„Smrť je dar,“ hovorieva Janka Gorst, dula pre umierajúcich, a chvíľu mi trvalo, kým som vetu pochopila a ešte dlhšiu chvíľu, kým som ju precítila a uznala – má pravdu. Ostatnú smrť, ktorú som veľmi intenzívne žila a pri ktorej som si veľa príbehov precítila, bola smrť mojej psej dámy. Sara sa volala. Keď hovorím o intenzívnom žití, tak boli sme spolu takmer jedenásť rokov. V dobrom i v náročnejších chvíľach, v daždi i v slnku... Bol to čas o dôvere, zodpovednosti, láske i ukončovaní. Moja najmladšia dcéra bez výčitky a so súcitom skonštatovala: „Mami, veď ty si prežila s ňou viac ako s nami. Na materskej si bola s každou asi dva roky, na dôchodku s ňou už niekoľko rokov takmer každý deň. Vysmúť ten spoločný čas, vyplač.“
Tak smútim a plačem. Najviac vtedy, keď otvorím dvere domov a ona za nimi už nie je. Vtedy, keď sa v noci zobúdzam a nepočujem ju dýchať či chrapkať v jej pelechu. Vlastne ani pelechu už niet. Hneď po jej odchode na druhý breh som všetko poodkladala – niečo šlo na vyhodenie, veľa veci do útulku pre psíkov. Akí vďační boli! A mám tam nové známosti – Maťka a Kubka, dvoch súrodencov krížencov čuvača a niečoho iného. Hneď si ma privolali. Nie som však rozhodnutá pre nového psíka či psíkov. Skôr uvažujem o nich ako o parťákoch na prechádzky. Čas ukáže.
V myšlienkach sa stále ešte vraciam k mojej Sare, hoci už som si priniesla domov jej popol. Fakt sme toho prežili neúrekom. Určite aj ona, keby mala bunky na spomínanie, zaspomína na Španielsko, kde prvých päť rokov vyrastala. Keď priletela na Slovensko, dostala som k nej dlhý zoznam pokynov v španielčine. Rozprávať sme sa však hneď začali po slovensky. Ona rozumela! A pochopila, že sme nové parťáčky. Sadla k mojim nohám a ostala popri nich behať viac ako jedenásť rokov. Apropo, aj meno som jej vybrala ja. Keď som ju maličkú videla cez skype prvýkrát, vyhŕklo zo mňa – Sara. „Mami, veď kokršpaniely sú tvrdohlavé psy a ty jej dávaš tvrdohlavé meno!“ Ostalo jej, a tak ona ostala Sarou, ktorú v Španielsku volali Sarita, ja Sarita, ktorú v Španielsku volali Sara. Jedno meno nás tiež spojilo.
Celé ostatné roky bola pri mne. Vďaka nej som mala rada každý deň - či pršalo, či fujavica zavíjala, či bolo, ako bolo, chodili sme spolu von. Každý čas bol pre nás dobrý. A keď som dlhooooo sedela za počítačom, vyčítavým pohľadom sa starala o moju psychohygienu - pome von, hovorili jej oči. Och, a naučila ma behom sekundy prepínať zo strachu do dôvery. To teda bolo boľavé učenie! Pre mňa. Bola som slabá psíčkarka pre ňu a keď zacítila vo mne strach, útočila. Aj ma poriadne pohrýzla. Vtedy mi radili - utratiť ju. Akoby som mohla parťáčku! Radšej som sa učila byť pri nej v dôvere. Stačilo však len malý strašik, oči jej zosklovateli a už-už by hrýzla. Sekundovo som sa naučila strach rozpúšťať, a bola pohoda.
Najviac ma učila v posledných týždňoch svojho života. Pravá dáma! Pehy na ksichtíku jej obeleli, srsť zosvetlela, ale hrdo sa o seba starala. V noci ma pohľadom budila - treba ísť von, aj šesť, sedemkrát za noc. Do riadne pokornej služby som šla. To isté cez deň. A že už nevládala sedem schodov vyjsť do bytu? Nedovolila vziať ju na ruky: bruško oprela o schodík, chvíľu si oddýchla a potom pokračovala.
Posledné týždne života boli pre ňu náročné. Pľúca i srdiečko jej zalievala voda. Napriek liekom to bolo z týždňa na týždeň horšie. Keď som s ňou šla na ostatnú kontrolu na veterinu, bola som rozhodnutá viac tam nejsť. Nechám ju umrieť doma v pokoji a v známom prostredí. Och, ako sa to inak naskladalo! Snímok v ten deň ukázal najhoršiu skutočnosť, Sara len unaveno stála a privierala očká. Bolo na nej vidno, ako sa opúšťa. Aj srsť jej povädla. Nohy sa triasli. „Pozrite, ako sa trápi. Skúste vy dýchať tak, ako musí ona teraz – zapchajte si nos a ústa. Dá sa to? Nenechajte ju udusiť sa.“ Sara zhrbená v úľavovej pozícii len sedela, nereagovala. Mne hlavou šlo – aj môj milý ťažko zomieral. Nemohol dýchať. Embólia.
„Ideme do parku,“ povedala som. Sara odovzdane kráčala, sem-tam si ľahla do trávy medzi fialky, smutno pozerala. Mne slzy zmáčali tvár. Ťažké rozhodovanie. Verila som, že šestnásťročné psíča umrie na starobu pokojne doma, že nebudem musieť voliť medzi jej životom a smrtiacou injekciou, že... Vtom mi došlo. Čo robím? Presúvam zodpovednosť na psíka! Celé roky som za ňu zodpovedná ja, za každý jej brechot, za vyskočenie na cyklistu, za pohryzenie iného, za to, že mala správne granule, dostatok vody, že aj psie dobrôtky som jej nosila, že som ju mala na vôdzke, že som ju niekde púšťala na voľno. Ja som jej vzala slobodu, ja som zodpovedná, za to ako žila, ale... ja mám rozhodnúť o jej smrti? Áno, preber zodpovednosť, hovorilo niečo tíško vo mne. Dooobreee teeedaaa... hovorím áno uspatiu!
Boli to moje myšlienky. Nahlas som nič nepovedala, ale akoby sa stalo. Dodnes pozerám na nasledujúce chvíle s mojou Sarou ako na zázrak telepatie. Evidentne sa jej uľavilo. Čakala na moje rozhodnutie? Ona bola rozhodnutá? Sara sa totiž zdvihla zo zeme, radostne pobehla, vyhľadávala tú najzelenejšiu trávu, ňuchala, pobehovala, hrabala, šibalsky na mňa pozerala. Ok, dievčatko moje, rozlúč sa so všetkým pozemským. Preňuchaj sa do svojho raja, zapamätaj si vôňu zeme, trávy, pozemského sveta, užívaj. To, čo teraz napíšem, som si uvedomila až neskôr – Sara sa po špirále približovala k veterine. Od najväčších kruhov cez celý park až po malé tesne pred schodmi do ambulancie.
Tam sme zastali, lebo z jednej strany prichádzala jedna vnučka s priateľom, z druhej druhá s maminou. Wau, sila rodiny. Riadna podpora aj pre mňa, hoci sa prišli rozlúčiť s mojou parťáčkou. Sara zavrtela chvostíkom, nechala sa vybozkávať a trielila hore schodmi. Nechápala som. Pes, ktorého som ako oslíka ťahala zakaždým na veterinu, teraz vybehol do čakárne ako šteňa. Ledva sa celkom otvorili dvere ambulancie, vbehla dnu a trielila k stolu do druhej miestnosti, kde nikdy predtým nebola. Tam zastala. Pri stole, kde mala umrieť. Vzadu som počula veterinárku, ako vraví mojim blízkym, že môžu ísť s nami dnu. Jedna vnučka vošla. Lekárka nám vysvetlila, čo sa bude diať. Sara sa nechala vyložiť, pokojne si nechala pichnúť jemnú narkózu, hoci predtým po každej injekcii chmatla. Pomaly zaspávala, ešte som jej však stihla pustiť pieseň - bhadžan Óm tryambakam - z mobilu, ktorá rozpúšťa strach zo smrti. Ktosi mi povedal, že možno pri umieraní bude chcieť, aby som ju držala za labku. Nie, to nemala rada, a tak sme si ju hladkali. Dlho. Srdiečko už nebilo. Labky jej stuhli. My sme ostávali pri nej. Bhadžan znel. Rozpúšťal strach zo smrti. Čí? Sarin či náš?
O niekoľko dní sme si ju odviezli do žilinského krematória Spiritas pre psíky. Cítila som, že potrebujem jej púť ukončiť so všetkým, čo jej môžem ešte dať. Najmä úctu a dôstojnosť za roky strávené spolu. Veľmi som si želala, aby práve dôstojnosť ju sprevádzala do poslednej chvíle. Stalo sa. V krematóriu si ju prevzali s takým rešpektom, až mi sánka padla. Pripravili ju na ostatné stretnutie s nami pri sviečke a kvetoch. Odprevadila som ju potom až do pece. Musela som. Bolo to ukončenie, bola to bodka, bolo to pre mňa uzavretie jedného vzťahu na pozemskej úrovni. V srdci však Sara silno ostala. Keď sme z krematória na chvíľu odchádzali, z komína sa dymilo, sladkú vôňu som zacítila... Šťastlivo leť, moja psia parťáčka.
Z celého príbehu mi ešte ostalo niekoľko viet v pamäti. Týkajú sa reinkarnácie. Veterinár po mojom rozhodnutí odovzdať Saru smrti povedal: „Ak existuje reinkarnácia, som presvedčený, že keď budete zomierať, bude vás čakať pri bráne, aby poďakovala za rozhodnutie ukončiť jej trápenie. Dobre ste pre ňu rozhodli.“
Často myslím aj na slová priateľa, ktorý povedal, že Sara sa isto niekedy zrodí ako človek. Prečo? Niekoľko rokov, vlastne skoro celý jej život u mňa, ráno čo ráno bola so mnou v meditácii pri modlitbe. Prvé roky sme sedeli pri sviečke, ja zopnuté ruky, ona oprela hlávku o moje pokrčené nohy a tichučko podriemkavala. Možno keby vedela hovoriť, zopne aj ona labky a nahlas sa pomodlí. Neskôr už potrebovala ráno chodiť, tak sme kráčali v tichej meditácii popri riečke počúvajúc modlitby z mobilu. Občas sme inej psíčkarskej dvojici kývli na pozdrav, ona zbrechla a pokračovali sme v tichu do ranného vtáčieho štebotu. Tak nech jej štebocú tie najkrajšie piesne aj v psom nebíčku.
