Sebaovládanie, hnev a emócie - zážitkový seminár

Porekadlo, že smiech je najlepší liek, je teraz podložené netradičnou štúdiou, ktorá ukazuje, že ľuďom, ktorí prekypujú hnevom, trvá regenerácia po zranení dlhšie.

Výskumníci na Univerzite v Ohio v USA skúmali popáleniny na predlaktiach u 98 dobrovoľníkoch a sledovali ich proces hojenia počas ôsmich dní.
Každý z dobrovoľníkov sa pred samotným pokusom podrobil sérii psychologických testov, ktorá mala určiť ich „škálu zlosti“.
Výsledky jasne ukázali, že u osôb, ktoré mali problém kontrolovať svoj hnev, bola štyrikrát väčšia pravdepodobnosť, že proces ich liečby bude trvať viac ako štyri dni, ako u osôb, ktoré mali hnev pod kontrolou.
Ale výskum ukázal aj jednu zaujímavosť. Osoby, ktoré prejavili svoj hnev navonok (ktoré jednoducho pravidelne vybuchovali), rovnako ako osoby, ktoré držali svoj hnev vo vnútri sa dokázali vyliečiť skoro rovnako rýchlo, ako osoby, ktoré boli nízko na „škále zlosti“ (tí, ktorých je ťažko rozčúliť). Len tí, ktorí sa pokúšali, ale nedokázali udržať svoj hnev, tým trvala liečba dlhšie. U tejto skupiny ľudí, bola pozorovaná vyššia sekrécia hormónu kortizolu, ktorý, ako už predchádzajúce výskumy ukázali, spomaľuje proces hojenia.
Z výsledkov štúdie vyplýva, že získaním kontroly nad svojimi emóciami, môžete výrazne urýchliť aj proces regenerácie po tréningu.

Hnev je vždy produktom zlej kontroly pocitov a je priamo výzvou pre rôzne choroby. Hnev a zlosť sa objavuje vtedy, keď človek stráca kontrolu nad situáciou.

Hnev podporuje nervozitu a pri budúcej príležitosti spôsobí, že sa rozčúlime ešte rýchlejšie. Srdce bije nepravidelne a môže dokonca nastať srdcový infarkt. Krvný tlak stúpa. Svaly sa napínajú. Trávenie je negatívne ovplyvnené. Následkom sú zlý spánok a únava. Môžu sa dostaviť bolesti hlavy alebo migréna.

Častým následkom hnevu je zlá nálada. Myslenie a konanie nie je plne ovládané. To môže vyvolať tvorbu žalúdočných vredov a žlčníkových kameňov. Imunita je oslabená a my predčasne starneme, vädneme, sme stále slabší a viac chorí. 
 

Kvôli čomu sa rozčuľujeme?

Rozčuľujeme sa kvôli svojim problémom, okolnostiam alebo veciam. Hneváme sa na iných aj sami na seba. Sme zlostní, pretože máme problémy! 
Čo to sú ale “problémy?” Problémy vznikajú tým, že okolnosti nezodpovedajú našim predstavám. 
Prečo teda nezmeníme svoje predstavy?

Akonáhle už nič neočakávam, odpadajú akékoľvek dôvody k tomu, aby som sa hneval. 
Kvôli čomu tiež? Okolnosti už vo mne nenachádzajú nič, s čím by mohli byť v rozpore. Okrem toho sú problémy účelom života rovnako, ako je učenie účelom školy. 
Problémy ma upozorňujú na vlastné nedostatočnosti. Podľa toho, do akej miery odstránim svoje nedostatočnosti, zmiznú aj problémy. Rovnako ako zmizne nedostatok, keď sa stratila príčina.

Hnev je vždy zároveň tiež agresia - odpor proti niečomu. Inak povedané, je to negatívna energia, ktorá vytvára disharmóniu, nerovnováhu. Tá je ale predstupňom choroby.

Rozčuľovať sa znamená nesúhlasiť so životom, aký je. 
Nech už sa ale hneváme na čokoľvek, predmetu nášho hnevu je to srdečne jedno. Situácia sa naším hnevom vôbec nezmenila, čo je samo o sebe dôvod k ďalšiemu rozčuľovaniu! No nie je to na zlosť?

Bez ohľadu na to, kvôli čomu sa hneváme, cenou je vždy naše zdravie. 
Spýtajme sa radšej sami seba:

V čom sa situácia zmení, ak sa budem hnevať? 
Chcem byť bábka v niekoho rukách?

To znamená, že je jedno, kto ťahá za šnúrky - ja budem aj tak podľa toho skákať?

Keď sa niekto kvôli niečomu urazí, ukazuje tým len, že sa mu ešte nedostáva múdrosti a sebadôvery. Nadávaním sa koniec koncov situácia nezmení. Ukazuje len, že ten druhý nie je v harmónii. Mal by som mu skôr pomôcť, aby sa upokojil, namiesto, aby som sám reagoval disharmonicky.

Samotný podnet k hnevu je menej dôležitý ako spôsob, akým reagujem na určité okolnosti, ako vnímam mieru ich dôležitosti a ako sa s ním vysporiadam. 
Všetko záleží len na mojom postoji, a nie na vonkajších okolnostiach!

Existuje veľa rôznych spôsobov, ako zaobchádzať s hnevom. 
Mnohí sa uhryznú do úst, sčervenejú, zovrú päsť, nič ale nepovedia a svoj hnev prehltnú. 
Iní dajú svojmu hnevu priechod hlasnými slovami, začnú druhého urážať a nepýtajú sa, či k nemu náhodou nie sú nespravodliví. 
Nemali by sme ale krivdu oplácať krivdou, najmä keď sme si ju spravidla zavinili sami. Hlavne by sme nemali veriť, že sa musíme hnevať!

Najdôležitejšie je prevziať za seba zodpovednosť.

Nie iný rozhodujú o tom, či sa nahnevám. Je to moja voľba.

Keď si niekto o mne urobí falošnú presdstavu, nadáva mi alebo ma, naopak, prehnane chváli, nevytvára to žiadnu novú skutočnosť - ja som aj tak taký, aký som! 
A nikto na celom svete nemá moc to zmeniť - jedine ja sám!

Čím častejšie a intenzívnejšie prežívam hnev, tým horší je môj celkový stav. Veľké záťaže majú dlhodobé následky na zdravie, zatiaľ čo drobné mrzutosti sa väčšinou prejavia len na momentálnej nálade. Takže by bolo dobré, aby sme sa odnaučili hnevu.

Ale ako?  Jednoducho neželané správanie nahradíte želaným. Vžitý návyk nahradíte novým modelom správania.

Budete  každého človeka prijímať takého, aký je, a necháte len na ňom, či sa zmení a kedy. Nie každý môže byť môj priateľ, ale každý je môj učiteľ.

Uvoľníte všetky očakávania a dovolíte životu, aby bol taký, aký jednoducho je. Dokiaľ totiž máte očakávania, zákonite zažívate stále nové sklamania.

Hnevom  okrádate sám seba, pretože sa hnevom pripravujete o dary života. Keď príde to, čo očakávate, nie ste nijako šťastný, pretože ste  to koniec koncov očakávali. Keď príde niečo, čo ste nechceli, hneváte sa. Pritom má život len jednu možnosť, ako urobiť to, čo očakávate, ale zato tisíc možností, ako to urobiť inak. Môžete sa, samozrejme, niekoľkokrát denne rozčúliť, ale nie ste povinní to robiť!

Viem, že nič a nikto na svete nemá moc ma rozhnevať. Len ja sa môžem hnevať, kedy chcem - na všetko a na každého - a len ja sa  môžem rozhodnúť tento zlozvyk zanechať raz a navždy!

"Keby ľudia častejšie šli do seba, neboli by tak často bez seba. "

Myšlienková disciplína a psychohygiena sú dva dôležité kroky nášho vývoja. Všetci v sebe máme vnútorný poklad, ale aby sme ho vyzdvihli do svojho vedomia a mohli ho využiť, musíme sa rozvíjať. 
Predstavte si vo svojom vnútri dlhý zvitok papiera, na ktorom je napísané, kde nájdete poklad. Aby ste sa k nemu dostali, potrebujete informácie. Musíte teda zvitok rozvinúť a krôčik za krôčikom sa k ukrytému pokladu dopátrať.

Podstatný rozdiel medzi myslením pozitívnym a idealistickým spočíva v tom, že v prvom prípade niečo chcete a v druhom v niečo veríte! 
Idealistické myslenie je chcenie, ktoré nie je podložené žiadnou vierou. Viera je vnútorná istota, že to, čo si prajete, môže byť stvorené.

Skutočne pozitívny človek je zo svojho vnútorného presvedčenia pozitívne naladený aj vtedy, keď sa objavia ťažkosti a problémy. 
Rozpozná v nich totiž úlohy, možnosti a šance, ktoré mu život ponúka. 
 

Predbežna prihláška - info

Osobnostný poker

Psychodiagnostická hra podporujúca rozvoj tímov, skupín a osobnostný rast jednotlivcov.

„Svet si vytvárame vždy podľa toho, ako sa cítime.“

Čo je cieľom hry?

Hra Osobnostný poker umožňuje obohatenie a diferenciáciu vlastných názorov prostredníctvom poznania vlastného i cudzích pohľadov na našu osobu. Jej cieľom je rozšíriť vnímanie samého seba a tým rozvinúť vlastnú osobnosť. Jej prostredníctvom teda porovnávame obraz, ako sa vidíme  s obrazom, ako nás vidia iní, čo nám umožňuje získať o sebe reálnejší obraz. Hra je tiež vhodným nástrojom na spoznávanie členov pracovných tímov, a učí dávať a prijímať spätnú väzbu.