Vernosť je cnosť, ktorá má vysokú hodnotu a vážnosť, ako ľudia  si ju ceníme a vyžadujeme ju. Vernosť vo vzťahu, v rodine,  v zamestnaní, vernosť krajine,  vernosť priateľovi, vernosť samému sebe. Napokon aj v existencionálnej oblasti, vernosť ideám, hodnotám, Bohu. Vernosť ceste a zámerom, ktoré sme si dali, teda dohodám, ktoré sme uzavreli, či už s niekým iným, alebo sami so sebou. Vernosť  danému slovu je prejavom integrity. Integrita umožňuje dôveru a dôvera udržanie spojenia. Ceníme si, ak niekto stojí za svojím, verným svojmu slovu, stáva sa tým dôveryhodným, na tom budujeme zdravé vzťahy. Etikoterapia vidí príčinu dobrého zdravia v zdravých vzťahoch a rovnako príčinu ochorení v narušených vzťahoch. Pohŕdame tým, koho slovo nemá váhu. Cítime k takémuto človeku nedôveru.  Tým si však ubližujeme navzájom, pomyselné oká retiazky, ktorou sme, sa potrhajú.
Dôvera a vernosť patria k sebe 
 
Zamyslime sa spolu, z akých dôvodov je vernosť dôležitá? Prečo ju očakávame alebo aj vyžadujeme?
 
Najprv, čo je opakom vernosti? 
Veľmi dobre vieme, ako vnímame neveru, teda opak vernosti.  Je vnímaná ako zrada.  Zrada spôsobuje zranenie. Zradu trestali a trestajú alebo sankcionujú všetky kultúry. Žijeme vo svete,  do ktorého sme sa narodili na základe zákona  príčiny a dôsledku, kauzality života, karmy. Vo svete, kde v tejto fáze kozmologickej konštelácie alebo cyklu, sa naša  matka Zem nachádza na nízkych frekvenciách.  Vo védckej tradícii sa táto doba nazýva  kalijuga - temný vek. Preto sa sem môžu  v tomto čase, na konci kalijugy vteliť len bytosti podobných frekvencií. To, že to tak je, vidíme všade okolo seba   a aj pri pohľade do zrkadla.   Dejiny našej civilizácie sú dejinami vojen, sebectva, chtivosti, chamtivosti, pažravosti. Sme bytosti upadnuté do pýchy - odpojené od Zdroja. Možno mi odporujete, možno svoju pýchu nevidíte. Áno, je to možné, aj toto vidieť je množné sa naučiť. Rozpoznať postoje a návyky, ktorými si ubližujeme, je základ sebaliečenia a sebapoznania. V našej dobe frekvencie Zeme neumožňujú trvalé spojenie, preto nevnímame, že sme všetci energeticky prepojení. Vo svete nízkych frekvencií sme sa ocitli v dôsledku poklesu  do hrubohmotných úrovní, do nesprávnych, mylných, bludných postojov k sebe aj iným v minulosti. Teda nie za trest, ale v dôsledku nevedomosti, ignorácie zákonov Univerza.   Každá ľudská bytosť má slobodnú vôľu na základe skúsenosti života a poznania rozhodnúť sa buď pokračovať v páde  do tuhších foriem hmoty, nižších frekvencií, alebo pre návrat do jemnejších  subatomárnych  úrovní, vyšších frekvencií Svetla. K obnoveniu schopnosti spájať sa na úrovni energie, ktorá vytvára naše jemnohmotné telo, dochádza  cez vcítenie - súcit, cez komunikáciu a cez fyzický kontakt. 
Všetci  máme radi, milujeme a sme často i závislí na vzájomnom prepojení a spojení.  
 
Plodom spojenia je radosť
 
Kedykoľvek dôjde k spojeniu,jeho výsledkom je nárast energie, posilnenie,   zvýšenie príjemného pocitu  naplnenia, spokojnost. Sumárne to môžeme nazvať radosťou, blaženosťou. Na fyzickej úrovni je  výsledkom spojenia medzi opačnými polaritami, ženou a mužom - dieťa, ich radosť.
Všetci hľadáme  stav blaženosti, je to stav vnútornej, tichej radosti bez vonkajšej príčiny. Po ňom túžime, všetko naše úsilie a snaženie smerujeme vedomo aj nevedomo k dosiahnutiu tohto stavu, k jeho zažitiu a udržaniu si schopnosti v ňom zotrvať. Inak povedané - túžime po spojení.
 
Porozumenie je vernosť spojeniu 
 
V našej civilizácii sa učíme komunikovať tak, aby k porozumeniu mohlo dôjsť. Keďže sme stratili schopnosť hlbokého telepatickeho spojenia a porozumenia, môže k porozumeniu a teda k spojeniu dôjsť len na základe  vedomej pozornosti a  aktívnemu počúvaniu. Aby sme  sa k spojeniu dopracovali a ním k želanému porozumeniu a priateľstvu, po ktorom túžime,   potrebujeme sa navzájom k sebe otvoriť, umožniť prepojenie našich polí, vzájomne sa jeden druhému dať.  Energo-informačné pole človeka, ak je prepojené s poľom inej bytosti, vedie k priateľstvu a porozumeniu.  Keďže nás  ovláda prevažne strach a nedôvera, komunikácia je často ťažká, komplikovaná a jej výsledkom je nedorozumenie.  
 
Aby sme sa mohli v takomto priestore navzájom prepojiť, vo  svete, kde sme navzájom izolovaní blokovaním vlastného poľa, vlastnou nedôverou v život, odporom sú potrebné pravidlá. Pravidlá nám umožňujú spolu zmysluplne kooperovať a efektívne žiť a pracovať.  K vedomému dodržiavaniu a podriadeniu sa pravidlám potrebujeme dôveru. V tomto bode je potrebné  uvedomiť si, že bez vernosti dohodnutým pravidlám si život skomplikujeme stratou dôveryhodnosti, čoho dôsledkom budú narušené vzťahy a pocit viny. Ten vždy vyžaduje svoju daň, sebapotrestanie. Pravidlá sa môžu meniť, udržať je potrebné vernosť spojeniu. To najdôležitejšie vo vzťahoch je udržanie spojenia. Nie však za každú cenu a iba navonok.  Naše zdravie je lepšie a priaznivejšie, ak hoci nie sme spolu fyzicky, udržíme spojenie  mentálne. Cesta k tomuto cieľu vedie cez odpustenie.
 
Agresivita, hnev je prejavom zrady, prejavom potreby vynucovať si spojenie násilím, je teda stratou vernosti láske - spojeniu. Hnev je potom trestom  za neveru. Paradox je, že hoci túžime po spojení - láske, jej vynucovaním ju strácame.
 
Väčšina ľudí prevažne komunikuje  z priestoru  obrany, strachu, teda odpojenia od Zdroja  vzorcom obrana - útok. To nás vyčerpáva, unavuje a vedie k odcudzeniu. Súperenie, porovnávanie a hodnotenie  býva príčinou toho, že často komunikácia končí nedorozumením, nepochopením. Dôsledkom potom je odcudzenie,  pocit nepochopenia, samoty, smútok, zahanbenie, pocit viny a strach.  Predovšetkým strach z odmietnutia či opustenia.
 
Na úrovni komunikácie je znakom spojenia porozumenie  
 
Ak ho nemáme, voláme po ňom tak, ako najlepšie dokážeme. Často  vidíme zúfalé volanie po pozornosti sťažovaním sa,  ponosami,   vyvolávaním  ľútosti, trápením sa. Ale aj závisťou či žiarlivosťou. Áno, toto všetko sú symptómy nedostatku spojenia, nedostatku pozornosti. Je to volanie o pomoc, podporu, keď sa človek ocitne uzavretý sám v sebe,  keď je oslabený,  vyčerpaný, je v stave pýchy - odpojenia.
 
Na úrovni vzťahov je znakom spojenia priateľstvo 
 
Priateľstvo ako opak ne-priateľstva je najvyššia úroveň spojenia vo svete odpojených sebastredných bytostí. Vernosť priateľstvo činí silnejším a posilňuje ho. Jeho výsledkom je pocit lásky.  Posilňovaním vernosti rastie sebadôvera i sebavedomie.  Posilňuje sa presvedčenie o správnosti cesty, ktorou ideme. Nevera ako klamstvo alebo sebaklam  blokuje  energiu hrdelného centra (5. čakra).
K vernosti by sa človek nemal nútiť. Pomocou etikoterapie môže odhaliť, ak nie je  schopný byť verný dohodám s inými alebo sám so sebou, že  si tým blokuje životnú energiu. To sa prejavuje ako neschopnosť vyjadrovať sa, komunikovať, ale aj ako strata schopnosti tvoriť, realizovať svoje túžby, potreby.  Flustrácia potom človeku prináša pocit prázdnoty v srdci, pocit nezmyselnosti, života, stratu inšpirácie, pocit  osamotenia. Túto prázdnotu sa snažíme zaplniť niečím z vonka, čím si vytvárame závislosti.  Vzťahová závislosť je potom často zamieňaná za lásku, závislosť na jedle, na zábave, nákupoch, práci, alkohole, drogách.  Čím je väčšia sebanenávisť, tým k ťažšej forme  závislosti sa človek dopracuje. O závislostiach  ešte budem písať v ďalších článkoch. 
 
Čo je teda vernosť?  
 
Na najhlbších úrovniach bytosti, ktorou sme, je to schopnosť udržať spojenie sám so sebou, lebo na najhlbšej úrovni Boh a ty nie ste dvaja.  Je to poznanie o celistvosti sveta, je to porozumenie zákonom Univerza (dharma).  Kto rozpoznal zákony a zákonitosti Advaity (sanskrit, nie-dvojnosť), pre toho je vernosť žitou integritou. Tá vedie k zodpovednosti za celý vnútorný vesmír človeka.  Prebratie plnej  bezpodmienečnej zodpovednosti za vlastný život vedie k schopnosti žiť autentický, zmysluplný, jedinečný život.  Takto poňatá filozofia života  vedie k tomu, že človek sa prestane pýtať: Čo ja z tohto života mám?  alebo Čo mi tento život dá? Namiesto toho sa pýta - Čo môžem dať tomuto životu, čím ho môžem obohatiť?
 
Uvažujeme spolu. Ak hovoríme z priestoru očakávania, čo nám niekto dá, znamená to, že žijeme vnútorne v priestore nedostatku, priestore bezmocnosti, slabosti, prázdnoty. Ak sa pýtame  “Čo ti môžem dať, čím ťa obohatím?” uvažujeme a hovoríme z priestoru dostatku, veď máme čo dať, máme čím obohatiť. Hovoríme a tvoríme potom z priestoru hojnosti. To vedie k spojeniu a to k radosti. 
Cítite  silu a radosť, ak zmeníte priestor, z ktorého uvažujete?
 
Sme v porozumení? 
 
Ak áno, došlo k spojeniu, ak nie pokračujte, prečítajte si to znova a znova, choďte hlbšie do seba a počúvajte slová, ktoré čítate srdcom. Otvorte sa. Urobte to teraz.
Všimnite si, ako vernosť sebe samému, svojej ceste a svojej skúsenosti o tom, čo je správne a čo je  omyl, nás vedie k schopnosti učiť sa. Schopnosti odpúšťať si zlyhania a vidieť v nich spôsob učenia a rastu.
Rastieme spolu verní Pravde o sebe samom.
 
Vladimír Červenák