení a že prežije len ten, ktorý porazí ostatných, sme sa dostali do hlbokej morálne krízy. Kríza paradigmy súťaže rozdeľuje svet na víťazov a porazených, na svet šťastných a nešťastných. Tlak na tieto vzorce sebaporozumenia je taký veľký, že sme už samohypnotizovaní, uviaznutí v ilúzii, že to inak byť nemôže. Naša civilizácia uviazla v priestore „nie je to možné inak“.

Súťaž či spolupráca?

Nahovárali nám, aby nám podporili sebavedomie, že sme víťazná spermia, ktorá už zvíťaziť dokázala a už porazila tie ostatné. Je to však inak. Každá niesla v sebe tú istú informáciu. Navzájom sa podporovali, vytvárali bičíkmi vlnu, na ktorej jedna z nich doplávala do cieľa. To je paradigma úspechu nie víťazstva.

Je to naozaj tak?

Naozaj veríme tomu, že šťastie jedného je možné získať za cenu nešťastia iného? Koľko malých, ale aj veľkých vojen, bitiek už bolo vybojovaných, koľko ľudského utrpenia je za skúsenosťou, že žiadna radosť, žiadne šťastie získané za cenu nešťastia iných nepriniesli nič dobré. Priniesli chvíľkové potešenie, po ktorom prišiel hlboký, existencionálny smútok v duši.

Pritom to nezažívame iba v arénach svetovej scény, zažívame to denne v základných bunkách ľudskej spoločnosti, v rodinách.

V mnohých rodinách, kde prevládla paradigma,kultúra súperenia, prebieha neľútostný boj o prežitie. Životní partneri bojujú o pozornosť, lásku, porozumenie, bojujú tými najťažšími zbraňami. Výčitkami, hnevom, vyhrážkami, strachom, strašením, ľútosťou, ponižovaním aj povyšovaním sa. Pýcha oddeľuje najbližších, vytvára bariéru, hranice, za ktoré sa uchyľujeme, keď už sme bojom vyčerpaní, aby sme opäť vyrazili do útoku v boji za svoju pravdu, za svoj názor, za presadenie svojej predstavy, ako správne žiť život.

Deti v bojujúcich rodinách sa učia tým, čo vidia. Od útleho detstva vnímajú, že sa narodili do sveta, kde MUSIA bojovať. Učia sa dobre a rýchlo, a tak bojujú. Rodiny plné malých tyranov, ktorí rýchlo pochopili, akými nástrojmi dosiahnú to, čo chcú, sú toho príkladom. Žijeme dobu kultu detí. Deti sú na najvyšších priečkach, diktujú dospelým, čo, ako a kedy. Stávajú sa z nich manipulátori, egoisti, sebacentrici, tyrani. Tieto vzorce si nesú do dospelosti a narážajú nimi na vzorce iných ľudí.

Aké zriedkavé sú dnes rodiny, kde na prvom mieste sú si navzájom rodičia. Kde rodičia si prejavujú úctu a lásku navzájom, kde rodičia sú si navzájom na prvom mieste, potom na druhom mieste je v hodnotovom rebríčku je ich vzájomný naplnený, láskyplný vzťah a až na treťom mieste sú ich deti. Pritom len takýto rodičia môžu vychovávať deti, ktoré zažívajú lásku On line, učia sa ju a dýchajú ju. Takéto deti nepotrebujú manipulovať rodičmi, aby dostali pozornosť, sú naplnené láskou oboch rodičov. Takéto deti potom môžu z hniezda slobodne vyletieť a žiť slobodný život.

Zvrátené hodnoty vedú ku krízam rodiny i spoločnosti.

Nesprávne vzorce, bludné predstavy o tom, že máme právo na boj, máme právo si presadiť, aby sa ľudia zariadili, žili podľa našich predstáv, právo na výčitky, kritiku, pohŕdanie nás dobiehajú ako krízy spoločenských vzťahov, ako hospodárske krízy, ako kríza morálky.

Ako byť úspešným, a nie víťazom?

Úspešný človek sa neporovnáva s inými, ale iba sám so sebou. Aj to bez sebavýčitiek, sebakritiky či sebanespokojnosti. Nepotrebuje to. Vie, že žiť autentický život znamená nechať cez seba prejaviť život. Prestať stáť životu v sebe v ceste. Byť úspešným znamená cítiť sa úspešným, znamená to byť si vedomý rastu.

Už opustenie sveta súťaže s inými znamená výrazný kvalitatívny skok v kvalite života, v schopnosti žiť zmysluplný, naplnený život.

Vo svete súťaže sú víťazstvá dosahované buď poctivo, alebo nepoctivo, podvodmi. Tie druhé vedú k toxickejším vzťahom i dôsledkom, ale ani tie prvé poctivo vybojované víťazstvá nemôžu priniesť naplnenie a dlhodobú spokojnosť.

Niekto sa vyberie do kasína a vsadí na svoje šťastné číslo v rulete alebo si zahrá na výherných automatoch. Teší sa z výhry. Koľkí ľudia ale museli zažiť opačný pocit, prehru, stratu, pri tej istej hre? Koľkí ľudia zaplatili bolesťou za takúto výhru? Veľa gemlerov, ktorí majú silnú závislosť na hre na automatoch, sa púšťa znova a znova do nerovného boja so strojom v nádeji na víťazstvo. Koľko rovnakých gemblerov a koľko ich rodín však muselo oplakať svoje peniaze, aby z času na čas niekto z herne odišiel s úsmevom? Hráme stále dookola tú istú hru, hru, ktorá má koreň v bludnom presvedčení, že šťastie jedného a nešťastie druhého navzájom nesúvisia.

Ako teda byť úspešným v živote?

Pokiaľ človek hľadá a zvyšuje mieru svojej užitočnosti pre iných, odpoveďou je rast spokojnosti, hojnosti a pocitu zmysluplne žitého života. My sme život. Pokiaľ život vnímame, ako niečo od seba oddelené, ako niečo, na čo sa môžeme sťažovať, žijeme v bludnej predstave sebaklamu. My sme život, ktorý žijeme a my sme jeho autormi, umelcom i umeleckým dielom, ktoré tvoríme.

Hojnosť, bohatstvo, dostatok prichádzajú vtedy, keď človek nájde svoj priestor MOŽNOSTÍ. Z priestoru možností tvorí, obohacuje svet svoj i iných bytostí. Vytvára zmysluplné spojenia, porozumenie, priateľstvo. Takéto siete, prepojenia vedú k úspešnému životu. Priateľské, láskyplné vzťahy bez odporu a súdenia vyplnia všetok priestor človeka. Takýto človek sa stáva celistvým, šťastným a vskutku bohatým a zdravým. Hovorí životu áno a život mu odpovedá hojnosťou, radosťou, pokojom a láskou.

Etikoterapia, archeológia duše

Rozpoznať zákony a zákonitosti života, znamená hlboko porozumieť sebe. Preto je etikoterapia archeológiou duše. Odkrýva postupne vrstvu po vrstve, vytvára porozumenie súvislostí a vzťahov. Ako autognostická (sebapoznávacia) metóda odhaľuje nesprávne, mylné presvedčenia, sebaklamy, ktoré sme si vytvorili nezrelým, nesprávnym alebo detsky naivným často jednostranným pohľadom na veci, javy, ľudí.

Ak si na jednej strane obmedzujeme, zužujeme životný priestor vyhýbaním sa, ignoráciou, aroganciou, strachom, potom sa priestor našich možností zužuje. Môže to skončiť aj tragicky panickým únikom pred zodpovednosťou zo života. Atakujeme tým jednu z našich najvyšších hodnôt, slobodu. Sloboda znamená mať na výber v možnostiach, mať možnosť si vyberať, ako život žiť. Len sloboda možností nám umožňuje žiť autentický život. Teda nie replikovať ako duplikát život niekoho iného, ale žiť svoj život neopakovateľným, jedinečným, autentickým, originálnym spôsobom.

Všetci sa bránime, ak nám niekto vnucuje svoju predstavu, ako žiť náš život.

Ak prispievame do pokladnice ľudskej skúsenosti svojím originálne prežitým životom, sme úspešní.

Úspechy môžeme dosahovať i vo svete vzájomných vzťahov nadobudnutím postavenia, majetku, zážitkami. Ak rastieme, získavame poznatky, naberáme skúsenosti a zručnosti a pružne a flexibilne meníme postoje, ktoré nám poškodzujú zdravie, alebo bránia zažívať úspech, potom získavame životnú múdrosť, poznanie.

Čím viac takéhoto hlbokého poznania máme, tým úspešnejší sa cítime.

To nám zvyšuje sebavedomie, sebadôveru, sebahodnotu, sebalásku. To nám dáva pocit sily a zdravia.

Byť úspešným si znemožňujeme, keď obmedzujeme svoju hodnotu slobody. Keď idúc proti zákonom prírody, života, Univerza či Boha, vyberte si podľa svojich presvedčení či viery, zužujeme priestor svojich možností. Takéto sebaobmedzovanie životného priestoru je v konflikte s našom hodnotou slobody, ktorá ako bašta chráni našu potrebu žiť autentický život. Takto si vytvárame v sebe hodnotový konflikt. Takýto vnútorný konflikt potom premietame do našich vzťahov s inými. Vojna začína obranou. Boj o víťazstvo názorov začína obranou. Ak sa bránite, máte pocit, že vás názor niekoho iného môže ohroziť. Naozaj môže?

Je to dôsledkom neporozumenia, dôsledkom nízkej empatie, nízkej sebaúcty a sebavedomia, neschopnosti vcítiť sa a pozerať sa na vec z rôznych uhlov pohľadu.

Byť úspešným človekom znamená rozvinúť empatiu, schopnosť súcitiť s inými. Teda cítiť to, čo cítia iní. Cítiť to bez vnútornej bolesti, znamená mať vyliečené vlastné traumy a zranenia. Cítiť to hlbokým citom porozumenia, znamená byť zrelým, úspešným človekom, ktorý rozvinul tie najlepšie ľudské kvality.

To stojí za to skúšať to znova a znova až do úplného naplnenia, celistvosti, to je úspech.

Urobte to teraz. Rastieme spolu

Mgr. Vladimír Červenák, etikoterapeut a životný kouč