Tajomstvo smrti - dokumentárny film Viliama Poltikoviča
Do slovenských kín prichádza nový dokumentárny film Viliama Poltikoviča TAJOMSTVO SMRTI.
Slovenskú premiéru bude mať 19. a 20. novembra v Bratislave, potom sa rozbehne do kín po celom Slovensku.
Keď Viliam dostal otázku, akými slovami by divákov na film pozval, odpovedal: „Verím, že ten, kto sa nenechá odradiť bežným postojom k smrti, bude príjemne prekvapený.
Nejeden divák mi po pozretí filmu totiž povedal, že odchádzal povznesený a s vnútornou radosťou.“ Nech sú teda jeho slová láskavou pozvánkou pre tých, ktorých téma smrti ticho či
zreteľne volá.
V etikoterapii sa s témou smrti stretávame často. Veď aj jeden zo seminárov sa nazýva Ako správne žiť, aby sme mohli správne zomrieť. A keby len to! S Viliamom Poltikovičom máme priame priateľské spojenie. Vladimír Červenák sa s ním zoznámil „úplnou náhodou“ na Silvestra v Indii. Obaja hľadali reštauráciu, kde by sa najedli a... nitky osudu ich spojili.
DagmaRA Sarita Poliaková sa s Viliamom zoznámila na festivale o smrti a na premiére v Bratislave bude po filme 19.novembrajeho hosťom na besede s divákmi.
Čo viac o filme povedať?
Sprievodcom celým filmom je herec Jaroslav Dušek. Jeho vstupy sa natáčali v unikátnej kostnici v Sedlci pri Kutnej Hore.
Viliam Poltikovič na to spomína: „Ide o najbizartnejšiu a najzaujímavejšiu kostnicu, ktorú som kde kedy videl. Ročne ju navštívi takmer pol milióna ľudí z celého sveta a jediným zatvoreným dňom je Štedrý deň. Natáčali sme po zatvorení dve noci až do rána. Mali sme pridelený cirkevný cirkevný dozor, muža, ktorý sledoval i obsah natáčania. Občas mu prišla našakonverzácia za hranou. Povedali sme mu, že aj mŕtvi majú zmysel pre humor, až sa pán dozorca nakoniec premenil vo veľmi príjemného spoločníka.“
Pripájame aj rozhovor Hanky Poltikovičovej, Viliamovej manželky, ktorý s ním urobila do českého časopisu Meduňka.
Téme smrti sa venuješ dlhodobo. Prečo?
- Stále u nás ešte vnímam nezdravé ovzdušie okolo tejto témy. V mojej práci mi ide o oslobodzovanie a strach zo smrti je esencionálny. Kto sa bojí smrti, nežijeslobodne, je manipulovateľný, vydierateľný. V tradičnom i modernom Japonsku je smrť napríklad vnímaná ako vyvrcholenie života. Vtedy sa otvorí zmysel všetkého, čo napríklad korešponduje aj s výskumami Raymonda Moodyho
i s fenoménom, tzv. zdieľanej smrti. Ide o jav, kedy odchádzajúci dá nahliadnuť iným ľuďom, napríklad aj niekoľkým súčasne, do procesu umierania. Vezme ich akoby kúsok so sebou, či už je to niekto z rodiny alebo z ošetrujúceho personálu. Po návrate títo ľudia zisťujú, že zdieľali rovnaké veci zo života odchádzajúceho, a pri
retrospektíve života je veľmi zaujímavé a podstatne, že odchádzajúci vníma svoj život z pohľadu tých, s ktorými žil. Zažíva, čo v nich vyvolal svojimi myšlienkami, emóciami i činmi. Pritom to nie je žiadna vonkajšia sila, ktorá by to hodnotila, ale sme to my sami. Len s touto konfrontáciou, bilanciou a s týmto odkrytím dostáva náš život zmysel a úplnosť. A ako hovorí Raymond Moody, naraz zisťujeme, že to najdôležitejšie je byť dobrým a láskavým človekom. Tiež treba vedieť odpustiť ostatným i sebe.
Zážitky zdieľanej smrti nasvedčujú tomu, že vstupujeme do omnoho skutočnejšej a zaujímavejšej reality, než je tápozemská. Tá sa v okamihu smrti javí ako nepravá a snová,čo je úplne v súlade s Platónovým podobenstvom o jaskyni.
Sú ľudia, ktorí sa neboja smrti, ale bolesti. Nie každý vie s bolesťou pracovať. Predstavitelia súčasnej medicínytvrdia, že si s ňou dnes už vieme poradiť a trpieť nemusíme,
ale z reálneho života vieme, že to tak celkom nie je a že fyzická bolesť obdobia pred odchodom vedomia z tela človeka veľakrát sprevádza...
- Veľmi oslobodzujúci je stav dôvery v bytie. Nič sa nedeje len tak. Všetko prichádza s nejakým úmyslom a nejde o tos tým bojovať, ale zmysluplne to premeniť. Transformovať.Počul som toľko pôsobivých výpovedí rodinných príslušníkov, ako silné a emočne hlboké bolo obdobie, keďsa starali o svojho milovaného. Zhodli sa na tom, že tobol veľmi očistný, transformačný a krásny proces pre všetkých zúčastnených, hoci nie vždy sa darilo odchádzajúcemu pomôcť od bolesti. Bola to však ešte možnosť pohnúť s vecami, ktoré doposiaľ zmeniť nešlo. Ajpreto sme tu.
Ďalším strachom býva strach z neznáma. Nevieme, čo sa bude diať, a tak môžeme zažívať zmätok, chaos, bezmocnosť a podľaniektorých svedectiev aj hrôzu a des. Je okrem zachovania
pokoja a dôvery ešte niečo, o čom sa chceš zmieniť?
- To dôležité je nielen láskyplnosť, ale aj odvaha. Učiť sa byť nebojácnym. Nebáť sa robiť rozhodnutia sám za sebaa niesť za ne zodpovednosť. Čím viac túto schopnosťrozvinieme za života, tým ľahšie prejdeme procesom prechodu. Statočnosť treba tu a teraz, ale budeme ju potrebovať i v procese umierania, ktoré je fascinujúcim
gejzírom zážitkov. Ako sa uvádza v Tibetskej knihe mŕtvych, všetky prípadné hrôzy a des sú projekciou našejmysle, takže sme to my sami. Človek, ktorý vedomeneubližoval, sa procesu umierania nemusí báť, aj keď náročné chvíle môžu nastať. Pre niekoho môže byťupokojujúce, že nám prídu na pomoc rôzne bytosti, našiblízki či iné entity. Ľudia, ktorí už sú na rozhraní svetov, o tom hovoria. Vnímajú pri sebe tieto bytosti ako sprievodcov, ktorí sú pripravení im pomôcť s prechodom. Ako mi povedal svetovo známy duchovný učiteľ JasonMcDonald, ktorý komunikuje s inými sférami a zomretými, mnohokrát na seba rodiny a celé rody čakajú v priestoremedzi smrťou a ďalším životom, aby potom pokračovali nanovej ceste spoločne.
Dôvera v bytie, láska, odvaha konať sám za seba a vziať zakonanie zodpovednosť... Zdôraznil by si ešte niečo?
- Vedomie jednoty.
Všetci sme jedno a všetci sme prepojení. A raz týmto fascinujúcim zážitkom budeme zasiahnutí trebárs práve v procese umierania. V mnohých kultúrach,a vidím to na svojich cestách, toto poznanie pretrváva dodnes a týka sa všetkých foriem života, teda aj kameňovalebo rieky. Sú spoločenstvá, kde spojenie so všetkými
a so všetkým ľudia skutočne vnímajú a žijú. Už aj na akademickej pôde dnes dochádza k tomu, že oddelenosť jeilúzia. A čím viac prenikáme do jednoty, tým viac savraciame k našej vnútornej sile.
- Podrobnosti
- DagmaRA Sarita Poliaková By
Úrovne vedomia - Rozhovory (3.) K prameňom etikoterapie
Premiéra 3. 07.02024 o 20.00
Prazdninové vydanie serialu Km prameňom etikoterapie.
Pokračovať budeme od septembraň po prázdninách.
Spirituálne rozhovory so zenovým mníchom - nie len o zene.
Rozhovory o spiritualite so zenovým mníchom Andrejom Žuffom a etikoterapeutom Vladimírom Červenákom.
www.advaita.sk www.andrej-zuffa.webnode.sk Počúvať nás môžete aj na Spotify.
Pripojte sa k tomuto kanálu a získajte prístup k výhodám:
- Podrobnosti
- Vladimír Červenák By
Chýbaš mi? Nechýbaš mi?
"Ospravedlňujem sa, ale nechýbala si mi, nechýbal si mi," tieto slová boli jedny z najsilnejších slov lásky, ktoré som dokázala povedať, keď som si uvedomila, že hoci som dlhšie nebola s mne blízkymi priateľmi, nechýbali mi. Keď sme sa však znovu rozprávali, keď sme sa však znovu stretli, radosti zo vzájomnej blízkosti bolo vrchovato. Slová, teplo z nich a úsmevy i smiech tiekli prúdom. Nechýbali mi, ale predsa som slovíčko - ospravedlňujem sa - dala pred výpoveď. Nie je totiž bežné niekomu, koho ľúbime, niečo také povedať. Aj pre mňa to bolo nezvyčajné, preto to - ospravedlňujem sa, no cítila som, ako silno pravdivé sú tieto slová. Cítila som, ako silno slobodné sú tieto slová. Cítila som, že ich potrebujem nahlas povedať, lebo je v nich najvyšší stupeň lásky, hoci som doteraz o ňom nevedela. Najvyšší stupeň lásky. O čo v týchto slovách teda ide?
Vladimír Červenák: O pocit naplnenia, nie o ľútosť. Všetko je totiž v poriadku. Či si fyzicky s niekým, alebo nie si s niekým, nič sa na vzťahu nemení, všetko je v poriadku. Je to presne také, ako sa hovorí – zostaň rovnaký, či ťa hania, alebo chvália. Zostaň rovnako naplnený, či si s niekým, alebo nie si s niekým, či sa pozeráš do nejakého zrkadla, alebo nepozeráš. Tvoje šťastie nie je závislé od toho, či do zrkadla pozeráš a či sa ti zrkadlo prihovára, alebo neprihovára. Tvoj stav je závislý od toho, v akom stave si ty, a nie od toho, pred akým zrkadlom stojíš. Potom letíš.
Let, teda astrálne cestovanie je možné len vtedy, keď naše merkaby veľkou rýchlosťou rotujú. Merkaba je jemnohmotné telo, ktoré voľným okom nevidíme. Čím však rýchlejšie rotuješ, tým silnejšie magnetické pole máš. Tomuto magnetickému poľu hovoríme vedomie. Čiže čím vedomejší si, tým si mocnejší, silnejší, ale nikoho neničíš svojou silou.
Ak stretávaš človeka, ktorý má rovnako silné pole, a vaše polia sa stretnú, tak to, čo má preniknúť, prenikne, prepojí vás a to, čo má obtiecť, obtečie. Je rovnováha medzi vami. Ale keď nastane nerovnováha, chaos, vtedy častice narážajú krížom-krážom na seba a dochádza k detonácii. Atómové zbrane. Keď tam nie je ochrana, ale strach, oslabí sa pole človeka a potom padajú mŕtvi. Strach je to, čo zabíja.
Teda ak naše merkaby rotujú, lebo máme uvoľnené čakry, púšťame energiu vnútorným tórusom smerom hore, potom je biele svetlo počiatkom silného poľa, ktoré vyžarujeme, a tak sme v bezpečí. Prvá čakra je v bezpečí. Čo ti dá bezpečie? Dôstojnosť. Česť. Energia prúdi od dôvery prvej čakry smerom k siedmej čakre a vytvára obrovské pole vedomia. Keď si vedomý, tvoríš realitu. Tancuješ hviezdny tanec a cestuješ obrovskou rýchlosťou. Čím si viac uvoľnený, tým viac energie vyžaruješ, tým je tvoje pole väčšie. Až do nekonečna. Aj keď tu nebudeš už fyzicky, tvoja energia stále ešte bude vyžarovať zo stredu vesmíru a bude tvoriť naše kolektívne vedomie.
Práve ten pocit, keď ti blízky človek nechýba, ale vieš, že sa milujete, je pocitom naplnenia. Je vyjadrením, že sa nachádzate v tej chvíli v stave cuna: celistvosti, úplnosti, naplnení, advaite. V tom momente ti nemôže niekto alebo niečo chýbať. Je to vylúčené, lebo miluješ rovnako, či sa na človeka pozeráš, alebo nepozeráš. Či stojíš pred zrkadlom, alebo nestojíš. Láska a sloboda v tebe sú prítomné. Nič sa nemení. Je to stále. Keď sa to nemení a je to stále, tak je to večné. Potom si večnosť, lebo si.
- Podrobnosti
- DagmaRA Sarita Poliaková By
Strana 8 z 15