Dovolenkový, prázdninový či víkendový čas je zvyčajne časom, keď sa uvoľníme, keď vystúpime zo zabehaných koľají bežného života a chceme v tomto čase žiť inak. Pohodovo, slobodne a v nových inšpiráciách, v nových zážitkoch. S fyzickým a mentálnym uvoľnením prichádza aj emočné uvoľnenie. Uvoľňuje sa napätie, a to neraz môže vyplaviť i staré traumy, boľavé vzorce, či neliečené neukončenia z detstva. Presne toto sa stalo nášmu priateľovi, nazvime ho Marošom, ktorý sa dostal na dovolenke do prudkej hádky s manželkou. A keďže „chlapček“ v ňom si niesol zranenia z detstva, nevedel reagovať na zraňujúcu situáciu inak, ako obviňovaním a hodením viny na manželku. Maroš však odvážne zdieľal svoj príbeh v etikoterapeutickom kruhu. Mal totiž jasný zámer – stať sa správnym mužom a poskytnúť bezpečie svojej žene i deťom. Pozrite sa, ako s etikoterapeutom Vladimírom Červenákom príbehom prešli a ako jeho zdieľanie bolo kľúčom pre pochopenie aj ostatným v kruhu.  

Maroš: Mne sa včera podarilo veľmi silno sa odpojiť od seba a zrejme jednoducho upadnúť do sebaopustenia. Sme na dovolenke.  Ráno vznikla nejaká situácia, ktorú som doplietol. Dôsledkom boli komplikácie so skypasmi. Práve v tejto situácii som sa  nezachoval chlapsky, mužsky. Neprijal som zodpovednosť za situáciu. Takú extrémnu zodpovednosť za to, že napriek všetkým okolnostiam, ktoré sa vyskytli, ktoré by mohli byť ako moje barličky, že to nebola moja zodpovednosť, alebo moja vina ako to dopadlo, tak som sa rozhodol vykúpať sa v temnom priestore a  zodpovednosť som teda neprevzal. Snažil som sa všetko otočiť na svoju ženu. Vyslovil som voči nej výčitku uvedomujúc si, že ona mala dobrý úmysel.

Kúpal som sa v situácii veľmi dlho, až to vyeskalovalo, do pohádky na lanovke. Dcéra medzi nami. Bolo to veľmi nepríjemné. Cez deň sme napätie trochu uvoľnili, ale večer v hoteli som tému znovu otvoril. Nasledovala fakt drsná hádka, v ktorej sme už začali hovoriť o rozchode. Bolo to celé zle!

Pred touto hádkou, asi dva dni naspäť, som videl film, v ktorom otecko hovoril, že chce byť najlepším kamarátom svojej ženy, že chce byť dobrým vzorom pre svojho syna aj pre svoju dcéru, že chce byť taký muž, akého by si dcéra vybrala za svojho ženícha a syn by vo svojom otcovi videl vzor. Presne toto som si pri filme zaželal, ale vlastne sa mi podarilo vyrobiť úplný opak. Našťastie, večer deti pri hádke neboli. Ja som však kvôli hádke nespal. Premýšľal som o nej, preciťoval každé slovo, až mi to došlo - mám stále problém so sebaprijatím! Napadlo mi hneď v noci pustiť si vedenú meditáciu, ktorú si nahral ty, Vladko. Má sedemdesiat minút a volá sa Otvor srdce a odpusti. Vlastne ma dosť šokovalo, že má toľko minút. O čom bude tak dlho? Keďže som bol rozrušený a nevedel spať, prešiel som celou.  Bolo to veľmi silné, aj som si poplakal. Najmä pri časti, ktorá sa týkala koreňov, vzťahu s mojimi rodičmi.

V noci sa mi všetky zážitky a spomienky poprepájali, že vina, krivda a výčitka mi ukazujú na prvú čakru – na spojenie s rodom a témami, ktoré sa v ňom nesú. Podľa mňa ide o sebaprijatie.

Vladimír Červenák: Zaujalo ma, ako si hovoril - nezachoval som sa ako muž. Veta ukazuje na to, že hľadáš v sebe stále chyby. Stále pozeráš, čo je zlé. Na zlé sa sústredíš. Tam nie je riešenie. V priestore, keď takto uvažujeme, energia nemôže nájsť svetlo, lebo riešiš - ako menej tmy. Riešenie je však v tom, ako viac svetla. Otoč pohľad, ako si sa zachoval, nie ako si sa nezachoval. Ako by si pomenoval, že si sa nezachoval ako muž? Čo je to - zachovať sa ako muž? Hovoril si, že chceš byť priateľ svojej ženy. V čom sa prejaví, že muž je priateľom svojej ženy? Čo je to hlavné, čo má robiť?

Maroš: Vytvárať priestor bezpečia.

Vladimír Červenák: Chrániť ju, vytvárať bezpečie. V tej chvíli, ktorú si opisoval, si ju nechránil. Opustil si ju. Jedno je, kto situáciu zapríčinil, kto bol na vine. To je úplne nepodstatné. Jednoducho, situácia sa stala. Ak uvažujeme opačne, hľadáme vinníka. Ukazujeme, kto je na vine, ukazujeme na neho prstom, odsúdime, popravíme, vybavené: ty sa hanbi, ty si na vine, ty si  zločinec - to je súdenie.  Človek sa cíti sa odmietnutý, lebo je odmietnutý. Odmietnutá žena zrazu nemá muža a ešte je súdená vlastným mužom. Kde je  priateľ?

Každý, kto urobí chybu, chce milosť. Chce, aby mu bolo odpustené. Každý je schopný si uvedomiť, že niečo môže urobiť zajtra lepšie. Stačí láskavé porozumenie, pochopenie. Príčina je v energii, ako uvažuješ. Hľadáš chyby na sebe. To je problém sebaprijatia. Nemôžeš sa prijať, keď stále hľadáš nejakú chybu na sebe. Ty nie si pokazený. Si absolútne dokonale stvorený a máš dve možnosti, ako uvažovať o sebe a o svete. Hľadať nedokonalosti alebo cítiť vďačnosť za to, že si a môžeš byť rytierom. Čo také strašné sa môže stať, keď „problém“ ostane na tebe, keď nehádžeš vinu mimo seba?

Maroš: Nič.

Vladimír Červenák: Ty máš ako muž silu uniesť situáciu. Priznal by si, aká je pravda a idete ďalej. Prestaň sa zaoberať, kde a u koho je  vina.  Mohol si ženu pritiahnuť k sebe, stisnúť ju, aby cítila, že si tam. Dala by ti podporu, lebo ty si prevzal všetko na seba, ale nie ako vinu, ale ako zodpovednosť: ja som zodpovedný za to, čo sa deje teraz. Nie za to, čo sa dialo vtedy a ako to bolo. To je za nami, už je to mŕtve, už je to minulosť. Teraz je tu a teraz, my dvaja sme tu a ja som tu pre teba. Poďme ďalej.

Maroš: Ja som jednoducho nechápal, čo sa včera dialo...

Vladimír Červenák: Nemal si vtedy silu otočiť energiu, lebo vina, zlyhanie a strach prijať zodpovednosť boli také silné, že ťa prevalcovali. Tvoj príbeh ukazuje na vnútorné zranenie, ktoré  máš, ktoré bolí až tak, akoby si do rany soli sypal.  Nepredstaviteľná bolesť! Preto si stratil vedomie a konal si vyslovene reaktívne. Čistý vzorec neukončenia obnovený v detstve. Keď sa chceš z neho dostať, musíš si uvedomiť, že to si nekonal ty. Ty si omdlel, stratil vedomie a vzorec prevzal komplet celé vedenie celej situácie. To nie si ty, to bolo ego, ktoré konalo.

Maroš: To nešťastné ego!

Vladimír Červenák: Ono je šťastné, lebo tým, že dostáva moc, je šťastné. Vládne. To, že ho vidíš ako nešťastné, je tvoje nešťastie.

Maroš: Tak ho nazvime iba egom.

Vladimír Červenák: Ego je systém bludných presvedčení, a tak bludné presvedčenia, keď hodím niečo na niekoho iného, bude to dobré. Videl si výsledok vo vlastnom zrýchlenom príbehu.  Videl si, kam by situácia mohla viesť, kam všetko vedie: rozvod, oddelenie, opustenie, osamelosť, nešťastie, dieťa, nešťastie... Celé zle! Je to však vzorec, nie si to ty. Prestaň uvažovať o tom, ako to bolo. Bolo to včera. Čo urobíš dnes?

Maroš: Musím si všetko odpustiť a ukončiť vzorec.

Vladimír Červenák: Na to príde čas. Čo však urobíš teraz, aby si bol teraz šťastný, aby teraz bolo všetko v poriadku. Postav sa na nohy a urob krok. Jednoducho nerieš, čo bolo. Príde čas...

Maroš: Nebudem sa v tom kúpať ďalej, jasne.

Vladimír Červenák: Pomôže ti to? Môže to byť len horšie, keď budeš padať do temnoty viac a viac. Vystúp z nej, hoď to za hlavu, urob si hoo ponopono, techniku odpustenia, sám na seba do zrkadla. Choď za svojou ženou. Nemusíš jej hovoriť nič. Vymaž  včerajšok. Konaj tak, akoby si chcel, ako by si sa včera zachoval. Ako by vyzerala situácia, keby si sa zachoval tak, ako  chceš, aby to bolo? Popíš to.

Maroš: Vlastne včera som to aj urobil, aj sme si fakt všetko vysvetlili, ale vidím, že sme otvorili nejaké vnútorné zranenie a nastal aj pocit vychladnutia medzi nami. Znovu sa všetko predralo von.

Vladimír Červenák: Nevychladne NIEČO medzi vami. Vy chladnete. Stalo sa to otočením sa dovnútra a hľadaním chýb, nedokonalostí a nespokojností. Potom sme nespokojní so všetkým. Otázku kladiem  ešte raz - ako by si chcel, aby situácia prebehla? Ako si sa mal zachovať? Povedal si - nezachoval som sa ako muž. Ako by to vyzeralo, keby si sa zachoval ako muž?  Že strážiš bezpečie? To je podstatné.

Maroš: Vyzeralo by to tak, že napriek zmätku, ktorý vznikol, by som žene zavolal a povedal jej o probléme. Povedal by som, že ho vyriešim.

Vladimír Červenák: Výborne, vyriešil by si problém. Aký máš teraz pocit, keď sa to tak stalo?

Maroš: Ľahší a teším sa na spoločnú chvíľu.

Vladimír Červenák: Čo bolo dôvodom, ktorý ťa nepustil do tohto riešenia? Cítil si sa obťažovaný, musel si niečo dôležitejšie tvoje odložiť nabok, ohrozovalo ťa to v niečom, prišiel strach, ktorý prevzal situáciu... Jednoducho, si všetko hodil na ženu s tým - teraz rieš, keď si si to  vyrobila, daj mi s tým pokoj. Tvoje pohodlíčko bolo ohrozené? Čo bolo za tým, že si ukázal prstom na ňu?

Maroš: Neviem, vtedy mi to prišlo bezohľadné z jej strany...

Vladimír Červenák: ... čiže tvoja vnútorná žena chce viac ohľaduplnosti.

Maroš: Je to možné.

Vladimír Červenák: Viac pozornosti? Viac čoho? Keď tvoj vnútorný muž chce, aby ho mamička pekne vo vatičke vatičkovala, tak nemá silu, je slabučký. Ak je slabučký, má málo svetla. To znamená, že vnútorná žena je odmietaná, neprijatá, nesvieti dosť, a preto vnútorný muž je slabý. Cíti sa ako dieťa, ktoré potrebuje vlásky pohladkať, alebo prsom nakojiť.

Maroš: Tak to je.

Vladimír Červenák: Si nedoživený sám sebou, nie niekým iným. Nečakaj, že ťa doživí niekto iný zvonka. Nemá ako. Ak muž cíti málo ohľaduplnosti, nedostáva úlohy. My s úlohami rastieme. Keď sme užitoční, rastie naša sila.

Keby si ty ako rytier zvládol situáciu a vidíš výsledok, žena potom môže tancovať svoj tanec a ty zlízneš smotanu. Bude ťa  ešte viacej milovať. Dostala sa síce do chaosu, ale ty si muž, ktorý ju zachránil. Porastie tvoja užitočnosť. Nie  však v tom, že sa venuješ svojím záľubám a obťažujú ťa úlohy, ktoré máš plniť v manželstve. Ty si ten, kto zabezpečuje bezpečie rodiny.  Zaviazal si sa k tomu, preto máš rodinu, preto máš dieťa. Všetko, čo máte, všetko, čo spolu budujete, je o kontrakte a ty si ten, ktorý  všetko zabezpečí. Potom dostaneš odmenu. Potom sa budeš cítiť užitočný. Dozreješ v takého muža, akým chceš byť. Takže choď za tým malým chlapcom, čo v tebe plače, utri mu sopeľ, postav na nohy, chyť ho za ruky a ideme ďalej.

Prestaň sa bičovať, lebo tým lepšie nebude. Podstatné je, či si zvedomíš jednotlivé momenty. Ak vieš, kde sa to otočilo,  vedomejší môžeš kráčať ďalej. Potom celá skúsenosť mala zmysel, lebo si vedomejší. Už si v tejto chvíli iný, ako si bol včera. Túto skúsenosť si potreboval. Buď sa učíme porozumením, alebo skúsenosťou. Teraz si sa učil skúsenosťou, ale to je poklad, to je cenné, lebo takáto skúsenosť ti umožní omnoho viacej sa učiť porozumením. Poďakuj za situáciu, buď za ňu vďačný.

Maroš: Ďakujem za túto skúsenosť. Ďakujem za tieto slová.

Vladimír Červenák: Aj ja ďakujem za dôveru. Ďakujem, že si svoj príbeh otvoril, že si nabral silu a dôveru. V etikoterapeutickom kruhu môžeme bezpečne otvárať témy bez toho, aby sme hľadali vinníkov. Nie sú žiadni vinníci ani v tebe, ani mimo teba. Je  len jedna z možností, ako situáciu riešiť a výsledok si videl.

Maroš: Keď si teraz predstavím situácie, v ktorých som vyčítal, že mi chýba ohľaduplnosť, uvedomujem si, že som naozaj spravil maximum.

Vladimír Červenák: Jasne, že si urobil maximum. Vždy robíš maximum. Ak ti však chýba ohľaduplnosť, dávaj ohľaduplnosť, staň sa ohľaduplnosťou. Ty buď ohľaduplný viac ako si, lebo ti chýba. Keď sa staneš ohľaduplnosťou, budeš ňou nasýtený a potom už sa ti nemôže stať, že by si niekde pocítil, že ti nejaká chýba.

Maroš: Áno, toto je ono, len sa mi to muselo otvoriť.

Vladimír Červenák: Potreboval si zistiť, čo ti chýba. Potreboval si zistiť, čo vytvoríš. Ty si tvorca. Vytvor svet, v ktorom budeš plný ohľaduplnosti. Daj si cvičenie na ohľaduplnosť od rána do večera. Cvič ju.

Čo to znamená, keď si ohľaduplný k sebe? Čo vôbec znamená slovo ohľaduplnosť? Keď si ohľaduplný, dávaš pozornosť vnútornému priestoru. Vnímaš, ako je naplnený, presvetlený, šťastný. Čo mu chýba, daj mu. Dávaj samozrejme aj von. Keď máš ohľaduplnosť v sebe, máš z čoho dávať. Mysli na to, ako stvoriť krajší bezpečnejší svet, aby svet okolo teba sa presvetľoval a menil na krajší. Staň sa ohľaduplnosťou. Skús si ohľaduplnosť pomenovať aj iným slovom. Čo je presne to, čo ti chýba? Čo je ešte za slovom ohľaduplnosť? Mne tam silne svieti slovo plnosť a prázdnota. Kde nie je plnosť, je tam prázdno.  Prázdno vyplýva z hľadania chýb a nedostatkov na sebe. To je potenciál prijatia seba. Možno niekto má k tomu ešte nejaké ďalšie obrázky a myšlienky, tak nech sa páči.

Sabina: Počúvam vás a uvedomujem si, aký je vlastne obrovský rozdiel v tom, či ideme cestou porozumenia alebo cestou utrpenia. Koľkokrát aj ja sa v živote cítim, a v minulosti úplne nonstop, ubolená a uplakaná. Počúvala som vás pozorne a vidím, ako rýchlo možno porozumieť svojmu príbehu pri zdieľaní niekoho iného. Obrovský dar je to. Nemusím prechádzať bolestnými situáciami, keď pochopím príbehy iných. Nemusím prechádzať tým, čím si teraz prešiel Maroš. Aj ja si prechádzam niečím podobným, keď otváram svoje veci doma s mužom, a cinklo mi vyjasnenie. Ďakujem, už nebudem doma jatriť staré rany, už presne chápem zákon príčiny a následku. Porozumela som Marošovmu rozprávaniu, nemusím bolestnou cestou prechádzať sama. Ďakujem.

Mária: Keď ste hovorili o riešení malého chlapca, naskočil mi obraz, ktorý  som pred týždňom zažila. Dokonalý obraz to bol. Čakali sme na deti pred školou. Bol tam otecko so synom. Čakali na ďalšieho súrodenca a čas si krátili pinkaním futbalovou loptou. Boli v radosti. Chvíľu som ich pozorovala. Nič nepotrebovali, žiadny veľký priestor. Zrazu malý spadol a rozplakal sa. Otec mu podal ruku, pritisol si ho k sebe, nepovedal ani jedno slovo. Objímal ho chvíľu, potom ho pustil a pinkali si ďalej. Dokonalý obraz. Teraz vidím tohto ocina so svätožiarou. Správny otec, správny muž. Nádherné to bolo. Ďakujem. Rastieme spolu.