Rozvíjaním sily súcitu, tým najvyšším spôsobom prejavujeme lásku.

Dalajláma

Aby sme mohli porozumieť tomu, čo je súcit, zamyslime sa, aký rozdiel je medzi ľútosťou a súcitom. Veľmi často si tieto dva pojmy zamieňame. Používate ich ako synonymum? Vnímate rozdiel alebo ich považujete za rovnocenné pojmy vyjadrujúce ten istý význam?

Ako sa cítite, keď vás niekto ľutuje? Máte nepríjemný pocit?

Všimnite si, čo prečítate z tváre človeka, ktorému poviete, že ho ľutujete?

Nepríjemný pocit, ktorý cítime, keď nás ľutujú, nám ukazuje, že strácame energiu, je blokovaná. Znižuje sa nám sebaúcta, pretože sa cítime ako niekto poľutovaniahodný, obeť, chudák.

Pozitívnym zmyslom ľútosti je prejaviť, že nám na niekom záleží, že nechceme, aby trpel. V skutočnosti je ľútosť oslabovaním toho, koho ľutujeme, veď ho pokladáme za chudáka, slabocha, ktorý musí znášať niečo zlé a nevie si sám pomôcť. Ak ľutujeme seba, prejavujeme nedostatok sebaúcty, sami seba nemáme v úcte, nedôverujeme svojim zdrojom, schopnostiam, vedomostiam. Nedôverujeme tomu, že dokážeme nájsť správny postoj. Ľútosť je agresívna emócia, a preto vyvoláva agresívnu reakciu.

Ľútosťou sa v skutočnosti od človeka vzďaľujeme, oddeľujeme sa od neho, i keď naším zámerom môže byť opak. Je prejavom skrytej, neviditeľnej pýchy. Všetci to veľmi dobre poznáme, ak je nám prejavovaná ľútosť, sme poľutovania hodní, cítime sa nepríjemne, sami so svojím trápením, opustení. Necítime blízkosť, počujeme slová, ktoré nehrejú, idú spoza skla.

Ľútosť vychádza z rozumového úsudku. Poznajúc stav vecí, vyhodnotíme rozumom situáciu ako poľutovaniahodnú. Ľútosť vychádza z hlavy a vstupuje do hlavy. Preto nemôže zahriať.

Súcit je pravým opakom ľútosti.

Sú-cítiaci človek SPOLUCÍTI. Cíti teda to, čo cíti ten, s kým súcití.

Ide teda o vzájomné spojenie sa cez cit. Súcit vychádza zo srdca a vstupuje do srdca.

Súcit nevyžaduje ani žiadne myšlienky, ani slovný komentár. Súcit vyjadrujeme priblížením fyzickým, ale najmä energetickým. Energia lásky, ktorá nám pri súcite vychádza zo srdca, naplní srdce človeka, s ktorým súcitíme a zahreje ho. V takomto prípade človek, s ktorým je súcitené, cíti blízkosť, cíti teplo, cíti lásku cez súcitnú pozornosť.

Súcitom sa spájame a plodom spojenia je sila a radosť.

Každý človek prichádza na Zem s istou úrovňou schopnosti súcitiť. Schopnosť súcitu rozvíjame po celý život, učíme sa zručnosti, schopnosti súcitiť. Je to nástroj, ktorým sa rozvíja naše sebavedomie. Vedomie o sebe samom, vedomie o tom, KTO SOM.

Bez schopnosti prepojiť sa navzájom cez silu súcitu nie je možné opustiť priestor pýchy, priestor arogancie a agresivity. Človek bez schopnosti súcitiť zotrváva oddelený od ostatných bytosti na Zemi, od ostatných ľudí. Žije uzavretý, oddelený od celistvého sveta. Dôsledkom je, že tento svet ho potom nemôže milovať ani podporovať. Všetko si musí vybojovať, získať silou, agresivitou.

Všetko, aj lásku a pozornosť. Spomeňte si, ako na vás pôsobí, aký nepríjemný pocit cítite, keď sa niekto snaží manipuláciou získať vašu pozornosť. Nemusí to robiť vedome. Už malé deti vedia, majú skúsenosť, že pozornosť matky získajú bezpodmienečne, keď sú choré.

Ak človeku chýba pozornosť, sťažuje sa, narieka, prejavuje nespokojnosť so svetom.

Nevie, že to všetko mu ako maják na mori ukazuje, že mu chýba schopnosť prepojiť sa so svetom, s ľudmi.

Ak to takto pozorujete na sebe, zamerajte svoju pozornosť na vedomé rozvíjanie súcitu.

Pozerajte sa na svet očami iných ľudí, najmä tých, ktorí vás rozčuľujú. Snažte sa porozumieť tomu, čo vás rozčuľuje a aký dôvod, príčinu má ich správanie, ktoré vás rozčuľuje.

Ak budete usilovať o porozumenie, potom vaše porozumenie bude rásť. Stále viac budete rozumieť dôvodom, prečo sa ľudia správajú tak, ako sa správajú, tým viac budete rozumieť sebe.

Múdry človek má v úcte slabosti iných, lebo pozná tie svoje.

V egyptských chrámových školách sa adepti učili, ako túto schopnosť rozvíjať.

My sa to tiež učíme. Prichádzame na svet s naplno rozvinutou pudovou zložkou osobnosti. Skúsenosťami získavame schopnosť čoraz viac rozvinúť citovú a duchovnú zložku. Tak postupne budujeme chrám svojej duše, trojuholník, ktorý našu pudovú, animálnu zložku ukotvuje v hodnotách. Najvyššou hodnotou je Láska. To mnohí vieme.

Dokážeme ju však aj ako najvyššiu hodnotu žiť?

Je za našimi hodnoteniami, súdmi, posudzovaním vždy láska?

Milujúci človek pozerá s láskou na svet okolo seba takým spôsobom, že sa s ním spája, tým sila jeho súcitu rastie.

Pyšný človek sa od sveta oddeľuje poukazovaním na chyby, kritikou, hnevom usiluje o nápravu. Hnev a agresivita ho však od jeho sveta oddeľujú, a preto v tej chvíli práve jeho pričinením je svet plný agresivity, bez lásky – bez spojenia.

Súcit je silné spojenie láskou.

V spoločnosti prebieha diskusia o tradičných hodnotách, napríklad o hodnote rodiny. Každý súdny človek vie, že slovo manželstvo vzniklo spojením slov mužstvo a ženstvo.

Je teda zväzkom muža a ženy.

Tak ako sa spoločnosť posúva k vyššiemu sebauvedomeniu, rastie u mnohých ľudí potreba prejaviť svoje vnútro. Potreba žiť v pravde a pravdu.

Treba vedieť, že sme všetci mužom a ženou zároveň, keďže máme v sebe oboch rodičov. Táto dualita je odrazom duálnej podstaty energie, ktorou sme. Má dva póly, kladný a záporný. Aktívny a pasívny princíp, dávajúci, nasmerovaný na jeden bod a prijímajúci, nasávajúci, rozširujúci sa do nekonečna.

Na svet prichádzame s konkrétnym pohlavím, teda vyjadrujeme jednu z dvoch polarít energie, ktorou sme.

Keďže sme duálne bytosti, máme telo i dušu, i naše pohlavie sa prejavuje v tele i duši.

Ak sa človek narodí s rozdielnym fyzickým a rozdielnym psychickým pohlavím, má nesúlad v pohlavnej identite.

V terapeutickej praxi sa stretávam s ľudmi, ktorí sú orientovaní na opačné pohlavie, fyzicky aj psychologicky, ale predsa ich psyché vykazuje opačné znaky, ako majú pohlavie. Muž s dominantnou ženskou polaritou alebo žena s dominantnou mužskou polaritou. Inak povedané duša takého muža sa prišla učiť mužskej polarite alebo duša takej ženy sa prišla učiť ženskej polarite.

Ak človek nerozumie výzve, ktorá pred ním stojí, cíti sa dobre v psychicky prežívanej polarite a ak je pod silným vplyvom svojej pudovej zložky osobnosti, potom sa bude orientovať na rovnaké pohlavie.

Ak spolu ako partnerky žijú dve ženy alebo dvaja muži podľa fyzického pohlavia, to neznamená, že nimi sú i podľa psychického pohlavia. Ak uznávame existenciu duše, nemali by sme tak lipnúť na spolužití výhradne podla tela. Človek dostal do vienka slobodnú voľbu, nik z ľudí by preto inému človeku nemal toto právo voľby upierať.

Takýto človek nemôže nikdy prežiť rovnocenný plnohodnotný man-želský zväzok. Ak mu spoločnosť upiera možnosť zažiť zmysluplný zväzok s partnerom, ktorý má síce rovnaké fyzické pohlavie, ale to je odlišné od psychického pohlavia, jeho flustrácia porastie, bude sa brániť, dožadovať rešpektu a ľudskej dôstojnosti.

Odsudzovaním a vyčleňovaním na okraj spoločnosti sa spoločnosť oddeľuje od týchto ľudí, stáva sa agresívnou. Na toto by sme mali myslieť, keď vynášame súdy a na toto by mali myslieť všetci tí, ktorých Bohom je Láska. Kým z našich chrámov bude sršať oheň a síra, nemôžu byť príbytkom Boha nazývaného Láska.

Láska je prejavený, žitý súcit – spojenie citom s blížnym človekom.

Silou súcitu každý sám v sebe nájde správny postoj, rovnováhu.

Bez schopnosti súcitiť skĺzame do agresivity, beznádeje, hnevu alebo smútku.

Všetky situácie, ktoré nás rozcítia, nás učia rozlišovať medzi pocitmi, ktoré cítime. Niektoré pocity sú príjemné, iné nepríjemné. Tie príjemné sú výsledkom otvorenia a prepojenia nášho osobného energetického poľa, aury s energiou okolo nás. Nepríjemné pocity sú zas výsledkom jej zablokovania, naše éterické telo sa uzatvára nesprávnym postojom k životu.

Všade tam, kde život odmietame, sa naše meridiány uzatvárajú. To spôsobuje energetickú podvýživu, bloky. Tie sa prejavujú zakyslením organizmu a ochorením ne-mocou.

Rozvíjať silu a schopnosť súcitu dostávame príležitosť v bežnom každodennom živote. Kedykoľvek, keď vám život prinesie situáciu, ktorú odmietate a hovoríte: „To takto nemá byť.“, odmietate plody vašej vlastnej práce. Sejeme a žneme. Ak od sejby prejde istý čas, pri žatve si už nepamätáme, čo sme siali.

Do nášho života nemôže prísť nič iné, než zasejeme.

Overte si túto pradávnu pravdu. Okradli vás? Vy ste nikdy nič nekradli? Naozaj? Nikdy ste nikoho o nič neobrali? Ani o pokoj či spánok?

Skúmajme skôr, ako začneme so sťažnosťami, aký máme život ťažký. Čím si ho robíme ťažkým?

Vytvárajte si okolo seba pole vďačnosti a úcty, to vám vytvorí podmienky pre spojenie so svetom okolo vás. Stanete sa súcitnou bytosťou, ktorá stále viac a viac cíti vzájomné prepojenie, jednotu Ducha a tela. Človek, ktorý v sebe zjednotí protiklady, porozumie svojim polaritám, nájde svoj stred a rovnováhu, taký človek sa stane Láskou, súcitným ku všetkému živému.

Dajte si zámer, rozvíjať silu súcitu. Každý deň sa na chvíľu pozerajte na svet očami niekoho iného. Po niekoľkých týždňoch uvidíte úplne iný svet. Svet, ktorý vidíme srdcom, je svetom, na ktorý je Radosť sa pozerať a žiť v ňom svoj jedinečný život.

To má zmysel skúsiť to hneď teraz.

Rastieme spolu.

Vladimír Červenák