Bez úcty je láska mŕtva, úcta je bránou k láske. 

 

 

„Láska bez úcty nemôže dôjsť ďaleko, ani vzlietnuť vysoko - je to jednokrídly anjel."

(Alexander Dumas starší)

 

Všetci túžime po úcte. Táto vnútorná túžba, potreba, aby nás mali ľudia v úcte, nám ukazuje, aký potenciál máme vo zvýšení vlastnej sebaúcty. To, čo mnohí vo vzťahu k iným považujeme za prirodzené, oveľa menej uplatňujeme  sami k sebe.

 

 

Predstavte si teraz človeka, ku ktorému cítite úctu, správate sa k nemu s úctou a hovoríte s ním úctivo, láskyplne. A teraz sa rozpamätajte, ako to robíte vo vzťahu k sebe? Kritizujete sa, nadávate si, obviňujete sa, trestáte sa? Vnímajte rozdiel vo vašom vnútornom postoji k človeku, ktorého máte v úcte, a k sebe? Ten rozdiel je váš potenciál na zvýšenie sebaúcty.

 

Úcta a rešpekt k životu prinášajú pokoj do duše a lásku do srdca.

 

Prikázanie mať úcte matku i otca svojho odporúča aj kniha kníh, biblia. Aký je dôvod?
Možno za ten dôvod niekto považuje snahu starších, rodičov udržať svoje deti v poslušnosti. Toto je častý názor ľudí, ktorí trpia tyraniou, cítia sa byť obeťami. Hlboko nechápu, že sa tak cítia v dôsledku vlastnej pýchy, čím rozumiem oddelenosť, v dôsledku vlastnej arogancie, ktorá je jej dôsledkom.

 

V dôsledku pýchy sa stávame padlými anjelmi.

 

Neschopnosť zažívať pocit úcty a následne úctivo zmýšľať i konať, je dôsledkom úteku a oddeľovania sa od nepríjemných situácií. Dôsledkom úteku pred samým sebou. Alegória padlého anjela je symbolickým obrazom toho, čo sa s človekom deje, keď sa stále oddeľuje od okolitého sveta, uzatvára v sebe, teda v tom, čo za Seba považuje.

 

Takto stále viac a viac padá, stráca energie, uzatvára sa. Aby si takto padajúci človek uchránil stále zmenšujúce sa zdroje, stavia si sám v sebe obrany, vnútorné múry, ktorými sa od okolitého (energetického) sveta oddeľuje.

 

Stále menej sa rozpamätáva, kým v skutočnosti je. Pravda o nás je taká, že sme navzájom prepojení a Jedno. Nikdy sme oddelení neboli a ani byť nemôžeme, rovnako ako nemôže žiadna bunka v našom tele zmysluplne existovať od zvyšku tela.

 

Lenže práve ten oddelený svet by ho mal vyživovať. Stráca energiu, potom sa cíti nepríjemne a v konečnom dôsledku ochorie.

 

Agresivita je prejavom neúcty k životu.

 

Každá negatívna emócia, hnev, agresivita, nespokojnosť vzniká v dôsledku tej energie, ktorú sme nahromadili, aby sme dosiahli to, po čom túžime, čo chceme, ale proti čomu niekto iný namieta. Aby sme túto námietku prekonali, používame násilie, agresivitu, hnev. Všimnite si, ak prejavíte nesúhlas s niečím, čo niekto iný presadzuje, okamžite zvýši hlas (zosilní výdaj energie).

 

Každý rodič túži po úcte svojich detí.

 

Veľmi často sa stretávame s tým, že rodičia od detí úctu nedostávajú. Je to dôsledok nedostatku ich vlastnej sebaúcty, tá sa im potom cez deti zrkadlí. Deti rodičov neúctivo poúčajú, napomínajú, kritizujú. Vznikajú tým veľmi toxické vzorce správania.

 

Mať v úcte rodičov však má oveľa hlbší zmysel, než si mnohí myslia. Znamená to byť si plne vedomý toho, kto nám daroval život, naše telo, v ktorom žijeme, v ktorom sa učíme, v ktorom rozpoznávame sami seba. Sú to naši rodičia. Ak si uvedomíme, že naše telo patrí z 50% našej matke a z 50% otcovi a iba ten zvyšok je náš, potom sme oveľa bližšie k porozumeniu toho, ako dôležité je mať rodičov v úcte, za čo im môžeme byť vďační, aký dar nám dali. Potom všetky bolesti, krivdy, ktoré, ak sme v spojitosti s nimi zažili, sa scvrknú na veľmi malé a nepodstatné.

 

Spirituálny aspekt úcty k predkom.

 

Je tu však aj spirituálny aspekt, ktorý je dobré si uvedomiť. Rodičia sú bránou k našim predkom, a teda k našim koreňom. Len takto zdravé korene môžu vyživovať zdravý strom. Strom nemôže byť zdravým a silným, ak nemá mocné a hlboké korene. To je problém našich tatranských smrekov. Aké symbolické. Ak nemáme láskyplný vzťah k svojim predkom, nemôžeme ani participovať na ich podpore, láske. Potom sa cítime osamotení, stratení.

 

Naši predkovia nám odovzdali kus seba, a teda stále v našich telách sú prítomní, živí. Všetci naši predkovia sme My sami v jednom tele. Aký máme vzťah k nášmu telu, taký je i vzťah k našim predkom, ktorými sme, a teda i sebe samým. Tu sme pri jadre témy sebaúcta. Tento pojem v sebe zahŕňa zároveň všetko to, čo tu bolo pred nami. Náš rod, rodinu i nás samotných telo i dušu. Pričom naša duša je Božím dielom.

 

Prejavom zdravia je pocit úcty, vďačnosti a lásky.

 

Ak hľadáme, kde je príčina toho, že sme často nespokojní, cítime sa osamotení, stratení, nešťastní alebo sme aj chorí, je potrebné hľadať ju tam, kde ju nachádza etikoterapia. V narušených vzťahoch k sebe alebo iným ľudom, vrátane našich predkov, alebo v narušenom vzťahu k prírode, životu na Zemi, Bohu.

 

Bez Rodu sme ako strom bez koreňov, nemôžem prijímať výživu a podporu matky Zeme, ani našich predkov. Pýcha, oddelenosť, povyšovanie sa, ktorým si ubližujeme, má pozitívny dôvod. Je ním snaha zvýšiť si sebaúctu, sebadôveru, sebavedomie. Robíme to však nešikovne a v dôsledku oddeľovania sa od toho, s kým alebo čím sa porovnávame, padáme stále hlbšie a hlbšie.
V príbehu o Alici v krajine zázrakov sa klobučník pýta: „Dokedy chceš ešte padať králičou norou?"

 

Túto otázku si musí položiť každý sám, dokedy?

Mnohí si ju aj položia, aj si uvedomujú svoj pád.

 

Ako tento stav zmeniť?

 

Návratom k celistvosti, úplnosti, žitiu lásky cez rešpekt k svetom iných bytostí, ľudí, zvierat, prírody. Cez rešpekt sa posunieme k úcte a úcta je bránou k láske.

Rešpektovať našich blízkych je najťažšie. Vzájomný rešpekt a úcta umožňuje spoznať, akú hĺbku má ľudská blízkosť, láska.

 

Rešpektovať blížneho znamená pokojne môcť vysloviť vetu:

"Milujem ťa, rešpektujem tvoju cestu, tvoj názor, nechávam ťa ísť tvojou cestou, akceptujem ťa takého, aký si, aj keď s niektorými tvojimi názormi hlboko nesúhlasím." 

 

Kde niet rešpektu a úcty, tam prichádza hnev, agresivita, žiarlivosť, závisť, pohŕdanie, ignorácia, arogancia, strach. Kde niet rešpektu a úcty, tam dochádza k narušeniu vzťahov, ktoré človeku znemožňujú žiť šťastný, pokojný, zdravý život v hojnosti, dostatku a radosti, šťastí.

 

Arogantný človek používa aroganciu ako životnú stratégiu získať pre seba viac na úkor iných. Naučil sa, že arogancia mu dopomohla k tomu, aby dosiahol to, po čom túžil. Ak sa mu takáto stratégia osvedčila, bude v arogantnom správaní pokračovať. Takáto stratégia má veľmi negatívne, deštrukčné účinky na kvalitu vzťahov, a teda i na zdravie psychické a fyzické.

 

Arogantný človek nechápe, že príčinou jeho nespokojnosti je jeho arogancia. Nechápe ani to, že arogancia je príčinou toho, že nemá skutočných priateľov. Vo vzťahoch hľadá výhody, preto pestuje iba také vzťahy, z ktorých mu plynú priame alebo nepriame, prevažne materiálne výhody. Priťahuje si tým ľudí, ktorí sa s ním priatelia tiež iba zo zištných dôvodov. Takto sa všetci spoločne nachádzajú v toxickom, deštrukčnom modeli života.

 

Až vážne zdravotné problémy donútia takéhoto človeka zamyslieť sa nad vlastnou aroganciou a postupne objaviť sebadeštrukčné vzorce správania. Až to mu umožní tieto zdravie poškodzujúce vzorce nahradiť vzorcami zdravie podporujúcimi. Empatiou, súcitom, rešpektom, úctou a láskou postupne rozpoznáva skutočný zmysel existencie.

 

Je dôležité, aby človek cítil svoju hodnotu.

 

Na jemnej, energetickej rovine je každý človek časťou Vesmíru. A nielen človek, ale akýkoľvek živý tvor, akýkoľvek predmet. Teda sme si všetci rovní. Líšime sa iba úrovňou svojho sebavedomia. Všetko v tomto svete je prepojené. Každá bytosť smeruje k jednému spoločnému cieľu, celistvosti. Všetci na tejto ceste vnášame svoj jedinečný vklad do celkového vesmírneho procesu vývoja. My všetci ideme jedným smerom, ale každý svojou vlastnou cestou.

 

Každý z nás je jedinečným, významným prvkom celku. Ak si uvedomíme, že naša sila je vo vzájomnom prepojení, porastie nám sebaúcta. Nie prostredníctvom povyšovania sa nad ostatných, pretože každý človek či zviera, bytosť je významná po svojom, ale prostredníctvom uvedomenia si vlastnej jedinečnosti v spoločnom vesmíre.

 

Každý z nás tvorí svoj vlastný svet a robíme to najlepšie, ako v danej chvíli vieme a dokážeme. Preto máme mať v úcte a rešpektovať svety iných ľudí. Kritikou sa dotýkame duše, prejavujeme nespokojnosť s existenciou. Je to teda mimoriadne zákerný útok. Preto sa nám nepáči, keď nás kritizujú iní. Je to nevedomá vražda na jemnohmotnej úrovni. Je to prejav nesúhlasu so životom. Život je však len jeden, je všade a všetkým. Nesúhlasom so životmi iných, prejavujeme nesúhlas k vlastnému životu. Ako dôsledok prichádza nespokojnosť, strach, choroby a smrť.

 

Na prahu nového roka, v novej etape ďalšieho cyklu života vám prajem, aby ste našli v sebe cestu, ako mať v úcte seba, predkov, ľudí, zvieratá, rastliny, matku Zem, vesmír i Boha. Aby ste precítili, že Vesmír nemá hranice, tie sú v nás a nimi sme sa od Sveta oddelili. Vráťme sa k celistvosti,  jednote, Advaite. V celistvosti je zdroj zdravia, šťastia, pokoja a spokojnosti. V nej je i zdroj hojnosti a radosti.

 

Má to zmysel skúsiť. Urobte to teraz.

Rastieme spolu.

 

Mgr. Vladimír Červenák