„Smrť je dar,“ hovorieva Janka Gorst, dula pre umierajúcich, a chvíľu mi trvalo, kým som vetu pochopila a ešte dlhšiu chvíľu, kým som ju precítila a uznala – má pravdu. Ostatnú smrť, ktorú som veľmi intenzívne žila a pri ktorej som si veľa príbehov precítila, bola smrť mojej psej dámy. Sara sa volala. Keď hovorím o intenzívnom žití, tak boli sme spolu takmer jedenásť rokov. V dobrom i v náročnejších chvíľach, v daždi i v slnku... Bol to čas o dôvere, zodpovednosti, láske i ukončovaní. Moja najmladšia dcéra bez výčitky a so súcitom skonštatovala: „Mami, veď ty si prežila s ňou viac ako s nami. Na materskej si bola s každou asi dva roky, na dôchodku s ňou už niekoľko rokov takmer každý deň. Vysmúť ten spoločný čas, vyplač.“

Tak smútim a plačem. Najviac vtedy, keď otvorím dvere domov a ona za nimi už nie je. Vtedy, keď sa v noci zobúdzam a nepočujem ju dýchať či chrapkať v jej pelechu. Vlastne ani pelechu už niet. Hneď po jej odchode na druhý breh som všetko poodkladala – niečo šlo na vyhodenie, veľa veci do útulku pre psíkov. Akí vďační boli! A mám tam nové známosti – Maťka a Kubka, dvoch súrodencov krížencov čuvača a niečoho iného. Hneď si ma privolali. Nie som však rozhodnutá pre nového psíka či psíkov. Skôr uvažujem o nich ako o parťákoch na prechádzky. Čas ukáže.