O strachu, ktorý bráni rodičom nastavovať u detí hranice bez znižovania ich sebahodnoty.

Keď v stredoveku dochádzalo k posunutiu hranice, boli k novému hraničnému kameňu zvolaní všetci ľudia z obce a deti tam dostali výprask. Prečo? Vraj aby si vďaka bolesti, ktorú prežili, pamätali, kde presne sa hranica nachádza.

Zdá sa, že nejako podobne to máme dodnes s nastavovaním hraníc u detí. Hoci už bez výprasku, ale stále cez bolesť, svoje deti manipulujeme a znižujeme ich sebahodnotu, aby sme ich vtesnali do nami vytvorených hraníc.

Hranice sú v poriadku, deti ich potrebujú. Ak sú nastavené jasne, s istotou a láskou, dávajú deťom pocit istoty a bezpečia, učia ich sebaovládaniu, empatii a sebadôvere.

Vieme ich však takto nastavovať?

Ani veľmi nie. Sme totiž ovládaní STRACHOM. Najčastejšie STRACHOM z ODMIETNUTIA.

Väčšinou sme si zažili nastavovanie hraníc iba z pozície autority, bez rešpektu a vieme, že sme za to našich rodičov zrovna nemilovali. Považovali sme ich za zlých a odmietali sme ich.

Preto, zo strachu z odmietnutia, sa väčšina z nás rozhodne ísť opačnou cestou. Opačnou v zmysle Nechcem byť autoritársky rodič. Keďže pri takomto zápornom zámere nie je jasné, akým rodičom chcem byť, tak nie je úplne jednoduché niečo naozaj zmeniť. Väčšinou preto urobíme iba kozmetické úpravy, ktorých výsledkom je niečo, čo na prvý pohľad ako autoritárske nastavovanie hraníc nevyzerá. Najčastejšie sa vyberieme jednu z týchto dvoch stratégií:

vysvetľovanie s očakávaním súhlasu alebo

opakovanie príkazov bez jasného signálu, že naozaj trváme na ich naplnení.

Ani v jednej však nejde o nastavovanie hraníc s jasnosťou, istotou a láskou, pretože vychádzajú zo strachu a nedôvery.

Vysvetľovanie s očakávaním súhlasu.

Keď sa rodič bojí toho, že ho dieťa nebude mať rado a že ho odmietne, tak ľahko skĺzne k nastavovaniu hraníc vysvetľovaním.

Nie, dieťa moje, nemôžeš sa takto správať, pretože ani tebe by sa nepáčilo, keby sa tak niekto správal k tebe. Vieš, to nie je pekné, keď sa takto správaš. Vieš predsa, že to nemám rada. Rozumieš, prečo sa takto nemôžeš správať?

Nie, nemôžeš ísť so mnou, pretože je to ďaleko a budú ťa bolieť nožičky a ja ťa nebudem môcť niesť. Zostaneš doma s tatinom, dobre?

Vysvetľovaním sa snažíme o to, aby dieťa pochopilo, prečo niečo môže alebo nemôže. Dáva to deťom priestor na presviedčanie rodiča, že to nie je tak, ako si myslí a očakáva, ale rodič má len jeden cieľ. Chce, aby dieťa súhlasilo s jeho argumentami a jeho Nie.

Čim dlhšie a viac rodič dieťa presviedča, tým viac dieťaťu vysiela podvedomý signál, že mu nedôveruje. Že mu to musí všakovako vysvetliť, lebo ináč to nepochopí. Zároveň však vysiela signál, že neverí ani sebe. Keby veril a bol si istý sebou a tým, čo od dieťaťa chce, stačila by mu jedna dve vety.

Zároveň v takomto dialógu musí niekto vyhrať, a tým pádom aj prehrať. Je to veľmi únavné a vyčerpávajúce, nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa. Často napokon súhlasí s rodičom len preto, že už je preťažené, ale bez toho, že by pochopil, čo mu rodič vysvetľuje.

Vysvetľovanie v sebe často skrýva aj hodnotenie dieťaťa - rodič nepriamo hovorí, že s dieťaťom nie je spokojný. Vyvoláva v ňom pocity viny a hanby, ktoré tiež bránia k vytvoreniu spojenia a porozumenia medzi dieťaťom a rodičom a znižujú sebahodnotu dieťaťa.

Opakovanie príkazov bez jasného signálu, že to myslíte vážne.

Aj tu sa rodič bojí, že ho dieťa prestane mať rado. Tiež nechce byť za toho zlého, ktorý na niečom násilne trvá. A tak od dieťaťa iba niečo žiada. V súvislosti s nejakou hranicou napríklad ohľadne spania, jedenia, obliekania, či hygieny povie: Prosím ťa, urob toto, Prestaň robiť tamto, Poď sem, Začni sa chystať do postele.

Povie to raz a keď sa nič nezačne diať, tak svoje Prosím ťa zopakuje. A takto to zopakuje x-krát, kým zvýši hlas, rupnú mu nervy a začne byť násilný. A v tej záverečnej fáze dieťa negatívne zhodnotí, vynadá mu za to, že nepočúva.

Čo všetko rodič takýmto konaním vysiela do sveta dieťaťa? A čo všetko ho učí?

Pre dieťa je to veľký zmätok, keď sa zrazu v jednej sekunde z pokojnej mamy stane nervózna a kričiaca osoba. Pýta sa samého seba: Čo sa stalo, čo som urobil, že sa mama alebo otec takto zmenili?

Opakovaním príkazu (áno, hoci to začína slovíčkom Prosím ťa, je to stále príkaz) rodič vysiela  nedôveru v dieťa – Môj zlatý, na prvýkrát to asi nepochopíš, tak ti to zopakujem ešte ďalších x-krát.

Zároveň vysiela aj nedôveru v seba – Nie som si istý, či to vlastne chcem, tak (si) ti to budem opakovať, kým si k tej istote nedospejem. Ale potom už bohužiaľ nastúpi hnev, krik, nespokojnosť. A spolu s nimi aj hodnotenie dieťaťa, ktoré zníži jeho sebahodnotu.

Dieťa sa naučí, že slová vyrieknuté rodičom nemusí brať vážne. A časom bude brať vážne iba to, keď rodič začne kričať. Mnoho rodičov už s povzdychom vyslovili vetu: Moje dieťa ma berie vážne, až keď kričím.

Strach z odmietnutia a nedôvera v seba nám nedovolia urobiť úplnú zmenu. V strachu sa odpájame od seba, od svojich detí a výsledkom je vždy strata hodnoty na jednej alebo na druhej strane. A s hranicami, ak vôbec nejaké budú, budú nastavené násilím.

Dajú sa hranice nastaviť tak, aby sme deti nelámali a zároveň, aby nám neskákali po hlave? A nepoužiť pri tom žiadne násilie?

Áno, dá sa to. Keď sa strach z odmietnutia nahradíme dôverou.

Dozviete sa o tom v pokračovaní článku.

S láskou a úctou

Jana Mladá

Pokračovanie: Hranice - rodičia a deti 2. časť

Cyklus krátkych rozhovorov vo dvojici so  Saritou Od strachov k dôvere cez optiku etikoterapie.

Naživo na našej stránke Cyklus K prameňom etikoterapie v premiére každú stredu o 20.00

Často si my – dospelí myslíme, že duchovný rast predstavujú meditácie, nácvik všímavosti, inšpirácie od duchovných učiteľov, podľa ktorých sa snažíme žiť. Áno, dá sa ísť aj touto cestou. No jednou z ďalších ciest predstavuje aj rodičovstvo. Rodičovstvo nás učí nielen spoznávať samých seba, ale učí nás  aj zvládnuť najrozličnejšie situácie, ktoré nám denne život s deťmi prináša. Mnohí duchovní učitelia hovoria, že skutočná spiritualita sa neodohráva v jaskyni, v tme, na vrchole hôr, ale možno v obyčajnej kuchyni, kde dieťa práve rozlialo džús na novú sedaciu súpravu.

Milí priatelia,

pozývame Vás na 12. záverečné pokračovanie cyklu etikoterapeutických meditácií so živou hudbou Vladimír Červenák & MAOK.

Utorok 16. jún 2020 o 20.00

Krédom cyklu 12 meditácií zo školy etikoterapie Advaita je prejsť bezpečne a dôstojne otrasmi krízy, ktorá zatriasla našimi životmi. Meditáciami prejdeme procesom transformácie ustráchaného a bezmocného ega k vedomej existencii slobodne sa rozhodujúcej bytosti, ktorá je posilnená v zodpovednosti za svoj život.

Budeme pracovať s online sviečkou, ale môžete si pripraviť aj svoju, a tiež vonné tyčinky, meditačné vankúšiky a čokoľvek, čo Vám pomôže naladiť sa na vnútorný svet.

Témou dvanástej meditácie DYCHOM OBDARENÝ ODOVZDÁVAM SA – cesta - porozumieť zmyslu života v nekonečnej púti. Po dlhej ceste prichádzame do cieľa, na vrchol hory. Rozpúšťame zvyšky vedomia duality, ilúzie, systém bludných presvedčení. Prechádzajúc bránou celistvosti, vnímame nekonečný priestor bytia, cestu bez konca. Na vrchole hory, sťa víťaz, kráčame ďalej. Víťazstvo mení sa na úspech, úspechom je radosť bez vonkajšej príčiny. S pocitom celistvosti, úplnosti, naplnenia ľahkým krokom kráčame ďalej. Každý krok je pečatením dôvery životu. Ozvenou dôvery je vďačnosť. Sme dedičmi kráľovstva večnej blaženosti. Koruna na tvojej hlave svieti ti na cestu. Cesta končí v nekonečne. Vstúp do kráľovstva pokoja, kráľovstva hlbokého mieru. Vstúp bránou, ktorou neprejdú dvaja. Zomri, kým zomrieš a nezomrieš, keď zomrieš. Tajomstvo smrti v sebe ukrýva tajomstvo toho, Kto si. Obdarený dychom, odovzdávam sa v službe životu. Život dýcha za teba, nechaj ho dýchať, si BOHaTy. Jeden z vás bránou neprejde, zostane len jedno, Ty. Dúhovým mostom dostal si sa k sebe, si doma. Čím viac sa dávaš, tým viac cítiš. Čím viac cítiš, tým plnší je tvoj život, ktorým si. Večný pútnik na nekonečnej púti. Ďakujem, bolo mi cťou sprevádzať ťa kúskom tvojej cesty. Ďalej už kráčaš sám, len Ty a tvoje zrkadlá, ozveny..

Precítime, že sme tvorivou silou, nadanou schopnosťou milovať a tvoriť v záujme celku, ktorého sme súčasťou.

Záverom Vám za celý tím projektu ďakujem za podporu vyjadrenú odberom našich programov na YouTube, alebo finančným darom.

Ak vám meditácie pomohli prejsť týmto mimoriadnym obdobím ľahšie, splnili svoj účel a naša práca mala zmysel.

Ďakujem tiež sa vyjadrenú či aj zamýšľanú spätnú väzbu.

S úctou

Vladimír Červenák